Taká malá cibuľka... alebo o prvej bubline.

Autor: Anton Kovalčík | 15.1.2014 o 8:44 | (upravené 1.6.2014 o 22:17) Karma článku: 4,82 | Prečítané:  223x

Historia magistra vitae. To vraveli starí Rimania. Dejiny sú učiteľkou života. Teoreticky by to malo znamenať, že ľudia by sa mali poučiť na skúsenostiach z minulosti, a neopakovať viac chyby, ktorých sa dopustili. Niekedy sa poučia, niekedy nie. Najmarkantnejším príkladom toho, že v ekonomickej oblasti sme častejšie nepoučiteľní, sú udalosti, súvisiace s takou malou cibuľkou. Tulipánovou cibuľkou, okolo ktorej sa točí tento príbeh.

Haló, je tu niekto?“Zakričal som keď som vstúpil na palubu tej lode. Nikto sa neozýval, preto som to zopakoval.

Nevrieskaj! Nie som hluchý!“ Ozval sa napokon mrzutý hlas a z podpalubia vyšiel na palubu vysoký a svalnatý chlap v námorníckej uniforme. Takmer celú hlavu, vrátane tváre mu pokrýval hustý porast ryšavých vlasov. „Čo chceš?“

Hľadám kapitána.“

Kapitán nemá rád, keď ho otravujú cudzí ľudia. Čo od neho chceš?“

Povedali mi, že táto loď pláva do Nového sveta, do prístavu Nový Amsterdam. Chcem sa dať najať.“

Nevyzeráš ako námorník.“

Nie som námorník. Potrebujem sa dostať do cieľa vašej cesty, ale nemám peniaze, tak si cestu chcem odpracovať.“

Skúmavo sa na mňa pozrel:

Ty ale nie si Angličan. Alebo sa mýlim?“

Nie. Som Holanďan. Ty tiež nie si Angličan. Mám pravdu?“

Som Ír a som na to pyšný!“Sebavedomo odpovedal ryšavý obor. „Ty si teda ďalší poondený cibuľkár! Skade sa vás toľko vykotilo?“

Kotíme sa stade, skade sa kotia aj Íri!“ Odpovedal som mu trochu trúfalo.

Rozosmial sa a opýtal sa ma:

Čo vieš robiť?“

Dohovorím sa po latinsky, francúzsky a anglicky, ako vidíš. Viem písať a čítať. Vyznám sa v účtovných knihách. A viem narábať mečom. Ale nebojím sa žiadnej roboty.“

Dobre teda, cibuľkár. Z toho všetkého sa ti tu môže zísť akurát tak tvoje šermiarske umenie. Doba je zlá. Ak máš nejaké veci príď večer. Zajtra nakladáme tovar a hneď vyplávame.“

A nemal by som sa pozhovárať najprv s kapitánom?“

Ja som kapitán. Volajú ma kapitán Dick, alebo Veľký Dick. Nepýtaj sa prečo. A ty sa ako voláš, cibuľkár?“

Johann Minuit, kapitán.“


 

A tak som večer, koncom mája roku Pána 1637 v Londýne nastúpil na loď, ktorá ma mala zaviezť za novým životom do Nového sveta. A mal som zabudnúť na starý život, v ktorom som všetko stratil. Bohatstvo, aj rodinu.


 

Po niekoľkých dňoch kľudnej plavby som sa zoznámil so všetkými členmi posádky lode. S niektorými z nich som sa, ak sa to tak dá povedať, aj spriatelil.

Keď som raz kolenačky drhol palubu spolu s plavčíkom Charliem, ktorý bol odo mňa aspoň o desať rokov mladší, ozval sa ku mne:

Môžem sa ťa na niečo opýtať?“

Isteže.“

Prečo všetkých Holanďanov volajú cibuľkári?“

To je dlhý príbeh. Poviem ti ho, až budeme mať voľno a nebudeme stála dookola drieť túto hnusnú podlahu.“

Môžem sa ťa ešte niečo opýtať?“

Čokoľvek,“ odpovedal som trochu pobavene.

Ty nevyzeráš, ani sa nesprávaš ako námorník. Vraj si veľmi vzdelaný. Je to pravda?“

No, neviem či veľmi, ale myslím, že vzdelaný som. Prečo to chceš vedieť?“

Naučíš ma čítať a písať? Alebo aj niečo iné z toho čo vieš? Poplavíme sa ešte asi dva mesiace. Ak bude plavba pokojná, budeme mať dosť času.“

Prečo sa chceš naučiť čítať a písať?“

Odpovedal mi veľmi jednoducho:

Môj otec bol kupec a vždy mi vravel, aby som sa učil čítať, písať, počítať a iné veci. Vravel že iba múdri a vzdelaní ľudia to môžu v živote niekam dotiahnuť. Ak si hlúpy a nevzdelaný, tak ti každý iba rozkazuje a ty musíš poslúchať. Ale ak si múdry a vzdelaný, môžeš ty rozkazovať iným. Otec zomrel skôr, ako ma mohol dať do učenia.“

Tvoj otec bol veľmi múdry človek. Naučím ťa všetko, čo budeš chcieť a čo budem ja vedieť. Aspoň nám rýchlejšie ubehne plavba.“ Potom mi nedalo a opýtal som sa ho:

Prezraď mi ty jednu vec. Prečo kapitána volajú Veľký Dick?“

Pobavene na mňa pozrel a odpovedal:

Jednoducho preto, lebo v nohaviciach ma taký veľký mužský nástroj, že v každom prístavnom bordeli musí platiť viac peňazí než všetci ostatní, ak si chce užiť radovánky s dievčatami.“

Obaja sme sa na tom schuti zasmiali a pokračovali sme v našej nudnej a úmornej práci.


 

Dni plynuli, plavba bola pokojná, a ja som učil Charlieho čítať a písať. On ma zato naučil ako sa bezpečne pohybovať na lanových rebríkoch a pár ďalších námorníckych zručností. Vo chvíľach spoločného voľna som mu začal rozprávať svoj príbeh.


 

Narodil som sa v Amsterdame ako prvý syn obchodníka. Môj otec nebol nijak zvlášť bohatý, ale bol to vážený človek, uznávaný v kruhoch svojich kolegov, a preto bol často pozývaný do ich domovov. Rád som chodieval s ním, pretože som sa tam mohol veľa dozvedieť o nových svetoch, z ktorých sa tí ostatní práve vrátili, obdivovať zvláštne tovary, rastliny, alebo zvieratá, ktoré so sebou priviezli. Tiež som mal možnosť vidieť paláce a neskutočne luxusný život tých najbohatších obchodníkov v Amsterdame. Už vtedy, keď som bol ešte dieťa, neskôr mládenec, predsavzal som si, že aj ja raz budem taký bohatý a mať taký život, aký majú títo ľudia.

Na jednom z týchto večierkov som sa zoznámil s mojou budúcou manželkou. Zbadal som ju, ako sa unudene opiera o stĺp uprostred miestnosti a trpí pri rozprávaní jedného z mladších, ale bohatých kupcov. Ten pravdepodobne po chvíli zbadal, že ju jeho dobrodružstvá nezaujímajú, pretože od nej odišiel a nechal ju samú. Využil som to, aby som sa jej predstavil. Mal som ale smolu, lebo som ňou bol taký zaujatý, že som si nevšimol mláku rozliateho vína na dlážke tesne pred ňou. Keď som tam stúpil snažiac sa vystrúhať poklonu šmykol som sa a zosypal som sa jej priamo k nohám.

Zo slušnosti si pred tvár hneď dala čipkovanú vreckovku, aby nebolo vidno, ako dobre sa na mojej nešikovnosti zabáva:

Už mi viackrát muži ležali pri nohách, ale teraz je to prvýkrát, čo mi pri nohách leží muž, ktorého nepoznám,“ povedala a stále sa chichotala do vreckovky.

Kontroval som:

Už som viackrát ležal ženám pri nohách ale teraz je to prvýkrát, čo sa mi to stalo hneď pri prvom stretnutí.“ A potom som dodal:

Ospravedlňujem sa za to faux-pas, slečna. Moje meno je Johann Minuit.“

Ospravedlnenie sa prijíma, pán Minuit. Ja som Johanna Hoebe. Nudím sa tu. Zatancujete si so mnou?“

Bude mi potešením, slečna Hoebe.“

O dva roky sme mali svadbu.


 

V tom čase tí najbohatší amsterdamskí obchodníci najviac zarábali na vysoko lukratívnom obchode s východnou Indiou. Jediná cesta loďou, ak bola plne naložená tovarom, mohla priniesť zisk až vo výške štvornásobku nákladov. Každý sa na tom chcel zúčastniť, ja samozrejme tiež. Keď sa nám narodil prvý syn, môj otec mi dal odporúčanie a ja som s ním zašiel za jedným z najbohatších kupcov, Adriaenom Blockom.

Pán Minuit,“ pozrel na mňa spoza masívneho stola. „Vy teda chcete obchodovať s Východnou Indiou.“

Netušil som, či to má byť otázka, alebo konštatovanie, no pre istotu som odpovedal:
„Áno pane, chcem. Som kupec telom aj dušou a verím, že práve tam sú dnes možnosti na najlepšie obchody.“

To je pekné, že tomu veríte, ale je otázne, či svoju vieru dokážete premeniť na kopu zlatých, alebo nie. Váš otec, ktorý sa v našich kruhoch teší značnej dôvere, vás odporúčal čo je určitý druh záruky. Nezničte túto dôveru.“

Znamená to, pane, že môžem rátať s vašou pomocou?“

Rozosmial sa:

Kto tu vraví o pomoci? Ja s vami urobím obchod, na ktorom získame obaja ak sa vydarí. A vám pomôže začať vašu kariéru a stať sa úspešným a nezávislým. Urobíme to takto. Ja vám prenajmem loď, vy zabezpečíte tovar, tu, aj vo Východnej Indii, postaráte sa o jeho predaj, a za prenajatie lode mi dáte polovicu zisku. Berte, alebo neberte.“

Bolo to vždy lepšie, než nič, tak som prijal.


 

Moja prvá cesta do tých vzdialených končín bola síce riskantným krokom, ale vydarila sa. Okrem toho, že som dosiahol vynikajúci zisk, nadviazal som mnoho dôležitých obchodných kontaktov. Po niekoľkých takýchto cestách som si mohol dovoliť kúpiť veľký dom pre rozrastajúcu sa rodinu v novej, módnej štvrti Amsterdamu, blízko hlavného kanála. Moja manželka ho mohla zariadiť podľa najnovšieho vkusu, mohla mať šaty a šperky, aké diktovala vtedajšia móda.

Patril som do kruhu bohatých obchodníkov, čím sa vlastne splnil môj sen.

Všetko to mohlo trvať aj teraz, nebyť tulipánov.


 

Tieto nádherné kvety pôvodne ako prví vypestovali Turci. Niekto ich priviezol do Európy a potom sa zistilo, že najlepšie podmienky na ich pestovanie sú práve v Holandsku.

Tí najbohatší obchodníci predvádzali svoj úspech tak, že budovali obrovské sídla, obklopené kvetinovými záhradami, v ktorých hlavnú úlohu hrali práve rôzne odrody tulipánov. Boháči, ktorí nevlastnili zbierku týchto kvetov, boli posudzovaní ako ľudia bez vkusu. Dokonca aj veľa učených mužov, napríklad Pompeius de Angelis a všetkými oslavovaný Lipsius z Leydenu boli ich vášnivými obdivovateľmi.

So stúpajúcou obľubou, stúpal aj dopyt a ceny cibuliek. Tie sa stále dovážali zo Strednej Ázie. V určitom okamihu ich lode jednoducho nestačili dovážať v dostatočnom množstve, preto ich cena o to viac rástla.

Spočiatku tulipány kupovali iba bohatí kupci, ale stúpajúce ceny pritiahli špekulantov. Cibuľky sa predávali všade. Na miestnych trhoviskách, v hostincoch, všade, kde sa dalo. Čoskoro sa obchod značne rozšíril. Špekulanti nekupovali len reálne cibuľky, ale kupovali aj kontrakty na dodávky v budúcnosti a dosahovali čoraz vyššie zisky.“

Charlie ma prerušil:

Vravíš, že čoraz vyššie zisky. To je koľko asi? Alebo tak aby som rozumel: koľko napríklad zarábal námorník, alebo obyčajný robotník a koľko cibuľkový špekulant?“

Dobre, teda jednoducho. Ako by som ti to.... Aha! Napríklad skúsený remeselník zarobil okolo 300 florinov za rok. Priemerný obchodník s tulipánmi zarábal 60.000 florinov mesačne to znamená 400-násobok priemerného ročného platu. 40 kusov tých najvzácnejších cibuliek stálo 100.000 florinov. Dalo sa za to kúpiť vyše 3.000 ošípaných! Cena cibuľky odrody Viceroy bola taká istá, ako cena domu pri kanáli v Amsterdame! Zrazu sa všetci zbláznili. Maliar Jan von Goyen zaplatil 1.900 florinov a dva obrazy za 10 cibuliek. Kočiar so záprahom koní sa dal vymeniť za 100 cibuliek. Na vrchole toho šialenstva stála odroda Semper Augustus toľko, koľko zarobil priemerný človek za 10 rokov!

Ľudia prestali vykonávať každodennú prácu. Aj príslušníci najnižších vrstiev spoločnosti obchodovali s tulipánmi. Títo ľudia začali veriť, že sa takto môžu dostať z chudoby!

Špekulanti prebíjali jeden druhého. Ľudia preplácali tie najkvalitnejšie cibuľky, ktoré menili majiteľa už dlho predtým, než vôbec zakvitli.“

Na chvíľu som zastavil ten svoj príval slov, aby som sa nadýchol, a aj preto, lebo som videl, ako Charlie na mňa hľadí s otvorenými ústami, neveriacky krútiac hlavou. Ozval sa prvý:

Panebože! Tomu sa dá ťažko uveriť! Predsa také niečo nemohlo trvať donekonečna! Azda naraz všetci ľudia zhlúpli a oslepli?“

Oslepli. Zaslepila ich chamtivosť a túžba získať obrovské bohatstvo s minimom námahy, alebo ešte lepšie, bez námahy. Tí špekulanti nevytvárali nič, žiadne hodnoty, nič, čo by mohlo mať nejaký úžitok. Skôr naopak. Táto tulipánová horúčka sa rozšírila aj za hranice a peniaze tiekli do Holandska zo všetkých smerov. To malo za následok, že ceny životných nutností prudko narástli. Domy a pozemky, kone a koče, luxus každého druhu, to všetko rástlo na cene.

Všetci si predstavovali, že vášeň k tulipánom bude trvať naveky. Ľudia predávali svoje majetky a investovali hotovosť do predražených tulipánov!“

Blázni, blázni, úplní blázni!!!“Divil sa Charlie, keď som mu všetko toto rozprával.

Jeden taký blázon sedí pred tebou. Teraz sa tomu tiež divím, ba nad niektorými vecami, ktoré sa stali, sa dnes už smejem. Poviem ti čo sa stalo mne.


 

Očakával som dodávku vzácnych tulipánov zo Stredného Východu. Bol som práve vo svojom sklade, keď mi námorník z lode, ktorú som čakal, priniesol správu že zásielka práve prišla. Okamžite som sa ponáhľal do prístavu, aby som osobne dozrel na vykladanie z lode a na naloženie na vozy. Vrátil som sa s nimi do skladu, ale po chvíli som zistil, že mi chýba jedna vzácna cibuľka druhu Semper Augustus, ktorá vtedy mala hodnotu 3.000 florinov. Každého v sklade som sa vypytoval, či ju niekam nepoložili, ale nikto o ničom nevedel. Prevrátil som doslova celý sklad hore nohami, keď si niekto spomenul na toho námorníka. Utekal som, aj s mojimi pomocníkmi do prístavu, kde sme milého námorníka našli sedieť na kope lán, ako jedol solenú rybu a zahrýzal ju mojou cibuľkou, o ktorej si myslel, že je to obyčajná cibuľa, určená na zjedenie. A on bol, chudák, hladný! Sotva mohol vedieť, že za cenu jeho raňajok mohla celá posádka jeho lode jesť 12 mesiacov. Bol som taký vyvedený z miery, že som toho chudáka nechal na niekoľko mesiacov zavrieť do väzenia.“

Charlie sa tak rehotal, že sa takmer udusil kašou, ktorú sme práve vtedy jedli. Trepol som ho po chrbte, a keď chytil dych, dodal som:

Teraz sa z toho smejem aj ja, ale vtedy som myslel, že ma od zlosti porazí.“

Chcel by som vidieť tvár toho námorníka, keď ste mu povedali, čo zjedol!“ Povedal na to a pomaly sa ukľudnil. „Teda, také bláznovstvo som už dávno nepočul!“


 

Cesta nám ubiehala pokojne, takže po splnení našich povinností ako členov posádky, sme mali dosť voľného času, aby som mohol dokončiť svoje rozprávanie.

Dnes som mohol sedieť vo svojom veľkom dome na brehu kanála v Amsterdame, uprostred členov mojej rodiny, keby som bol počúvol radu, ktorá mi dal pán Block ktorý mi na začiatku tak pomohol. Naučil ma veľa o obchode. Bohužiaľ, jeho najdôležitejšiu radu som si k srdcu nezobral.

Bol som na jednom z jeho honosných večierkov, ktorý pravidelne usporadúval pre príslušníkov amsterdamskej smotánky. V jednej chvíli mi, medzi štyrmi očami, povedal:

Končím s obchodom s tulipánmi, a mal by si skončiť aj ty.“

Ale pane, teraz keď ceny stále rastú a na obchode sa zarába toľko ako nikdy predtým?“ Namietal som.

Toto bláznovstvo nemôže trvať naveky. Bohatí ľudia sa ich skôr, či neskôr presýtia a príde nová móda. Tulipány sa prestanú kupovať. Skončiť to môže jedine tým, že na konci začnú cibuľkoví investori predávať a takto si vyberať zisk. Na konci niekto bude mať katastrofálne straty. Urob, ako chceš ale radím ti dobre vycúvaj z toho.“

V obchode sa mi darilo, a vôbec som nemal chuť prísť o krásne zisky, ktoré som mal. Ale vŕtalo mi to hlavou.

Okrem toho, ráno v ten deň za mnou bol môj priateľ, ktorý tiež špekuloval s cenou a navrhol mi, aby sme vystrojili a zaplatili veľkú loď, ktorá nám privezie zásielku veľmi žiadaných tulipánov so zriasenými lupeňmi, ktoré sa predávali za 5.000 florinov. Dosiahli by sme až 1.000 percentný zisk. Večer som sa o tom porozprával so svojou manželkou. Povedal som jej o priateľovej ponuke, kvôli ktorej by som si ale musel požičať peniaze od bankárov, ale aj o pochybnostiach pána Blocka.

Po chvíli povedala:

Vidíš, že všetci veselo obchodujú a zarábajú peniaze, o ktorých sa im doteraz ani nesnívalo. Bolo by chybou teraz prestať. A okrem toho, potrebujeme rekonštruovať náš dom a to bude stáť peniaze. Pán Block už je asi príliš starý a nemá odvahu na veľké obchody.“

Rekonštruovať náš dom?“ Namietal som. „Veď sme ho len nedávno kúpili a bol takmer nový! A pán Block je všetkými uznávaný obchodník. Má nos na obchody ako nikto iný!“

Po nasledovnej manželskej „diskusii“ som radšej ustúpil a povedal som:

Dobre teda! Urobím ešte tento jeden obchod a potom končím. Radšej ani nemyslím na to, čo sa môže stať, ak má pán Block pravdu.“

Na druhý deň som navštívil bankára a požičal som si potrebný obnos. Do zálohy som musel dať celý svoj majetok, vrátane domu, kočiara a koní, ako aj majetky na vidieku. A modlil som sa, aby to vyšlo.

Namiesto toho celý obchod s cibuľkami vybuchol ako keď praskne bublina. Nikto nevedel, kde, prečo, alebo ako to začalo. Možno tulipány ozaj vyšli z módy. Klebetilo sa. Obavy vzrastali. Panika sa rozšírila a v priebehu niekoľkých dní cibuľky tulipánov stáli len zlomok pôvodnej ceny. Obchod bol založený na dôvere a tá prestala existovať. Dealeri prestali dodržiavať zmluvy, kupci sa neukázali, aby si prevzali tovar a zaplatili zaň dohodnutú cenu. Špekulantom ostali nepredané kusy, ktoré si dealeri a kupci síce objednali, ale nezaplatili.

Do toho všetkého prišla loď plná drahých cibuliek, ktoré boli určené pre mňa a pre môjho priateľa, ktorý sa ale vyparil a viac som ho nevidel. Cibuľky, za ktoré som zaplatil 4.000 florinov, zrazu stáli iba 300.

Veľa ohrozených obchodníkov sa obrátilo na vládu so žiadosťou o pomoc a riešenie situácie, ale vláda vyhlásila, že to tulipánové šialenstvo bolo formou rizikovej investície, hraničiacej so špekuláciou a preto nezasiahla. Zisky sa vo chvíli vyparili. Ľudia zrazu zistili, že sú vlastníkmi niečoho, čo má hodnotu iba malého zlomku z toho, čo pôvodne zaplatili. Po celej krajine boli masovo ohlasované bankroty.

Tí niekoľkí šťastlivci, ktorí na obchode s tulipánmi rozprávkovo zbohatli, predali cibuľky, keď bol obchod na vrchole. Svoje bohatstvo dobre schovali alebo ho investovali v iných krajinách. Mnohé vznešené rodiny boli zruinované a z veľkých kupcov sa stali takmer žobráci.

Keďže som nemal dostatok peňazí, aby som vrátil pôžičku banke, zbankrotoval som aj ja. Banka mi zobrala celý majetok, ktorý som dal do zálohu, teda vlastne všetko, čo som vlastnil.“

V tej chvíli som sa odmlčal. Nemal som sily pokračovať ďalej. Myslel som si, že som sa s tým všetkým už vyrovnal, ale rozprávanie tie rany znovu rozjatrilo.


 

Pokračovali sme až o niekoľko dní.

Povedal som ti, ako ma chamtivosť priviedla k bankrotu a pripravila o všetok majetok. Raz som sa vrátil domov z banky, kde som sa opäť márne pokúšal dohodnúť a zachrániť situáciu. Pred domom stál koč môjho svokra a v hale boli zbalené cestovné tašky. Moja manželka a deti práve prichádzali z jedálne, vystrojení ako na odchod. Opýtal som sa:

Johanna, čo sa deje?“

Odchádzam. Opúšťam ťa a beriem so sebou aj naše deti. Rodičia po mňa poslali koč a majú pre mňa pripravené izby. Nebudem ďalej žiť s takým neschopným skrachovancom, ako si ty!“

To predsa nemôžeš urobiť!“

Ale môžem! Kašlem na teba! Ešte šťastie, že svoje šperky a nejaké úspory som uložila v truhlici u rodičov. Vedela som, že taký idiot ako ty môže skončiť jedine takto!“

Kašleš na mňa? Neschopný idiot? Keď som zarábal a dával ti, čo si chcela, to som ti bol dobrý! Teraz, keď by sme mali držať spolu, aby sme sa z toho dostali ako rodina, sa na mňa vykašleš? Vieš čo? M áš pravdu! Choď do pekla!“ Ukončil som svoj malý výbuch, otočil som sa a šiel som do najbližšej krčmy, aby som sa opil. To bolo naposledy, čo som videl svoje deti.


 

Keď som sa na druhý deň prebudil, nevedel som, čo budem robiť. Jediné, čo ma napadlo, bolo zájsť za mojim niekdajším radcom, pánom Blockom. Prijal ma, a ja som so zvesenou hlavou stál pred ním, keď mi pripomínal, ako mi radil zavčasu prestať a ako som ho neposlúchol. Keď usúdil, že už toho povedal dosť, pozval ma, aby som si sadol k jeho stolu a naobedoval sa s ním.

Pri obede pokračoval:

Ty si teraz asi myslíš, že život sa k tebe zachoval zle. Život nám ale nič nedlhuje. Možno sa budeš sťažovať, že to, čo sa ti stalo nie je fér. Život ale nie je fér. Nikdy nebol a ani nikdy nebude. Častokrát urobíš prácu, za ktorú niekto iný zožne odmenu. Možno pracuješ usilovnejšie ako tvoj sused a si múdrejší, než on, ale on možno zarobil oveľa viac, než ty. A nezbankrotoval. Otázka nestojí tak, že čo a prečo sa ti stalo. Otázka stojí tak, že čo urobíš s tým, čo sa ti stalo. Čo budeš robiť s tým, keď ti život urobí podraz? Vydržíš a odmietneš sa vzdať, alebo sa budeš opíjať v krčme s inými skrachovancami a budete nariekať, aký obrovské sú vaše problémy?

Nemysli si, že ja som nikdy neurobil žiadnu chybu, že som nikdy neskrachoval, že som nebol na dne. Urobil som veľa chýb. Iba jednu nie. Nikdy som neostal ležať na zemi, keď ma život zrazil. Zodvihol som sa, striasol som prach z odevu a začal som odznova. A to teraz musíš urobiť ty.!“

Snažil som sa oponovať:

Ale ako? Nič už nemám. Prišiel som o všetko. O celý majetok, o rodinu. Ako mám teraz znovu začať?“

Hlavne sa prestaň ľutovať! A vôbec nie je pravda, že už nič nemáš. Prišiel si síce o majetok, opustila ťa žena, ale ešte ti toho veľa ostalo. Naučil si sa obchodovať. Máš zdravý rozum, zdravé oči aj uši, srdce ti bije, pľúca fungujú. A nadovšetko máš dve zdravé ruky. Tak to teraz využi!“

To bola veľmi múdra reč. Akoby som počul svojho otca,“ prerušil ma Charlie. „Čo si urobil potom?“

Spomenul som si, čo mi rozprával otec o mojom strýkovi Petrovi. Odišiel, už dávno, do Nového sveta. Za tovar v hodnote 60 florinov niekde na pobreží kúpil od domorodcov ostrov Manhattan. Založil tam prístav Fort Amsterdam a mesto a prístav Nový Amsterdam. Istý čas tam potom bol riaditeľom holandskej kolónie Nové Nizozemsko. Teraz vraj niekde obchoduje a je z neho veľký boháč. Rozhodol som sa teda, že svoj nový život začnem tam. Verím, že strýko mi dá prácu, a možno po čase začnem aj ja obchodovať. Ešte raz som zašiel za pánom Blockom, povedal som mu o svojom pláne. On mi ho schválil a požičal mi peniaze, aby som sa dostal loďou do Londýna. Kým som našiel túto loď, minuli sa mi všetky peniaze, preto som sa dal najať, aby som sa dostal tam, kde verím, že začnem nový život. Tak som teda tu.“


 

O niekoľko dní sme sa priblížili k pobrežiu a bezpečne zakotvili v prístave Nový Amsterdam. Tovar sme rýchlo vyložili a všetci námorníci sa hneď vrhli do najbližšej krčmy.

Keď som sa na brehu lúčil s Charliem cítil som, že strácam priateľa. Nevedel som čo povedať. Ozval sa on:

Johann, ďakujem ti za všetko, čo si ma naučil. Teraz sa skôr budem môcť stáť kupcom, akým bol môj otec.“

Rád som ti pomohol. Ja ti ďakujem, že si mi spríjemnil cestu a že si bol taký dobrý poslucháč.“ Po tom, čo som to povedal, otočil som sa a vykročil smerom k pevnosti, kde som dúfal, že získam informácie o mojom strýkovi.

Ale neodbytné nutkanie ma prinútilo otočiť sa späť.

Charlie!“

Otočil sa.

Nechcel by si za strýkom ísť so mnou? Práca pre dvoch šikovných ľudí sa tu určite nájde. A ak sa bude dariť, môžeme začať obchodovať spolu.“

Rozbehol sa ku mne a pevne stisol moju ruku.

Netušili sme že tento stisk ruky spečatil dlhotrvajúce priateľstvo a úspešnú spoluprácu.


 

Tiež sme netušili, že na mieste, kde sme si ruky podali, raz bude stáť jedno z najväčších miest na svete, ktoré sa bude volať New York.

Ani že holandská tulipánová bublina bude len prvou v rade bublín, založených na bezhraničnej chamtivosti, ktoré budú otriasať hospodárstvom na celom svete, a ktoré privedú do biedy nespočetné množstvo ľudí.


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?