Ak nejde o život, ide o ... peniaze.

Autor: Anton Kovalčík | 20.11.2013 o 13:31 | (upravené 4.6.2014 o 10:22) Karma článku: 5,33 | Prečítané:  711x

Stál som v rade spolu s tými, ktorí ostali z našej čaty. Hlavu som mal oviazanú špinavým obväzom, cez ktorý už prestala mokvať krv z rany na čele. Ruky som mal zopnuté za hlavou, zbraň a celú výstroj položené na zemi predo mnou. Ostatní na tom boli podobne. Pred nami stáli vojaci nemeckej armády s namierenými a odistenými samopalmi.

Okolo nás pomaly prechádzal starší poddôstojník, ktorý každému prezeral obsah vreciek, ktorý potom takmer bez výnimky zahodil na zem. Každého, ktorý prejavil čo i len náznak protestu, ďalší nemecký vojak riadne štuchol hlavňou samopalu do rebier.

Keď prišiel ku mne, z vreciek na blúze mi vybral list z domova, fotku, na ktorej som bol s mamou a sestrami a ruženec, ktorý mi na pamiatku dala mama, aby ma ochraňoval. Modlil som sa ho každý deň odkedy sme zasiahli do bojov. Nemec sa pozrel na ruženec, potom mi všetko vrátil a opýtal sa lámanou angličtinou:

Cigarety?“

Pokýval som hlavou:

Ja nefajčím.“ Moja mama mi vždy vravela, aby som nefajčil, že otca to zabilo.

Nemec prešiel k ďalšiemu zajatcovi, ale potom sa ešte obrátil ku mne a povedal:

Nerob problémy a prežiješ.“

Keď nás takto všetkých prezreli, nastúpili sme do pristavených nákladných áut. Nikto z nás netušil, kam nás vezú. Keď sme potom zostúpili, zbadali sme okolo seba niekoľko stovák ďalších zajatých spojeneckých vojakov. Tam sme sa dozvedeli, že sme v zbernom zajateckom tábore.

A tak som sa stal vojnovým zajatcom nemeckej armády. Netušil som, že ním budem takmer dva roky.


 

Keď nás ráno zoradili do štvorstupov, predstúpil pred nás nemecký dôstojník, ktorého tlmočník predstavil ako veliteľa tábora.

Zajatci! Hneď po tomto nástupe budete rozdelení do barákov na ubytovanie a dostanete prídel potravín na dnešný deň. Ako vojnoví zajatci podliehate medzinárodným konvenciám a preto máte nárok na prídel potravinových balíčkov Červeného kríža, ktoré obsahujú kondenzované mlieko, maslo, sušienky, džem, hovädzie mäso, čokoládu, cukor, cigarety a podobne. Okrem toho budete raz denne dostávať varenú stravu a chlieb z táborovej pekárne.

Tento tábor je pre vás iba dočasným miestom pobytu. V príhodnej dobe budete prevezení do trvalých táborov pre vojnových zajatcov. Nerobte problémy, rešpektujte nariadenia vašich strážcov a bude sa s vami zaobchádzať podľa konvencií. Akékoľvek prípady vzbury, alebo úteku budú prísne potrestané!“

Boli sme rozdelení asi po 200 do oddelených, ale cestami prepojených barákov. Každý barák tvoril niečo ako samostatnú jednotku, kde sa postupom času spontánne, na dobrovoľnom základe vyvinula vnútorná štruktúra, skupinky ktoré sa spolu stravovali a trávili spolu takmer všetok čas. V spoločnom záujme sa potom vytvorili aj určité pravidlá fungovania takejto skupiny.

Veľmi skoro sme zistili, že veci, ktoré dostávame v balíčkoch Červeného kríža tvoria naše jediné vlastníctvo. A pretože každý mal nejaké iné potreby, začali sme ihneď vymieňať, podľa toho, kto čo preferoval. Postupne sa v každom baráku rozvinul čulý výmenný obchod. Ako nefajčiar, som nepotreboval cigarety, ale niektorí chlapi boli ochotní vymeniť za ne časť prídelu konzerv, alebo čokolády.

Príliš sme z budovy do budovy nechodili. Hlavne asi preto, že sme sa báli provokovať našich strážcov, kým sme ich nepoznali, aby sme vedeli čo si pred nimi môžeme dovoliť.

Jednou z mála výnimiek bol náš vojenský kaplán, ktorého nikto nenazval inak, než Padre. Doteraz neviem, aké bolo jeho skutočné meno.

Raz, po rannom nástupe, prišiel ku mne:

Duncan, zvýšilo sa ti niečo z prídelu, čo chceš vymeniť?“

Mám dva balíčky cigariet, plechovku syra a hovädzie. Prečo?“

Daj mi to, a ja ti to vymením, ešte dostaneš aj niečo navyše.“

Vy viete čarovať, Padre?“

To nie ale viem, čo sa vymieňa za čo v ktorom baráku a v akom pomere. Obídem to, všetko výhodne vymením a ešte na tom obaja získame.“

O.K., Padre. Zoberte cigarety a syr. Mäso si nechám.“

Padre sa asi o dve hodiny vrátil a okrem toho, že priniesol späť cigarety a syr, ktorý som mu dal, dostal som navyše konzervu mäsa a dve tabuľky čokolády.“

Padre, vy ste ozaj asi čarodejník.“

Netrep. Je to tu ako trh hocikde inde alebo ako burza. Musíš vedieť, kde čo lacno zoženieš a draho predáš.“


 

Približne po dvoch týždňoch už boli výmenné pomery všeobecne známe a obchod začal naberať čoraz väčšie rozmery. Sikhovia, ktorí z náboženských dôvodov odmietali jesť hovädzie mäso, zo začiatku vymieňali jednu konzervu za akékoľvek iné jedlo. Neskôr trvali na džeme a margaríne. Akosi samo od seba sa ustanovilo, že jedna plechovka mäsa má hodnotu asi štvrť kila margarínu a niečo k tomu navyše a že balíček cigariet mal hodnotu niekoľkých balíčkov čokolády. Plechovka krájanej mrkvy nemala prakticky žiadnu hodnotu, pretože ju nikto nechcel.

Koncom mesiaca, keď sme dosiahli náš stály tábor, živo sa obchodovalo so všetkými komoditami, pričom ich pomerné výmenné hodnoty boli už dobre známe. Neboli však určené množstvom jedného tovaru za iný tovar, ale hodnota všetkého mala svoje vyjadrenie v konkrétnom množstve cigariet.


 

Cigarety sa stali štandardnou jednotkou na vyjadrenie hodnoty čohokoľvek. V stálom tábore už ľudia začali chodiť od budovy k budove a vykrikovali svoje ponuky - „syr za sedem“ (cigariet). Počas hodín bezprostredne po vydávaní balíčkov Červeného kríža to ale vyzeralo ako v blázinci. Všetci sa prekrikovali a takmer nikto ničomu nerozumel. Radili sme sa, čo s tým robiť.

S najrozumnejším, a vlastne jediným rozumným, návrhom prišiel náš seržant, ktorý pred nástupom do armády pracoval na komoditnej burze v Chicagu:

Páni, jednoducho musíme pri vstupe do každého baráku umiestniť drevenú tabuľu, kde sa uvedie meno, číslo izby, čo ponúka, alebo hľadá a za koľko. Keď sa obchod uskutoční, ponuka sa zmaže. Takto fungujú všetky burzy na svete.“

Takto bol každý, vrátane nefajčiarov, ochotný predať to, čo mal navyše, za cigarety, a tie potom použiť na nákup žiadaného tovaru na inom mieste, alebo v inom čase. Preto sa cigarety stali oficiálne uznanou formou meny.


 

V tábore žilo takmer 50.000 zajatcov rôznych národností: Francúzov, Rusov, Talianov, Juhoslovanov, ktorí sa mohli pohybovať voľne po tábore; Angličania a Američania mali pohyb obmedzený na oblasť svojich ubikácií. Niekoľko cigariet strážcovi ale ľahko zabezpečilo vstup pre jedného alebo dvoch ľudí, do inej oblasti.

Niekedy mi pripadalo, že náš Padre si ma zobral pod svoj patronát.

Počúvaj ma, chlapče. Pred chvíľou som bol vo francúzskej časti. Divil by si sa, ako dokonale tam majú zorganizovaný trh. Stánky so stolmi, na ktorých je vystavený tovar, pričom ceny sú všeobecne známe. Za praženú kávu tam ponúkajú oveľa viac, než naši anglickí milovníci čaju. Počul som, že ju potom, pomocou stráží, predávajú do mníchovských kaviarní na čiernom trhu. Niektorí už zarobili značné sumy v Ríšskych markách.

Mám plán, ale potrebujem tvoju diskrétnu pomoc. Musíme nakúpiť čo najviac lacnej kávy od Angličanov a potom ju predať s pekným ziskom Francúzom. Ale musíme to urobiť nenápadne, pomaly, lebo ak sa tu naši dozvedia, že niekto má záujem o kúpu kávy, jej cena určite porastie.“

Postupne som teda, nenápadne, tu a tam kúpil menšie množstvo kávy, tak aby si to nikto nevšimol a potom som to odniesol Padremu. Ten to zase dopravil k Francúzom a predal so ziskom, o ktorý sme sa potom podelili. Takto som od neho dostal ešte veľa lekcií o fungovaní obchodu. Kto by to bol povedal o kňazovi?!

Nakoniec sa to, samozrejme, roznieslo a ľudia začali protestovať, pretože nie každý mal možnosť dostať sa do francúzskych barákov.

Obchodovanie s nimi sa teda začalo regulovať. Každá skupina postelí mala pridelenú kvótu vecí, ktoré mohla ponúknuť a samotný obchod potom uskutočnili poverení ľudia z anglickej časti, ktorí na to dostali monopolné práva. Tá istá metóda potom bola použitá pre obchodovanie so strážami, pretože tu bolo nanajvýš dôležité udržať to v tajnosti a pri rozumných cenách.


 

Padre ma potom začal brať so sebou na všetky jeho obchodné jednania. Jednak som dával pozor, aby ho niekto neprepadol a neokradol, jednak ma na každom stretnutí niečo nové naučil.

Raz ma zobral na stretnutie do anglickej časti, kde sa mali dohodnúť na niečom novom.

Ako si to teda konkrétne predstavujete?“ Opýtal sa vyššieho dôstojníka, ktorý hovoril za Britov.

V našom najväčšom baráku uvoľníme miesto, kde zriadime klasickú predajňu čohokoľvek, čo muži chcú predať, alebo kúpiť. Každý tu môže nechať prebytočné kusy oblečenia, toaletné potreby a podobne, až kým sa nepredajú za vopred stanovené ceny v cigaretách. Nebude žiaden barter, žiadne zjednávanie. Iba ceny stanovené v cigaretách.“

Ceny budú ako na našich trhových tabuliach, alebo sa stanovia nanovo?“ Pýtal sa Padre.

Ceny potravín sú viacmenej stanovené a verejne známe. U oblečenia by sa musela cena stanoviť na základe dohody medzi predávajúcim a vedúcim obchodu. Napríklad košele by mohli mať cenu okolo 80 cigariet, v rozpätí od 60 do 120, podľa kvality a veku košele.“

A čo zisk?“

Obchod bude fungovať na neziskovom princípe, aby sme sa vyhli možným komplikáciám. Všetci sme na jednej lodi.“

Nakoniec sa všetko dohodlo. Obchod mal navyše aj malú zásobu potravín. Kapitál na ich zakúpenie bol poskytnutý vo forme „úveru“ z obrovského skladu cigariet červeného kríža a bol splatený vo forme malej zrážky pri uskutočnení prvých transakcií. Takto cigarety v podstate dosiahli plný status meny, trh bol jednotný a ceny na ňom boli stanovované na základe ponuky a dopytu.


 

Dokonca tu bol aj zárodok trhu práce. Aj v období, keď cigariet bol dostatok, vždy sa našiel nejaký nešťastník, ktorý bol ochotný za ne urobiť nejakú prácu. Takzvaní práči prali kus odevu za dve cigarety. Uniforma sa prala a žehlila za 12 cigariet. Dobrý pastelový portrét stál 30, alebo škatuľku Cameliek. Drobné krajčírske a iné práce mali podobne svoju cenu.


 

Raz ma Padre pozval na kávu. V baráku blízko miesta, ktoré nám slúžilo ako futbalové ihrisko, bol stánok, ku ktorému smerovali naše kroky. Padre oslovil človeka, ktorý stál za pultom:

Carl, daj nám dve kávy.“

Keď sme popíjali rozvoniavajúcu kávu, ktorá nám v tom momente pripadala ako božský nektár, Carl začal vysvetľovať:

Podávam kávu, čaj, alebo kakao, všetko za dve cigarety za šálku. Suroviny kupujem za trhové ceny, tak na tom veľa nezískam, ale mám z toho radosť a vyplním si čas nejakou činnosťou. A chlapom to umožní na chvúľu zabudnúť, kde sa nachádzajú. Posedia, porozprávajú sa …. dozviem sa veľa noviniek. Mám ľudí, ktorí mi zháňajú drevo, aby som mal na čom uvariť vodu. Padre, vám to môžem povedať.... hľadám niekoho kto môže zadovážiť nejaký alkohol. Neviete o niekom? Mali by sme tu aj skromný bar.“

Neviem Carl, ale popýtam sa.“


 

Carl to, bohužiaľ, v časoch prosperity prehnal s nakupovaním surovín a vylepšovaním stánku, a katastrofálne skrachoval so stratou niekoľkých stoviek cigariet. Ale jeho myšlienka na výrobu a predaj alkoholu nezapadla prachom. Po čase šikovní ľudia prišli na recept, ako z hrozienok a cukru, ktoré sme dostávali v balíčkoch, vyrobiť celkom slušný alkohol pozoruhodnej sily. Neskôr na to šlo takmer všetko ovocie, ktoré sa objavilo v tábore, takže trh s ovocím bol permanentne podzásobený.


 

Úver sa v nejakej forme stál súčasťou mnohých, možno väčšiny obchodných transakcií. Môj kamarát Sam väčšinou platil vopred za budúce dodávky cukru, ale mnohí kupujúci si požičiavali bez ohľadu na to, či platili za dodávky teraz alebo dodávky v budúcnosti. Ceny sa potom menili podľa podmienok predaja. Predaj prídelu sirupu mohol byť inzerovaný napríklad za 4 cigarety teraz alebo za 5 s dodaním na budúci týždeň. Tiež cena chleba „teraz“ bola obrovsky rozdielna v porovnaní s cenou chleba „vo štvrtok“. Chlieb nám totiž vydávali vo štvrtok a pondelok, prídel na 4, respektíve 3 dni. V tieto dni ho bol dostatok, takže jeho cena klesla, ale v stredu a v nedeľu večer stúpla minimálne o jednu cigaretu. Kto ušetril prídel mohol ho predať vtedy, keď cena dosahovala maximum a niečo na tom získať.


 

S Padreho pomocou som veľa pochopil, a keď sa mi podarilo ušetriť počiatočný kapitál 50 cigariet, nakúpil som za ne prídely v deň keď nám ich vydávali a teda boli najlacnejšie. Potom som počkal, podržal som ich a predal som ich keď boli nedostatkové, teda v deň pred výdajom nových prídelov.

Aspoň dvakrát denne som navštívil každé miesto, kde bola trhová tabuľa, poznal som všetky ceny, všetkých, ktorí predávali a kupovali, a to mi umožnilo využiť každú nerovnosť v cenách. Môj kapitál sa pomaly, ale isto rozrastal, takže som si mohol niekedy aj prilepšiť z občasných balíkov, ktoré chodili zajatcom z domova.


 

Asi po polroku v zajatí sme sedeli v našej kaviarni s Padrem, anglickým dôstojníkom, ktorý bol akýmsi obchodným manažérom za ich časť, jedným Francúzom a ďalším Agličanom, ktorého som nepoznal. Všimol som si ale, že ten dôstojník ho rešpektoval a pozorne počúval, kedykoľvek hovoril k danej téme.

Vtedy som dostal asi najdôležitejšiu a najnázornejšiu lekciu o fungovaní peňazí a ekonomiky za celý môj život.

Povedal:

Cigarety sú všeobecne prijímané pre to, čo si za ne môžeme kúpiť, ale aj pre ich vnútornú hodnotu, ktorú majú pre fajčiarov. Z toho vyplýva aj ich hlavná nevýhoda, ktorá, aj keď v menšej miere, predsa existuje aj u normálnych kovových peňazí. Tou nevýhodou je silný dopyt na nepeňažné účely. Preto v našej ekonomike vzniká deflácia a obdobia nedostatku peňazí v obehu. Pokiaľ bude Červený kríž vydávať na človeka a týždeň 50 alebo 25 cigariet pravidelne a rovnomerne, a budú sa držať ich rozumné zásoby naša cigaretová mena bude svojmu účelu slúžiť perfektne.

Iste sa pamätáte, keď kvôli bombardovaniu boli prerušené dodávky. Zásoby sa minuli, ceny padli, obchodovanie takmer ustalo a narástol výmenný obchod. Tieto deflačné tendencie prerušila iba nová dodávka, keď Červený kríž dostal pridelenú prepravnú kapacitu. V priebehu večera prišlo niekoľko sto tisíc cigariet. Ceny priam explodovali, potom začali klesať. Najprv pomaly, potom stále rýchlejšie postupne s tým, ako sa míňali zásoby cigariet. Až do ďalšej veľkej dodávky. A tak dookola. Táto základná nestabilita môže za väčšinu našich ekonomických problémov.“

Kto to je?“ Opýtal som sa Padreho.

Angličania mi povedali že vraj nejaký profesor obchodnej školy. Hlavička.“


 

Krátko na to nám Červený kríž namiesto hotových cigariet dodal fajkový tabak, následkom čoho začali kolovať ručne šúľané cigarety. Tabak nám vydali v pomere 1 uncia tabaku miesto 25 cigariet, ale ľudia rýchlo prišli na to, že z jednej uncie sa dá ušúľať až 30 cigariet. Samozrejme, tí ktorí mali pravé cigarety, začali ich lámať a z tabaku vyrábali viac, menej kvalitných cigariet, a tak v priebehu krátkej doby skutočné cigarety prakticky zmizli. Tým sa znehodnotila naša cigaretová mena, pretože ručne šúľané cigarety obsahovali menej tabaku a boli nehomogénne preto sa nimi nedala cena tovarov určovať bezpečne. Každá cigareta preto musela byť preskúmaná, skôr než bola prijatá ako platidlo. Tie tenšie boli odmietnuté, alebo sa ako platba požadovalo ich väčšie množstvo.

Takto sme počas istého obdobia trpeli nepríjemnosťami, ktoré prináša ničím nepodložená, alebo znehodnotená mena.


 

V auguste 1944 sa dodávky balíčkov Červeného kríža, ale aj cigariet zmenšili na polovicu. Keďže sa obe strany rovnice zmenili v rovnakom pomere, neočakávali sa zmeny cien v našej táborovej ekonomike. Skutočnosť ale bola trochu iná: nepeňažný dopyt po „peniazoch“ bol menej pružný, než dopyt po potravinách, preto ceny potravín mierne klesli. Dôležitejšie ale boli zmeny v štruktúre cien. Nemecký margarín a džem, až doteraz bezcenné, nadobudli vďaka adekvátnym dodávkam kanadského masla a marmelády novú hodnotu. Čokoláda a cukor klesli. Cena chleba vzrástla, najmä keď o niekoľko týždňov boli jeho dodávky zredukované.


 

Niekedy začiatkom júna 1944 som opäť šiel s Padrem na stretnutie s Angličanmi. Chvíľu sme sa rozprávali o tom, ako zabezpečiť ďalšie fungovanie nášho obchodu, načo si zobral slovo major Harris, anglický vedúci Kultúrneho výboru:

Páni, zásob jedla aj cigariet máme dosť, obchod prekvitá a nálada v tábore je optimistická. My v kultúrnom výbore si myslíme, že by bolo dobré otvoriť reštauráciu, kde by sa predávali jedlá a horúce nápoje a súčasne by tam mohla hrať táborová hudba a uskutočňovať sa estrádne predstavenia. Niečo sme už v súkromí vyskúšali a fungovalo nám to.“

Ozval som sa:

Zdá sa mi to byť dobrý nápad. Dnešná kaviareň by sa mohla stať základom novej reštaurácie. Suroviny pre prípravu jedál sa budú nakupovať za trhové ceny. Predávať sa ale bude musieť s aspoň minimálnym ziskom, aby sa vytvoril nejaký rezervný fond. Estrády budú čosi vyžadovať, scéna bude potrebovať nejaké kulisy, na ich namaľovanie bude treba farby a tie zoženieme jedine ak podplatíme nemeckých strážcov. A podobne.“

Nechcel by si to viesť?“Opýtal sa ma Harris.

Ja? Veď ja nemám šajnu o varení a o vedení reštaurácie!“

No a čo? Nikto nechce, aby si varil. Kuchárov tu máme dosť. A s kultúrou pomôže náš výbor.“

A tak som sa stal manažérom táborovej Reštaurácie.

Nápad sa nám podarilo zrealizovať s obrovským úspechom. Pôvodne sme jedlá predávali za cigarety, ale to znamenalo, že celý systém bol zraniteľný v opakujúcich sa deflačných obdobiach, pretože stál a padal na možnosti nakúpiť dostatok potravín za normálnych podmienok za bežné ceny. Okrem toho silní fajčiari tam neradi chodili často.

S výdatnou pomocou anglického Profesora sme preto zaviedli vlastnú papierovú menu. Obchod nakupoval potraviny pre Reštauráciu papierovými bankovkami, ktoré sa prijímali súbežne s cigaretami v Obchode, aj Reštaurácii a prechádzali ďalej do Obchodu, aby sa nakúpilo viac potravín. Obchod fungoval ako emisná banka. Papierové peniaze boli stopercentne kryté jedlom, preto dostali aj názov Hovädzie marky. A z toho istého dôvodu ich nemohlo byť vydaných viac, tak ako je to možné pri normálnych bankovkách. Vo výhľade bolo skoré oslobodenie a rozpustenie tábora, a teda aj úplné vyplatenie dlhu, ktorého potvrdením sú všetky bankovky.

Všetko fungovalo perfektne, pokým Reštaurácia prekvitala. Vo veľkom sme nakupovali, všetky jedlá boli ľahko predajné a ceny boli stabilné.

V auguste boli dávky Červeného kríža, aj cigarety, zmenšené na polovicu a tábor bol bombardovaný. Reštauráciu sme museli na niekoľko dní zatvoriť a predaj potravín sa stal komplikovaným. Aj keď sme opäť otvorili, nedostatok potravín a cigariet sa stal akútnym. Ľudia prestali byť ochotní vymeniť takú cennosť ako cigarety za papier a ten potom minúť za luxus ako boli zákusky a čaj. Obchod bol zaplavený sušeným ovocím, čokoládou, cukrom a podobne, teda vecami, ktoré sme nemohli uplatniť v Reštaurácii. Nemali sme tie správne suroviny, cenová úroveň, aj štruktúra cien sa zmenili.

Naša Hovädzia marka, ktorá sa pôvodne menila za cigarety v pomere jedna k jednej, klesla na štyri pätiny cigarety, a potom ešte ďalej a prestala byť akceptovanou v reštaurácii. Nastal obrovský útek od papierových peňazí, ktoré už neboli vymeniteľné za cigarety, alebo obľúbené jedlo.

Cigareta sa znovu osvedčila ako funkčná mena.


 

Každá minca má dve strany a každá snaha o zlepšenie situácie môže byť zle pochopená a uberať sa nesprávnym smerom.

Po čase začal byť veliteľ zdravotníkov aktívny pri kontrole predaja potravín, lebo mal podozrenie, že niektorí chlapi ich predávajú príliš veľa a ohrozujú tak svoje zdravie.

Výsledkom toho bolo rozhodné úsilie o stanovovanie pevných cien potravín, ako v plánovanej ekonomike. Obchod, podporovaný veliacim britským dôstojníkom, bol teraz schopný vynútiť si kontrolu cien ako vnútri, tak aj mimo svojich priestorov.

Pre potraviny, ktoré boli dané na predaj v Obchode, boli stanovené bežné pevné ceny. Ceny mimo boli približne v súlade s takto stanoveným štandardom, ktorý bol odporúčaný ako vodidlo pre všetkých predávajúcich. V praxi sa ale ceny mimo Obchodu od pevnej ceny väčšinou značne odlišovali.

Predaj v Obchode za pevné ceny šiel veľmi pomaly, zato však predaj mimo, za nižšie ceny, mal rýchly spád. Ak by sa vonku predávalo za vyššie ceny, potraviny by rýchlo zmizli z Obchodu a skončili by na vonkajšom trhu, až kým by cena v Obchode nevzrástla a nevyrovnala sa tej vonkajšej.

Aj trhové tabule boli pod kontrolou Obchodu: ponuky, ktoré sa líšili od odporúčanej ceny o viac, než 5% boli zmazané „z moci úradnej,“ takisto aj nepovolené predávanie.

Spočiatku tento systém zaznamenal úspech: Reštaurácia, ako veľký nákupca, udržiavala stabilné ceny a pomohla aj verejná mienka a 5-percentná tolerancia. Ale s augustovým krátením dodávok, keď klesla cenová úroveň a zmenila sa štruktúra cien, tento systém sa stal príliš strnulým. Tabuľka pevných cien sa posúvala hore a dole niekoľkokrát, minulosťou bol aj vplyv Reštaurácie na cenovú stabilitu. Pevné ceny sa nedokázali dostatočne rýchlo prispôsobiť zmenám v cenovej štruktúre, stále viac ponúk bolo mazaných z trhovej tabule.

Logickým výsledkom bolo, že nastal rozvoj čierneho trhu a nepovolených obchodov. Nakoniec sa aj verejná mienka postavila proti regulovaným cenám a „úradná moc“ vzdala márny boj. Ceny klesli alarmujúcou rýchlosťou, neexistovali žiadne tabuľky pevných regulovaných cien, a ceny boli zase stanovované na základe ponuky a dopytu.


 

V januári 1945 sa nám minuli zásoby cigariet z Červeného kríža a ceny sa prepadli. Vo februári sa vyčerpali aj zásoby potravín a depresia nastala rýchlosťou smršte. Jedlo, ktoré bolo aj tak zriedkavé, sa takmer dávalo, len aby si fajčiari mohli zapáliť. Práčovne prestali fungovať, alebo pracovali za britské libry, čo bolo dovtedy neslýchané. Reštaurácia bola len bledou spomienkou a Hovädzie marky sa zdali byť vtipom. Obchod bol prázdny a trhové tabule plné neakceptovaných požiadaviek na cigarety.

Stále väčší objem naberal výmenný obchod. Aby sme sa vrátili späť k „peňažnému“ obchodu, rozdelili sme niekoľko tisíc cigariet, celý kapitál Obchodu, ale bez väčšieho úspechu. Niekoľko balíčkov cigariet a ich smiešne malé dodávky, viedli na krátky čas k obnoveniu „peňažných“ cien, ale všeobecný trend sa nezmenil.


 

V apríli 1945 bol poriadok v ekonomickej sfére tábora nahradený chaosom. Predaje prebiehali len veľmi ťažko, cenám chýbala stabilita.


 

Ekonómia bola definovaná ako veda, ktorá sa zaoberá spôsobom, ako obmedzené množstvo zdrojov rozdeliť medzi neobmedzené množstvo navzájom si konkurujúcich spotrebiteľov.

12.apríla sa, s príchodom jednotiek 30-tej pešej divízie Americkej armády, ktorý nás uviedol do obdobia hojnosti, dokázala hypotéza, že s neobmedzenými prostriedkami by ekonomická organizácia a aktivita bola zbytočnou, a každá potreba by bola naplnená bez úsilia.


 

Inak povedané ak sa ľudia majú príliš dobre, prestávajú sa snažiť.


 

Napísané s využitím: The Economic Organisation of a P.O.W. Camp, R. A. Radford, Economica, vol. 12, 1945

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?