„Keďže váš brat Richard bol pred rokmi zabitý pri nehode počas lovu, rozhodol som sa rozdeliť kráľovstvo medzi vás troch. Ty, Wiliam Rufus, si najstarší, dostaneš Anglické kráľovstvo a budeš mu panovať. Ty, Róbert, dostaneš Normandské vojvodstvo. Henry, ty si najmladší, dostaneš 5000 funtov v striebre, aby si si mohol kúpiť titul lorda. Taká je moja vôľa. A teraz ma nechajte oddychovať. Henry, ty ešte zostaň.“
Kráľ s vypätím síl zapečatil listinu, ktorá mu podal pisár. Odišli všetci okrem toho, ktorý rozčarovaný a ponížený stál pri otcovej posteli.
„Henry,“ ozval sa kráľ, keď osameli, „bol si vedený a vzdelávaný, aby si sa stal biskupom. Ovládaš latinčinu, plynule hovoríš po anglicky. Raz sa ti to všetko zíde. Ty, vo svojom čase, budeš mať všetky územia, ktoré som zhromaždil a budeš väčší, než obaja tvoji bratia v bohatstve, aj moci.“
Henry nikdy nechcel byť kráľom. Chcel ďalej študovať a vzdelávať sa. No keď druhého augusta roku Pána 1100 držal na rukách telo svojho brata kráľa Williama II, vedel, že musí konať. Vedel, že musí konať rozhodne a rýchlo.
Nikto nevidel, odkiaľ priletel šíp, ktorý v ten deň na love v New Forest prebodol kráľa. V každom prípade Henry vedel, že bude hlavným podozrivým zo zosnovania smrti svojho brata.
Vojvoda Robert z Normandie sa ešte nevrátil z Krížovej výpravy, preto bol Henry jediným možným následníkom trónu.
Zavolal na hlavného honca:
„Okamžite vyhláste koniec poľovačky. Kráľ zomiera. Vraciame sa do Winchestru.“
Po návrate na hrad vo Winchestri si hneď dal zavolať svojho priateľa a dôverníka lorda Alfréda. Bol o dosť starší od Henryho, no jeho skúsenosti a rozhľad, povedomie o zákulisí politiky a o silných a slabých stránkach vedúcich lordov, z neho urobili ideálneho učiteľa a poradcu.
„Dve veci sú isté,“ hovoril Alfréd. „Lordi budú určite chcieť preverovať, či nedošlo k spiknutiu za účelom zavraždiť kráľa. To je menší problém. Dôležitejšie je, že určite dôjde k boju medzi kráľom Henrym a vojvodom Robertom o kontrolu nad Normandiou a Anglickom, ktoré váš otec na smrteľnej posteli rozdelil..“
„Hovoríte o mne ako o kráľovi,“ namietal Henry, „ale zatiaľ ním nie som. Ešte ma budú musieť lordi akceptovať ako svojho vládcu, inak určite vypukne občianska vojna. A za ďalšie, odkiaľ zoberiem peniaze na financovanie armády, aby sa nepostavila proti mne?“
„Poznám lordov a viem, v čom spočívajú ich najväčšie záujmy a ako ich dostať na tvoju stranu. A pokiaľ ide o financie, tento problém sa vyrieši, ak zabavíme kráľovskú pokladnicu, ktorá sem prišla s nebohým kráľom. A ak bude treba, požičiame si od zlatníkov. Oni vždy vedeli, že peniaze požičané kráľovi sa im bohato vyplatia.“
Kráľ Henry I bol korunovaný tri dni po smrti jeho brata, piateho augusta roku Pána 1100 vo Westminsterskom opátstve. Aby si naklonil vysokú šľachtu, vydal Korunovačnú chartu, ktorá garantovala práva a slobody anglického ľudu. Prisľúbil slobodu cirkvi a bezpečnosť jej majetku, podobne uistil aj veľkých zemepánov. Aby na svoju stranu dostal aj anglo-saskú časť obyvateľstva, 11. novembra roku Pána 1100 sa oženil so škótskou princeznou Edith, ktorá po nástupe na trón prijala meno Matilda.
„Veličenstvo! Veličenstvo!“ Vykrikoval lord Alfréd a utekal, čo mu sily stačili ku kráľovým izbám. Bolo už neskoré predpoludnie, keď sa kráľ vynoril zo spálne svojej manželky.
„Čo sa deje?“
„Vojvoda Róbert sa na čele svojej armády včera večer vylodil v Portsmouthe!“
Kráľ si zhlboka vydýchol a povedal“
„Už bolo načase:“ A po chvíli, keď zbadal zarazený výraz v tvári svojho najbližšieho radcu, pokračoval:
„Obaja sme vedeli, že k tomu musí prísť. A ak to musí byť, tak nech je to čo najskôr. Neznášam čakanie pred bojom. Poďme, nech to máme za sebou. Armáda je pripravená?“
„Samozrejme, veličenstvo. Odkedy sme sa dozvedeli, že vojvoda sa blíži, vojaci, aj rytieri sa venovali výcviku.“
„Tak teda, s Božou pomocou do toho!“
Netrvalo dlho a obaja bratia sedeli za jedným stolom.
„Robert! Po Wiliamovej smrti uznali lordi za kráľa mňa. Nebola iná možnosť, ak sme sa chceli vyhnúť vojne medzi rodmi. Som kráľom a nedopustím, aby ma o toto postavenie niekto pripravil! Ty si násilím vnikol aj so svojou armádou na pôdu Anglicka. Nevyšlo ti to. Mal by si vymeniť svojich generálov, ak chceš uspieť v boji. Neuväzním ťa, ani nijak inak nepotrestám.
Aby sme zabezpečili pokoj v ríši, tu v Alton uzavrieme zmluvu podľa toho ako ju navrhujem. Ty prehlásiš, že sa vzdávaš všetkých svojich nárokov na Anglický trón a vrátiš sa do Normandie, ktorej budeš naďalej vládnuť. Ja ti za to budem vyplácať ročne 3000 strieborných mariek.“
„ A ak nebudem súhlasiť?“ Opýtal sa porazený Robert.
„Ak nebudeš súhlasiť, rozprášim celú tvoju inváznu armádu a ty stráviš zvyšok svojho života v Toweri.“ S týmito slovami kráľ Henry prisunul pergamen a husacie brko bližšie k bratovi.
Vojvoda z Normandie zmluvu, s trpkým úsmevom na tvári, podpísal, zdvihol sa od stola a dôstojným krokom odišiel.
„Aké máme správy z Normandie?“ Pýtal sa Henry svojho poradcu Alfréda na jednom z ich pravidelných spoločných stretnutí.
„Naši informátori hlásia že sa tam rozmnožujú nepokoje obyvateľstva a nespokojnosť s vládnutím tvojho brata. Hospodárstvo nefunguje, narastá množstvo lúpeží a rozbroje medzi panstvom. Jednoducho chaos. Zdá sa, že tvoj brat sa venuje viac intrigovaniu proti tebe v radoch anglických lordov, než správe svojho vojvodstva.“
„Obával som sa, že situácia nie je dobrá, ale až také zlé som to nečakal,“ reagoval kráľ. „Myslím, že je na čase, aby sme zobrali situáciu do svojich rúk. Musíme urobiť poriadok v Normandii a dostať ju späť pod našu korunu. A tiež musíme urobiť poriadok s vojvodom Robertom. Takto to ďalej neide. Ríša nemôže byť neustále oslabovaná politicky, ani hospodársky. Zvoláme stretnutie vedúcich lordov, vyzbrojíme armádu a vylodíme sa v Normandii.“
„Dovoľujem si upozorniť veličenstvo, že kráľovská pokladnica nie je dostatočne zásobená na takéto podujatie.“
„Ako je to možné?“
Keď neodpovedal, kráľ dodal:
„Tak pozveme Henryho Leotwina, cechmajstra zlatníkov a dohodneme pôžičku na vystrojenie inváznej armády.“
Kráľ Henry pohľadom skúmal svojho menovca, ktorý sedel v kresle oproti nemu a hneď mu bolo jasné, že tohto človeka nemá rád. Videl človeka, ktorý síce sedel tak ako sa patrilo na kráľovského poddaného, keď sedí pred svojim vládcom, ale z každého kúska jeho osoby sršal pocit vlastnej dôležitosti, ba až pýchy. Jeho mierne dopredu vystrčená brada tvorila zvláštny súlad s orlím nosom, ktorý tvoril dominantu vráskavej tváre. Jeho odev a množstvo zlatých ozdôb iba umocňovali dojem, ktorým Henry Leotwine pôsobil na kráľa. O to viac, že si bol vedomý, že je pánom situácie.
„Vaše veličenstvo si je zaiste vedomé toho,“ hovoril zlatník, „že tak ako je zodpovedné za stav tejto krajiny, tak ja som zodpovedný za stav a prosperitu cechu zlatníckeho. Suma, ktorá je požadovaná na financovanie vojnovej výpravy proti vojvodovi Robertovi z Normandie je momentálne mimo možností cechu zlatníkov.
Ak by sme požadovanú sumu poskytli za podmienok, ktoré sú bežné pri pôžičkách kráľovskému dvoru, mohlo by to mať za následok, že nebudeme schopní zabezpečiť pôžičky pre remeselníkov, vlastníkov pôdy a obchodníkov. Títo by potom nemohli vykonávať svoju činnosť, ktorá je základom hospodárstva a prosperity každej krajiny. Hlavne ak sa jedná o pôžičku na vojnovú výpravu, ktorej trvanie a výsledok je neistý. Tým pádom je neistá aj návratnosť požičaných peňazí pre cech zlatníkov. Dali by sa urobiť určité zvláštne opatrenia na zabezpečenie požadovanej sumy, ale tie by boli spojené so zvýšenými nákladmi pre cech a tým aj so zvýšeným úrokom, ktorý cech bude požadovať.“
„Majster Leotwine,“ ozval sa kráľ, „mám neodbytný pocit, že chcete na mňa vyvíjať tlak, ktorý sa mi nepáči. Nezabúdajte, že vládcom tejto krajiny som ja. Doteraz váš cech s korunou spolupracoval k obojstrannej spokojnosti. Nerád by som siahol na práva cechu zlatníkov kvôli tomu, že tento precenil svoje možnosti pri jednaní o finančnej podpore pre zabezpečenie bezpečnosti a prosperity tejto krajiny.“
„Môžem vaše veličenstvo ubezpečiť, že cech zlatníkov nikdy neurobí nič čo by bolo v rozpore so záujmami Anglicka, ktoré sú zhodné s jeho vlastnými záujmami. A tými sú bezpečnosť a prosperita.“
„Beriem to teda tak, že sme sa zhodli na tom, že táto pôžička bude obojstranne tak výhodná, ako je len možné. Všetko, čo je potrebné dohodnite s lordom Alfrédom.“ S týmito slovami kráľ vstal, takisto učinil aj zlatnícky cechmajster, ktorý s predpísaným hlbokým úklonom vycúval z miestnosti.
Keď kráľ o niekoľko dní čítal podmienky pôžičky, najprv sa zachmúril, potom hodil pergamenový zvitok na stôl a obrátil sa na lorda Alfréda:
„Ten bastard má jediné šťastie, že ho dnes potrebujeme, ak chceme vyzbrojiť armádu proti Robertovi. Ale musí pochopiť, že v Anglicku nevládne Henry Leotwine ale kráľ Henry, syn Williama Dobyvateľa! Pokým budem na výprave v Normandii, poverujem vás zistiť všetko, čo môžeme použiť proti nemu a proti cechu zlatníkov. Použite na to zvedov, nastrčte im do cechu špicľov. Podplácajte členov cechu, ktorí sú nespokojní s jeho vedením. Hlavne zistite čo najviac.“
„Kráľ Henry milovanej manželke Matilde.
Drahá moja manželka. Tento osobný list ti píšem v stane uprostred mojej armády pri meste Tinchebray v Normandii. Je rozhodnuté. Na čele skvelej armády som dosiahol rozhodujúce víťazstvo nad Robertom, ktorého som zajal a uväznil na hrade Devizers. Je to predsa len môj brat, takže ho nechám nažive. Ale chcem ti napísať poporiadku o všetkom, čo sa odohralo od môjho posledného listu.
Písal som ti, že sme obsadili mestá Bayeux a Caen. Hneď potom som vyslal k Robertovi poslov s ponukou na uzavretie mieru. Navrhoval som mu, aby sa vzdal Normandie v môj prospech a tým umožnil jej opätovné spojenie s Anglickým kráľovstvom tak, ako to bolo za vlády nášho otca. Za to by si mohol vybrať svoje sídlo, kde dožije svoj život, a ja by som mu zaručil doživotnú rentu, ktorá by pokryla všetky jeho potreby. Robert túto moju veľkorysú ponuku odmietol, takže bitka bola nevyhnutná.
Moja armáda teda vykročila v ústrety armáde Róbertovej. Rozdelil som ju do troch skupín. Velili im Ranulf z Bayeux, Robert de Beaumont – prvý lord z Leicesteru a William de Warenne – druhý lord zo Surrey. Okrem toho som mal, mimo dohľadu šíkov, rezervu, ktorej velil Elias z Maine.
Hneď na začiatku bitky som zostúpil z koňa a to isté som prikázal urobiť aj väčšine mojich rytierov. Robert sa dal nachytať a zaútočil na našu prednú líniu. Predstierali sme ústup a keď nás Róbertovo vojsko zatlačilo po určitú úroveň, zaútočila naša rezerva a tak sme väčšinu Róbertovej armády obkľúčili a zabili, alebo zajali. Samotná bitka trvala veľmi krátko a ušetrili sme tým veľa anglických životov.
Toto slávne víťazstvo nám umožní opätovne spojiť Anglicko a Normandiu pod jednou korunou.
Je dobre, že obdobie neistoty a rozbrojov skončilo. Teraz sa môžeme venovať budovaniu prosperity nášho ľudu.
Drahá moja manželka, nemôžem sa dočkať, kedy opäť spočiniem v tvojom náručí a zasypem ťa vášnivými bozkami.
Končím tento list s vyjadrením lásky, ktorú k tebe prechovávam.
Písané pri meste Tinchebray v Normandii, tridsiateho dňa v mesiaci septembri, roku Pána 1108.“
Kráľ Henry sedel vo svojej izbe iba s lordom Alfrédom a so záujmom načúval informáciám, ktoré mu predkladal.
„Vaše veličenstvo, to čo mi moji informátori priniesli, je veľmi zaujímavé a pomerne znepokojujúce. Dá sa povedať, že v podstate celé hospodárstvo našej krajiny do značnej miery riadi a kontroluje hŕstka najbohatších členov zlatníckeho cechu. Rozhodujú o tom komu koľko a za akých podmienok požičajú. Vymysleli akúsi novú formu peňazí, takzvané papierové peniaze. Pôvodne to boli iba potvrdenky o vklade zlatých alebo strieborných mincí v trezoroch zlatníkov, ale neskôr ich začali vydávať stále viac. Dokonca niekoľkonásobne viac, než mali kryté zlatom v trezoroch. Tieto potvrdenky sú na doručiteľa, takže sú všeobecne akceptované pri platbe za tovary na trhoch, alebo aj za tovar, ktorý kupujú a platia remeselníci v celom kráľovstve.“
„No dobre. V čom je teda problém?“ Prerušil ho kráľ.
„Tým že sami vydávajú tieto akože peniaze, určujú aj množstvo, aké dajú do obehu. To im dáva značnú moc nad hospodárstvom krajiny a nad majetkom ľudí. Tým, že požičajú rôznym ľuďom veľké množstvo peňazí, dajú toto množstvo do obehu v hospodárstve krajiny. Ľudia môžu tieto pôžičky využiť na nákup pôdy, osiva, remeselníckeho náradia, materiálu, tovaru na predaj, alebo na luxusné predmety pre potešenie. V určitom momente potom zlatníci zastavia, alebo značne sťažia poskytovanie pôžičiek a požadujú vrátenie starých dlhov. Takto po predchádzajúcom období hospodárskeho rozvoja, nastane v hospodárstve útlm.“
„To znie síce zaujímavo, ale prečo by to, preboha, robili? Veď by boli sami proti sebe! Najviac zarábajú práve na poskytovaní pôžičiek!“
„Vaše veličenstvo, jednoducho preto, že výsledkom tohto pohybu bude určitá časť ľudí, ktorí nebudú schopní splatiť svoje predchádzajúce dlhy, ani nebudú mať možnosť požičať si nové peniaze. Dôsledkom toho zbankrotujú a budú musieť predať svoje majetky zlatníkom za zlomok hodnoty. Vlastne ich už bežní ľudia ani nenazývajú zlatníkmi, pretože väčšina z nich už ani nedokáže vyrobiť zlatý prsteň. Nazývajú ich zmenárnikmi, alebo peňazomencami, pretože najväčšie zisky majú z tohto vymieňania peňazí.“
„Ako ale môžeme zlomiť, alebo aspoň oslabiť ich moc a súčasne nespôsobiť hospodársku katastrofu v krajine?“
„Veličenstvo, musíme im odobrať moc vytvárať peniaze, ktoré nie sú kryté zlatom. Najlepšie by bolo vytvoriť náš vlastný peňažný systém, aby kráľovská pokladnica a jej poddaní neboli závislí od svojvôle peňazomencov.“
„Dobre teda, lord Alfréd. Poverujem vás touto úlohou. Menujem vás do funkcie ministra financií a dávam vám dva roky na to, aby ste tento problém vyriešili. Musíme od základu zreformovať fungovanie kráľovskej pokladne. Máte v tomto moju plnú podporu a berte to ako záležitosť najvyššieho stupňa dôležitosti.“
„Ak vaše veličenstvo dovolí, mám už teraz jeden návrh. Miestni lordi v celej krajine zneužívajú svoje postavenie na to, aby si prisvojili časť daní, ktoré podľa práva patria kráľovskej pokladnici. Chcem vytvoriť skupinu úradníkov, ktorí budú putovať po krajine a dozerať na vyberanie daní. Bolo by prospešné, ak by títo úradníci boli vybavení sprievodnou listinou a pečaťou vášho veličenstva, ktorá by ich oprávňovala vyžadovať plnú spoluprácu miestnych lordov. A mali by byť dobre platení, aby nemali snahu brať od nich úplatky. Verím, že by to prispelo k zvýšenému výberu daní pre kráľovskú pokladnicu.“
„Je to dobrý návrh, lord Alfréd. Pripravte listiny, ja ich podpíšem a dám na ne svoju pečať.“
Minister financií kráľa Henryho sedel v pracovni vo svojom dome a počúval hlásenie jedného zo svojich putovných úradníkov.
„Na základe pokynov vášho lordstva som vypracoval zoznam miestnych lordov, ktorí odmietli spolupracovať pri správnom výbere daní pre kráľovskú pokladnicu. Nebolo ich tentoraz veľa, iba traja. Na ďalšej listine je prehľadne uvedené, koľko ktorý lord zaplatil na dani a celková suma ktorá bola uložená v kráľovskej pokladnici. Bohužiaľ som mal nedostatok pergamenových zvitkov, aby som mohol dať každému kto zaplatil daň, potvrdenie. Vytvoril som si preto svoj vlastný systém záznamov o platbách, ktorý nezničí nepriazeň počasia na cestách. Ak vaše lordstvo dovolí, objasním, ako funguje.“
„Dobre teda, hovor. Zaujíma ma všetko, čo môže uľahčiť prácu štátnej pokladne.“
Úradník vybral z pláteného vaku po svojom boku palicu štvorhranného prierezu a začal vysvetľovať:
„To, čo som použil, je upravená účtovná palica, ktorá sa niekde používa napríklad na zaznamenanie dlhu v hostincoch, ak tam niekto konzumuje bez platenia a svoj dlh vyrovnáva raz začas. Podobne aj niektorí obecní starostovia, ktorí nevedia čítať, zaznamenávajú platenie daní ľuďmi, ktorí im podliehajú. Volajú to rováš, ja som to nazval účtovná palica. Túto som vyrobil z lieskového dreva. Všetky zárezy na nej určujú sumu, ktorá bola zaplatená. Samotný záznam má takú dĺžku, aká je vzdialenosť medzi špičkou ukazováka a palcom, keď sú úplne roztiahnuté. Každá suma má inú šírku zárezu. Napríklad zárez na šírku dlane reprezentuje tisíc funtov. Zárez v šírke palca znamená hodnotu sto funtov, šírka malíčka dvadsať funtov. Jeden funt je šírka jačmenného zrna a jeden šiling je zaznamenaný ako jednotlivý zárez bez odstránenia dreva.“
Minister ho prerušil:
„To je síce zaujímavé ale ak to má byť potvrdenie o zaplatení kráľovských daní, o ktorom sa nebudú viesť žiadne spory, taký istý záznam musí mať pláca dane, ale pre kontrolu aj kráľovská pokladnica.“
„Myslel som, samozrejme aj na to. Po tom, čo som zárezy na dreve urobil, rozdelil som palicu pozdĺžne na dva kusy nerovnakej dĺžky, ktoré som označil menom platcu a svojou značkou. Obidva kusy majú teda tie isté zárezy. Dlhšiu časť dostal platca dane a ja som si nechal tú kratšiu. Pri kontrole sa potom obidva kusy môžu priložiť k sebe, aby sa zistilo, či sedia.“
„Nerozumiem, prečo sú tie kusy nerovnakej dĺžky.“
„Ak mám pravdu povedať, bola to len náhoda. Prvú palicu, ktorú som takto urobil, sa mi nepodarilo rozdeliť úplne a tesne pred koncom sa mi jedna časť zlomila. Nechal som to tak, a potom mi to pripadalo ako dobrý nápad, že bude jasné, ktorá časť patrí platcovi dane a ktorá pokladnici.“
„Ďakujem vám za hlásenie, aj za váš nápad s touto, ako ste to nazval účtovnou palicou. Oceňujem vašu snahu. S tou palicou ste mi vnukli jednu myšlienku, ale ešte si ju musím nechať uležať v hlave. Až to bude jasnejšie, požiadam o audienciu u kráľa a vy mu tam vysvetlíte princíp vašej účtovnej palice.“
„Bude mi cťou. Som verný služobník jeho milosti kráľa Henryho.“
Kráľ mlčal celý čas, kým mu minister financií a jeho úradník vysvetľovali princíp účtovnej palice. Potom sa ozval:
„Lord Alfréd, vraveli ste, že sem dnes prídete s niečím, čo pomôže vyriešiť náš malý problém so zlatníkmi. To, čo ste mi tu práve ukázali je síce zaujímavé, ale ako to môžeme využiť pre náš účel?“
„Ak vaše veličenstvo dovolí vysvetlil by som vám to medzi štyrmi očami.“
Kráľ prikývol a dal pokyn, aby sa úradník ministerstva vzdialil. Ten to s radosťou urobil, pretože sa pred kráľom už chvíľu cítil veľmi nesvoj.
Minister pokračoval:
„Veličenstvo, ak si niekto uložil v pokladniciach cechu zlatníkov určitý obnos peňazí v zlate, alebo striebre, vystavili mu písomné potvrdenie, že mu cech po opätovnom predložení tohto potvrdenia vyplatí danú sumu. Toto potvrdenie teda malo hodnotu danej sumy. Zaužívalo sa, že toto potvrdenie prijímali nielen zlatníci v celej krajine, ale aj obchodníci a remeselníci ako úhradu za dodaný tovar, alebo poskytnuté služby. Každý ho mohol predložiť zlatníkom a obdržať peniaze v zlate alebo striebre. Stala sa z toho taká zvláštna forma peňazí, ktorá kolovala z ruky do ruky v celej krajine. Neskôr začali zlatníci požičiavať peniaze tak, že jednoducho napísali takéto potvrdenie, a ten kto si požičal, ho mohol použiť kde a ako potreboval. Týchto potvrdení vydali dokonca viac než mali k dispozícii zlata a to niekoľkonásobne viac.“
Kráľ ho nervózne prerušil:
„Ale toto všetko predsa už dávno vieme. To je základ prosperity nášho hospodárstva. Ale dáva príliš veľkú moc zlatníkom, či, ako ste ich nedávno nazvali, peňazomencom. Kde je ten váš návrh?“
„Tak ako ten papier je len potvrdenie, ktoré má určitú hodnotu vo funtoch, tak aj táto palica je potvrdením, ktoré má tú istú vlastnosť. Ak zlatníci môžu mať svoj druh papierových akože peňazí a manipulovať s hospodárstvom vo svoj prospech, prečo by kráľ nemohol mať svoj druh drevených peňazí, ktoré využije v prospech Koruny? Veličenstvo, peniazmi môže byť všetko, o čom poviete, že to sú peniaze, vaši poddaní to budú akceptovať a v širokom meradle používať ako peniaze.“
„Ako chcete široké masy obyvateľov Anglicka presvedčiť aby tieto palice akceptovali ako peniaze? Veď to je smiešne!“
„Veličenstvo, veľmi jednoducho. Tieto kráľovské palice budete používať na úhradu nákladov spojených s fungovaním kráľovstva. Stanú sa potvrdením o dlhu, tak ako potvrdenky zlatníkov sú potvrdením ich dlhu voči držiteľovi takejto potvrdenky. Súčasne prehlásite, že tieto palice bude Koruna, a v jej mene Ministerstvo financií, akceptovať ako platbu daní a poplatkov, ktoré sú povinní platiť všetci poddaní vášho veličenstva. Takto sa uvedú do obehu v celom kráľovstve. Tým, že nimi bude možné platiť dane, vznikne po nich dopyt, postupne sa nimi bude dať platiť aj za tovary a služby. Možno tým neporazíme zlatníkov, ale určite oslabíme ich vplyv a možnosti manipulovať touto krajinou nezávisle od vôle kráľa.“
Kráľ Henry I. zaviedol tieto účtovné palice (angl. Tally stick) do praxe. Jeho vláda bola obdobím mieru a prosperity a vyznačovala sa mnohými právnymi a finančnými reformami. Tally stick boli v obehu neuveriteľných 700 rokov, až do roku 1826. Potom boli uskladnené v budove anglického Parlamentu až do roku 1834, keď úrady rozhodli, že majú byť spálené. Úradníci Bank of England, anglickej centrálnej banky, ich spálili s takým nadšením, že to malo za následok vznik požiaru, ktorý do základov zničil budovu Parlamentu.
