Cui bono?, alebo Caesar, Antonius, Kleopatra a peniaze.

Autor: Anton Kovalčík | 25.12.2013 o 12:31 | (upravené 1.6.2014 o 22:42) Karma článku: 1,23 | Prečítané:  228x

Volám sa Marcus Antonius a bol som jedným z najmocnejších mužov Rímskej ríše. Lenže zajtra už budem mŕtvy. Sedím v paláci v Alexandrii, hlavnom meste Ptolemaiovho kráľovstva, na ktoré onedlho zaútočia vojská pod Octaviánovým vedením. Neostáva mi veľa času. Túto správu píšem preto, aby som budúcim generáciám objasnil okolnosti a príčiny smrti najväčšieho vojvodcu, aký kedy vládol Rímu – Gaia Iulia Caesara.  

Môj vznešený otec zomrel veľmi mladý a matka sa čoskoro znova vydala za muža, ktorý neznášal rovnako mňa, tak ako ja jeho. Preto som robil všetko preto, aby som sa vyhýbal domovu a aby som ich prinútil nestarať sa do mňa.


 

Pomaly som otvoril oči. Zistil som, že ležím úplne nahý na posteli v nejakej miestnosti s jedným oknom, zastretým závesom. Netušil som, kde som, ani ako som sa sem dostal. Jediné, čo som vnímal, bolo strašné sucho v ústach. Sadol som si s nohami zvesenými na dlážku, načiahol sa za džbánom, nalial plný pohár vína a na dúšok som ho vypil. Pomaly som sa preberal. Otočil som sa a vedľa seba som zbadal krásne ženské telo, s dlhými nohami zakončenými oblým zadkom, ktorý prechádzal do úzkeho drieku, pokrytého dlhými havraními vlasmi. Nemohol som odolať, aby som do toho rozkošného zadku nezahryzol. Jeho majiteľka sa pomaly otočila a usmiala sa na mňa:

Dobré ráno.“

Kto si?“ Opýtal som sa. „Kde vlastne som?“

Volám sa Fadia. A si v mojom skromnom príbytku.“

Ako som sa sem dostal?“ Ešte stále som si nedokázal spomenúť na včerajšok.

Stretli sme sa včera v Stratovom hostinci. Bol si tam s priateľmi celé popoludnie až do noci, a za obeť padlo veľa krčahov vína. Náš spoločný priateľ Pulcher ťa potom priviedol sem ku mne.“

Zaplatil som ti za tvoje služby?“

Ja nie som neviestka. Poskytla som ti rozkoš preto, že som chcela, nie preto, že je to moje remeslo.“

Odpusť mi, ale na nič sa nepamätám.“

Vtedy sa ozvalo hlasné búchanie na dvere:

Antonius! Ty ožran jeden chlípny! Zídi dole! Opusť to hniezdočko lásky, priatelia ťa čakajú!“

Bol to môj najlepší priateľ Publius Clodius Pulcher, s ktorým sme spolu vyrastali už od mala. A teraz sme sa potĺkali po rímskych uliciach, nevestincoch, herniach a hostincoch, aby sme si užívali našu mladosť.

Obliekol som sa, rozlúčil s Fadiou šťavnatým bozkom a zišiel som dole schodmi do spodnej haly a potom na horúcu rímsku ulicu, kde som sa zvítal s priateľom.

Antonius, čakajú nás ostatní. Zabudol si, že sme sa dohodli na partii kociek v Iuliovej herni? Musíme toho hada starého obrať o nejaké talenty inak som v háji. Zlatníci, od ktorých som si požičal mi nedajú pokoj.“

Mne to budeš vravieť! Ja im dlhujem už vyše dvesto talentov. Ak to do splnu mesiaca nevrátim, budem mať veľký problém.“

Najprv sa musíme zastaviť v hostinci u Strata a niečo si zajesť. Od hladu takmer nevidím.


 

Keď som vyšiel z herne, dlhoval som ďalších päťdesiat talentov. Spolu s Pulcherom sme potom opäť skončili v hostinci, kde sme obaja neodolali značnej konzumácii vína.

Na ďalší deň som sa zase prebudil nahý v cudzej posteli. Vedľa mňa zase ležala krásna nahá žena. Ale nebola to Fadia. Bola to Fulvia, manželka môjho najlepšieho priateľa Publia Clodia Pulchera.

Ani neviem, ako som sa odtiaľ dostal tak, že nikto nič nespozoroval.

Teraz je mi to trápne, ale s Fulviou sme spolu strávili ešte niekoľko nocí plných vášne. Až kým nás nepristihol jej manžel.

Bol to koniec nášho priateľstva.

A bol to ďalší dôvod, prečo som musel narýchlo odísť z Ríma. Tým prvým dôvodom boli moji veritelia, ktorí sa vyhrážali, že ma dajú na súd.

A tak som skončil v Aténach, kde som študoval rétoriku a filozofiu, a s mojim doterajším životom bol koniec. Moja cesta späť do Ríma však mala ešte veľa zákrut a obchádzok. Trvala niekoľko rokov.


 

Nakoniec som predsa len zastal na prahu rodného domu.

Matka!“ Pozdravil som sa hneď po príchode so ženou, ktorej som spôsobil toľko problémov.

Marcus! Kedy si sa vrátil do Ríma?“

Iba dnes ráno.“

Pozorovala ma, keď som sa sýtil jedlom, ktoré priniesli sluhovia.

Zmenil si sa. Zmužnel si. Teraz je z teba rímsky vojak.“

Máš pravdu matka. Zmenil som sa, aj zmúdrel. Ako som ti písal, priateľ našej rodiny Aulus Gabinius, prokonzul Sýrie, ukončil moje štúdia rétoriky v Aténach a vyzval ma, aby som sa pripojil k jeho ťaženiu do Judey. Prijal som a neskôr sme sa vybrali s rímskymi légiami až do Egypta. Získal som tam vojenské skúsenosti a aj dosť talentov, aby som vyplatil aspoň časť svojich dlhov.“

Aulus Gabinius mi o tom napísal. Aj o tom, že počas ťaženia do Egypta si preukázal vojenské schopnosti ako veliteľ jazdy a vyznamenal si sa statočnosťou a odvahou. To je to najkrajšie, čo si môže matka Rimana želať počuť o svojom synovi.“

Vznešený Aulus je veľmi láskavý. Všetko čo o vojenskom remesle viem, som sa naučil od neho počas týchto dvoch ťažení.“

Čo budeš robiť ďalej?“

Rozhodol som sa, že sa budem venovať službe Rímu ako vojak, a ak to bude možné, ako politik. Na to ale budem potrebovať aj dosť veľa peňazí, takže sa asi vrátim k Aulovi Gabiniovi.“

Marcus, môj bratranec, prokonzul Gaius Iulius Caesar, organizuje légie na výpravu proti Galom. Určite bude súhlasiť, aby si sa k nemu pripojil. Môžeme ho spolu navštíviť v jeho dome.“

To bude vynikajúce! Už som o ňom veľa počul.“

A tak som o niekoľko dní vykročil v ústrety svojmu osudu.


 

Netrvalo dlho a Caesar ako správca rímskej provincie Galia žal úspech za úspechom vo svojom boji proti odbojným Galom. Stal sa mojim patrónom, mojim učiteľom, podporovateľom a ochrancom. A ja som sa stal jeho oddaným stúpencom. Vďaka nemu som stúpal po stupňoch úradníckych a politických funkcií v Ríme. Stal som sa kvestorom, neskôr aj augurom a nakoniec aj tribúnom ľudu. Ako tribún som mal právo veta ktorým som mohol anulovať rozhodnutie senátu, čo som na oplátku využíval v Caesarov prospech kedykoľvek to bolo potrebné.


 

Sedeli sme v Caesarovom stane v hlbokých lesoch v srdci Galie. Pred nami stála galská pevnosť Alesia, kde sa skrývali povstalci vedení Vercingetorixom, ktorý už spôsobil Caesarovi nejednu krušnú chvíľu. Dlhý obliehací múr bol už takmer dokončený a nám neostávalo nič iné len čakať kým Galovia vyčerpajú svoje zásoby a vzdajú sa do nášho zajatia. Sedeli sme pri stole, na ktorom bol krčah s vínom, poháre boli znova naplnené a Caesar mal opäť svoju zhovorčivú náladu.

Marcus, prečo si ty vlastne chceš budovať vojenskú kariéru?“

Caesar, milujem Rím so všetkými možnosťami, ktoré poskytuje rímskym občanom. Chcem mu slúžiť a brániť ho pred jeho nepriateľmi. Vonkajšími, aj vnútornými.“

Skúmavo sa na mňa pozrel a povedal:

Tieto reči si nechaj do predvolebnej kampane!“

Usmial som sa a vidiac, že je v dobrom rozpoložení, povedal som popravde:

Spôsob života ktorý som viedol skôr, než som odišiel do Grécka zapríčinil, že som nakopil celkom slušné dlhy. Veritelia hrozili že ma dajú na súd a pošlú do vyhnanstva. Účasť na vojenských výpravách mi pripadala ako dobrý spôsob, ako prísť k majetku a postaveniu, aby som už nikdy nemal ťažkosti s dlhmi. A okrem toho milujem Rím, ako som už povedal a chcem ho chrániť.“

Dobre teda,“ zasmial sa Caesar. „jednu vec máme spoločnú, a to sú dlhy. Kedysi som mal dobrého učiteľa z prostredia zlatníkov, a ten ma poučil, ako fungujú peniaze a ako vznikajú dlhy. Preto si s tým nerobím príliš veľa starostí. Viem ako svoje dlhy zlikvidovať raz a navždy, ako pritom dosiahnuť, aby ma väčšina ľudu milovala a zabezpečiť pritom prosperitu Ríma.“

Caesar vďačím ti za veľa. Bez tvojej podpory by som nezastával úrady, ktoré som zastával, nebol by som ani tribúnom. Som neochvejne na tvojej strane. Vysvetlíš mi, ako to myslíš?“

Dobre teda. Odpovedz mi ale na jednu otázku. Kto riadi Rím?“

Predsa Rímsky senát. Sme republika.“

Mal by si povedať skorumpovaný rímsky senát. Bez neho a skorumpovaných úradníkov by si dnes nebol tam kde si. Veľmi dobre vieš, koľko úplatkov stálo tvoje zvolenie do funkcie tribúna. Tam zase narástli tvoje dlhy. Ja sám som už dávno začal štedro míňať peniaze na hry a budovanie verejných stavieb, čím som síce získal podporu pomerne širokého okruhu ľudí, ale zadĺžil som sa až na trinásť tisíc talentov a ešte som ani nebol zvolený do žiadnej verejnej funkcie. Dokonca mi za to hrozilo vyhnanstvo. Aby som sa mohol stať správcom Hispánie, musel som najprv splatiť všetky svoje dlhy. Požiadal som o pomoc vtedy najbohatšieho muža Ríma, Marca Licinia Crassa, ktorý mi požičal. Moje úspechy v Hispánii mi potom pomohli vrátiť mu značnú časť peňazí.“

To som netušil.“

O tom nikto netušil. Ty si prvý komu o tom rozprávam. Rím teda ovládajú tí, ktorí majú dostatok peňazí na to, aby požičiavali tým, ktorí ich potrebujú na zábavu, ženy, získanie a zabezpečenie postavenia, na ovplyvňovanie rozhodnutí senátu kúpou senátorov, na vystrojenie armády a podobne. Kto sú tí, ktorí majú takéto množstvo prostriedkov?“

Najviac zlata majú zlatníci, peňazomenci a obchodníci,“ odpovedal som z vlastnej skúsenosti.

Presne tak. Tí, ktorí majú najviac zlata sú vlastne tí ktorým Rím udelil právo raziť mince a dávať ich do obehu. Zlatníci a peňazomenci. Oni rozhodujú kedy, koľko a komu požičajú a lebo nepožičajú. A tak prostredníctvom dlžných úpisov ovládajú dlžníkov a cez nich všetko, na čo majú ich dlžníci vplyv. Financujú ich volebné kampane a potom od nich vyžadujú aby rozhodovali v ich prospech, nie v prospech všetkých.“

Tak je to ale už dávno. Nikto s tým nikdy nič neurobil. Preto je Rím taký skorumpovaný. Pokiaľ viem, tak v minulosti boli pokusy zakázať im to a prevziať razenie mincí do vlastných rúk ale tí, ktorí sa o to pokúsili boli zavraždení.“

Viem o tom. Nestačí len zobrať im moc raziť mince. Treba mať dostatočnú moc v senáte, medzi patricijmi, ale hlavne podporu armády a čo najväčšieho počtu plebejcov a bezzemkov. Tak, aby sa nikto neodvážil odporovať.“

Caesar, podporu tvojich légií už máš. Tvoji vojaci ťa milujú. Ale to je len časť rímskej armády. Aj oni budú o chvíľu unavení z boja a budú túžiť po návrate do Ríma. Ako chceš dosiahnuť všetko to, o čom si vravel? Zdá sa mi to takmer nemožné.“

Bude treba urobiť veľa vecí pri ktorých počítam s tvojou pomocou. Hneď po tom, čo porazím Vercingetorixa vrátim sa z légiami do Ríma. Presadíme zákon o obmedzení vlastníctva pôdy na, povedzme, dvetisíc jugerov a prerozdelenie štátnej pôdy bezzemkom a vojakom, ktorí si odslúžili svoje roky.(Pozn. autora Jugerum = asi dvetisíc päťsto štvorcových metrov).Tým si získame podporu armády a najchudobnejších vrstiev. Musíme zamedziť úžeru a regulovať úroky, aby sme finančne oslabili peňazomencov. Musíme začať raziť vlastné mince a financovať nimi verejne stavby pre dobro všetkých, čo povedie k rozvoju remesiel a obchodu. Nízke a stredné vrstvy budú mať dosť peňazí na živobytie. Obmedzíme dovoz iného ako štátneho obilia. Zakážeme špekuláciu s potravinami a udržíme ceny na úrovni dostupnej pre všetkých.“

To znie tak dobre, že mi to pripadá ako jeden z príbehov, ktoré starci po večeroch rozprávajú svojim vnúčatám.“

Antonius, ubezpečujem ťa, že neblúznim, že to môžeme uskutočniť!“

Vravíš že môžeme. Aká je v tom všetkom moja úloha?“

Hneď ako dorazím s armádou do Ríma, senát ma musí vyhlásiť za diktátora. A o to sa postaráš ty. Svojimi rečníckymi schopnosťami, aj peniazmi mojich priaznivcov.“

Sú tu ale dva problémy. Nemôžeš s armádou prekročiť rieku Rubikon inak ťa vyhlásia za vlastizradcu. A za ďalšie, senát ťa môže vyhlásiť za diktátora iba na pol roka. A to je príliš krátky čas na to, aby sa to všetko dalo uskutočniť.“

Až ma senát vyhlási za diktátora, potom sa postarám o to, aby to ostatné nikomu nevadilo. Aj aby im nevadilo predĺženie toho obdobia.“


 

Nebolo to až také jednoduché ako sa na prvý pohľad mohlo zdať, aj napriek Caesarovym schopnostiam.


 

Ešte chvíľu trvalo, kým sa vyhladovaní Galovia v pevnosti Alesia vzdali. Caesar tým dokončil podmanenie celej Galie, čo mu umožnilo triumfálny návrat do Ríma. Ja som zatiaľ pracoval v jeho prospech a snažil som sa dostať na jeho stranu čo najviac senátorov a iných vplyvných ľudí, ale aj príslušníkov nižších a stredných vrstiev. Pripomínal som im čo všetko pre Rím vykonal. Ľudia ho milovali a všade mu prevolávali na slávu. Uľahčila mi to aj skutočnosť, že obrovskú korisť, ktorú Caesar v Galii získal ako aj dávky platené podmanenými kmeňmi, využíval na zaplatenie vlastnej armády, ktorá sa rozrástla na trinásť légií, ako aj na politický boj v Ríme. Nadobudol obrovské bohatstvo, čo z neho učinilo jedného z najzámožnejších mužov Ríma. Už sa viac nemusel obávať veriteľov. A s ním ani ja.

Proti Caesarovi sa ale postavila väčšina senátu a na jej čele jeho priateľ Pompeius. Prikázali mu aby sa z Galie vrátil späť do Ríma. Keď to odmietol, bol obžalovaný zo zrady a tak, aby si zachoval svoje pozície vrátil sa a iba s jednou légiou prekročil rieku Rubikon, ktorá tvorila hranicu Itálie. Jeho protivníci sa naľakali a ušli z mesta. Caesar sa ešte vrátil, aj so svojim vojskom, do Hispánie, kde porazil Pompeiove légie a konečne sa mohol vrátiť do hlavného mesta ríše.


 

Prešli sme dlhú cestu, Antonius. Ešte dlhšia cesta nás čaká.“ Caesar sedel s pohárom vína v ruke vo svojom dome. Ležal som na ležadleoproti nemu a pozorne som počúval. „Senát ma vyhlásil za diktátora a ty si vrchným veliteľom rímskej jazdy. No naši nepriatelia ešte nie sú bezmocní.“

Máš na mysli Pompeia a ostatných jeho priaznivcov?“

Porazil som síce jeho armádu v Hispánii, no ešte musím poraziť jeho samotného v Helénii. Pokým sa tak nestane, naša pozícia bude veľmi neistá. Rozhodol som sa, že sa vzdám titulu diktátor a dovolím senátu, aby ma zvolil za konzula. Potom sa s ním môžem vysporiadať.“


 

Po svojom zvolení sa Caesar preplavil do Helénie, kde porazil zvyšky svojich nepriateľov, Pompeius ale unikol do Egypta, kam ho prenasledoval. Pri príchode do Alexandrie mu ale bola odovzdaná Pompeiova odseknutá hlava. V konflikte, ktorý potom nastal medzi kráľom Ptolemaiom a jeho sestrou Kleopatrou sa Caesar postavil na stranu Kleopatry a po víťazstve ju korunoval za kráľovnú Egypta. Jedným z výsledkov jeho pobytu v krajine pyramíd bol aj syn Caesarion, ktorého mu porodila.

Onedlho potom sa mohol vrátiť do Ríma. Na jeho počesť boli usporiadané ohromujúce slávnosti a hry. Rímsky ľud jasal a senát mu udelil titul doživotného diktátora. Konečne sme mohli začať uskutočňovať to, o čom sme snívali. Caesar založil na území Ríma dvadsať nových kolónií, zaopatril pôdu veteránom z légií, zreformoval štát, aj senát, začal budovať honosné verejné stavby a cesty. Dal zrušiť štvrtinu všetkých dlhov, čím sa stal ešte populárnejším v očiach bežného ľudu, ktorý mu staval sochy a všade volal na slávu. A začal raziť svoje mince s vlastným portrétom.

Všetko vyzeralo tak, že sme na dobrej ceste aby sa z Ríma stal prosperujúci štát s prosperujúcimi občanmi, s vládou, ktorá má na hlavnom zreteli blaho väčšiny.


 

Onedlho však časť senátorov, medzi nimi aj Caesarovi priatelia, ho začali upodozrievať, že sa chce dať korunovať za kráľa a nastoliť vládu tyranie. Preto ho pozvali na zasadnutie senátu, kde im mal odpovedať na jedinú otázku: kedy sa vzdá moci. Nešťastné marcové idy!


 

Nie...!“ ozvalo sa desivo uprostred noci zo spálne Calpurnie, Caesarovej manželky. Keď k nej pribehla jej slúžka, našla ju sedieť na kraji postele, kývajúc sa dopredu a dozadu. Nariekala a akoby neprítomne bľabotala:

Zabili Caesara! Zabili Caesara!“

Nič sa nedeje, pani moja. Bola to iba nočná mora. Caesar spí vo svojej posteli.“

Musím ísť okamžite k nemu! Musím ho varovať, aby nikam nechodil!“

Je hlboká noc!“

Musím. Caesara treba varovať!“

Slúžka jej prehodila cez ramená plášť a spolu sa vybrali k dverám do jeho spálne. Calpurnia vošla dnu.

Čo sa stalo, drahá moja?“

Nesmieš nikam chodiť! Zabijú ťa! Mala som hrozný sen. Videla som tvoju tógu celú od krvi a tvoje telo dobodané na zemi. Zlietali sa naňho dravce a bojovali oň. Prosím, sľúb mi, že nikam nepôjdeš!“

Nemaj strach. Bol to iba zlý sen. Kto by si trúfol zabiť ma? Ľudia ma milujú. Poď, ľahni si sem, vedľa mňa a vyspi sa. Všetko bude v poriadku!“


 

Pane! Pane!“ Niekto mnou triasol, zdalo sa mi, že iba tesne po tom, ako som konečne zaspal. Otvoril som oči. Vonku svitalo a ja som zbadal tvár jedného zo svojich verných služobníkov.

Pane, prebuď sa! Prišiel za tebou vážený Servilius Cascus. Je veľmi rozrušený a chce s tebou súrne hovoriť.“

Hneď som sa prebral a vyšiel som do prijímacej izby môjho domu, kde sa nervózne prechádzal z kúta do kúta nečakaný ranný návštevník.

Pozdravujem ťa Servilius Cascus! Čomu vďačím za takú nezvyčajnú návštevu?“

Nehnevaj sa, vznešený Marcus Antonius, že ťa ruším tak skoro ráno. Neurobil by som to, keby to nebolo naliehavé.“

Sadni si a povedz, s čím prichádzaš.“

Ty vieš pane, že moje povolanie vyžaduje, aby som mal vždy čerstvé správy o tom, čo sa deje v Ríme. V noci som sa dozvedel, že existuje určitý okruh ľudí, ktorí chystajú proti Caesarovi sprisahanie a chcú ho zavraždiť počas jeho návštevy senátu. Musíš ho varovať, aby tam zajtra nešiel.“

To, čo som sa dozvedel, ma šokovalo. Rýchlo som sa spamätal a rozlúčil sa s návštevou. Musel som Caesara varovať tak, aby sme súčasne mohli odhaliť sprisahancov a podľa zásluhy ich potrestať.

Rýchlo som sa obliekol a chcel som sa dať odniesť k Caesarovmu domu. Keď som sa blížil k Pompeiovmu divadlu, kde sa malo zasadnutie senátu konať, už zďaleka som videl blížiť sa Caesarove nosidlá. Vystúpil z nich a náhlil sa hore schodmi do divadla. Chcel som sa k nemu priblížiť, ale cestu mi zastavil dav ľudí. K Caesarovi pristúpil senátor Cassius a dlho mu niečo hovoril pričom ho viedol hore schodmi do budovy.

Keď som sa konečne dostal dnu, bol som už iba svedkom toho, ako senátor Lucius Tillius Cimber strháva z Caesara tógu, načo sa naňho vrhli ďalší sprisahanci a bodali ho dýkami, kade zasiahli. Keď sa nad ich hlavami zjavil zakrvácaný Caesarov odev, nastal zmätok. Senátori sa v panike rozpŕchli po celom Ríme, každý do svojich domovov. Na fóre ale aj v uliciach sa ozývalo:

Zabili Caesara! Zabili Caesara!“

Podarilo sa mi dobehnúť domov. Zvolal som všetko služobníctvo:

Zabili Caesara! Neviem čo bude ďalej! Možno som na rade ja, ak hneď neujdem z Ríma.“

Boli takmer takí zdesení, ako ja. Pristúpil ku mne Lucius, môj osobný sluha:

Pane, musíš okamžite ujsť. Obleč si šaty otroka, tak sa ti najskôr podarí dostať sa von z mesta.“


 

Aj sa mi to podarilo. Odišiel som k Lepidovi, ktorý bol vrchným veliteľom jazdectva a ktorému podliehali Caesarove vojská mimo Ríma. Ako jediný konzul som bol hlavou štátu, preto som zvolal zasadnutie senátu a od Calpurnie som si vyžiadal Caesarovu pokladnicu a dokumenty. V záujme pokoja som chcel s Caesarovými vrahmi dosiahnuť kompromis, ale rozhnevaný dav, ktorý svojho Caesara miloval, ich niekoľkých pozabíjal v uliciach Ríma, ostatní radšej ušli z mesta.

Nedlho po pohrebe sa do mesta vrátil Gaius Octavianus, ktorého Caesar prijal za syna a ustanovil ho svojim dedičom.

Po počiatočných roztržkách, ktoré boli medzi nami, uzavreli sme spolu s Lepidom dohodu o spoločnom spravovaní štátu.

Naša dohoda však padla vďaka intrigám zo strany senátu, Octavianovým ambíciám, a verím, že aj vďaka štedrej podpore tých, ktorí mali najviac dôvodov odstrániť mňa a Caesara a nastoliť pomery, aké vládli predtým. Najprv Octavianus odobral légie Lepidovi, potom porazil moje lode v bitke pri Actiu. A teraz mu stojí v ceste už iba Alexandria.


 

Kráľovná Kleopatra je mŕtva. Oženil som sa s ňou a porodila mi tri deti. Neviem, čo s nimi bude po tom, čo sa odoberiem k predkom. Počas svojho života som mal veľa žien. Niektoré z nich som miloval, niektoré mi slúžili iba na krátkodobé potešenie. No Kleopatra bola výnimočná. Bola krásna, no nebola z tých najkrajších. V jej živých očiach sa tie moje odrážali ako vo vodách Nílu. Bola múdra. Milovala moc, no nezneužívala ju. Milovala Caesara, milovala mňa. Boli sme šťastní. Nie dlho, ale boli sme. A teraz je koniec. Som vojak. Vojak mečom bojuje a mečom aj zomiera.


 

Keď Antoniovi vojaci našli svojho veliteľa prebodnutého vlastným mečom, dozvedel sa, že Kleopatra nie je mŕtva. Požiadal ich, aby ho preniesli do jej svätyne, kde zomrel v jej náručí. Kleopatra spáchala samovraždu o niekoľko týždňov neskôr tak, že sa dala poštípať jedovatým hadom.


 

Octavianus sa stal vládcom Ríma a prijal meno Augustus.


 

Bezprostredne po Caesarovej smrti došlo k stiahnutiu značného množstva peňazí z obehu, vzrástli dane a opäť začala bujnieť korupcia. Zásoba peňazí v Ríme bola zredukovaná o deväťdesiat percent čo malo za dôsledok to, že množstvo bežných ľudí stratilo svoje pozemky a domy.

Rimania sa uchýlili k znižovaniu obsahu striebra v denároch nakoniec takmer až úplne, čím znížili ich hodnotu skoro na nulu, predtým, než ľudia odmietli rímske mince prijímať ako platidlo.


 

Cui bono? Komu to prospelo?


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?