Abraham L. a Greenbacks.

Autor: Anton Kovalčík | 28.1.2014 o 16:06 | (upravené 1.6.2014 o 22:10) Karma článku: 1,12 | Prečítané:  144x

Tesne pred polnocou 14.4.1865 ležal v zadnej spálni domu krajčíra Williama Petersona, oproti Fordovmu divadlu, vo Washingtone ťažko zranený muž. V zadnej časti hlavy mu bolo vidno masívnu ranu, z ktorej presakovala krv. Chvíľami bolo vidno aj odhalený mozog raneného. Nad posteľou sa skláňal vrchný vojenský chirurg doktor Charles Leale. Skúmavo pozoroval ranu, kontroloval pulz, neveriaco krútil hlavou až napokon povedal:Nedá sa nič robiť. Rana je smrteľná. Môžeme len čakať na koniec.“  

Ostatní, ktorí boli prítomní v miestnosti zrazu nevedeli, čo robiť.

Keď sa lekár na nich pozrel, zbadal mladú ženu s množstvom krvi na šatách.

Slečna Harrisová, ste zranená? Vaše šaty sú celé od krvi.“

Oslovená chvíľu iba nemo pozorovala svoje zakrvavené ruky, potom jej pohľad padol na oblečenie, na ktorom bolo veľké množstvo krvavých stôp. Potom iba pomaly pokrútila hlavou a ticho povedala:

To je krv môjho snúbenca, majora Rathborna. Chcel zneškodniť atentátnika, ale ten sa mu vytrhol a bodol ho do ramena. Strašne krvácal. Už ho ošetrili.“

Potom sa aj ostatní prebrali akoby zo šoku a jeden druhého sa pýtali:

Kto to mohol urobiť?“

Vraveli, že jeden z hercov v divadle.“

Vraj niečo vykríkol, skôr než ušiel.“

Ak som dobre počul, tak zakričal Sic Semper Tyrannis, čo po latinsky znamená tak skončia tyrani.“

Tyrani? Akýže on bol tyran?! Bol to najláskavejší človek, akého som poznal!“

V kúte to nemo počúvala žena, ktorá mala na tvári stopy krvi svojho manžela. Mary Toddová Lincolnová.


 

Abe!“

Tu som, otec!“

Poď so mnou do lesa. Musíme nachystať drevo.“

Už idem!“

Thomas Lincoln vedel, že jeho syn Abraham je poslušné dieťa a bez váhania vždy plní otcove prianie. Vykročil z dvora smerom k lesu a o chvíľu už za sebou počul cupotanie nôh.

Otec, povieš mi cestou o tom, ako som sa narodil a o starom otcovi?“

Už som ti o tom veľakrát rozprával.“

Otec, prosím, rozprávaj.“

Tak dobre. Aspoň nám cesta skôr prejde. Narodil si sa uprostred najtuhšej zimy, akú pamätám, v našom zrube v lesoch Kentucky. Bola taká zima že sneh nám zafúkal takmer celú našu chalupu až po strechu. Všetky cesty boli zaviate, takže sa k nám nikto nemohol dostať, dokonca ani pôrodná babica. Bol som pri tvojom narodení úplne sám. A sám som aj prehrýzol tvoju pupočnú šnúru. Tvoja sestra Sarah bola ešte malá. Meno sme ti dali podľa tvojho starého otca Abraháma. Zabili ho Indiáni dlho pred tvojim narodením priamo pred mojimi očami. Mal som šťastie, že ma tvoja babka ukryla, inak by zabili aj mňa.“

Otec, som rád, že nezabili aj teba.“ Detsky naivne povedal Abe. „Mám ťa rád.“

Thomas Lincoln zastal, otočil sa, kľakol na obe kolená a objal svojho syna.

Aj ja ťa mám rád, Abe. Škoda, že sa tvoja matka nedožila dneška, aby videla, aký dobrý chlapec z teba vyrástol. Vždy maj na pamäti, aby si bol dobrý a aby si žil tak, ako nás to učí naša Baptistická cirkev: nepi alkohol, lebo ohlupuje rozum a núti človeka správať sa ako zviera. Netancuj, lebo tanec zvádza k nemravnosti. Neschvaľuj otroctvo, lebo Pán nás všetkých stvoril rovných a na svoj obraz.“


 

Otec, mám už 22 rokov. Donedávna som ti všetky peniaze, ktoré som zarobil, poctivo odovzdával. Myslím, že je na čase, aby som sa postavil na vlastné nohy. Chcem odísť niekam inam a vzdelávať sa. To, čo ma naučili potulní učitelia mi nestačí. Je toľko vecí, o ktorých by som chcel vedieť!“
„Viem, synak. Ja som nevzdelaný človek, ale som si vedomý toho, že každý mladý muž raz musí začať žiť vlastný život. Nebudem ti v tom brániť. Vieš už, kam chceš ísť?“

Dohodol som sa s priateľmi, že sa poplavíme na kanoe dole riekou Sangamon až do New Salem. Pán Denton Offutt, obchodník s drevom sľúbil, že nám dá prácu na jednej zo svojich pltí, splavujúcich rieku až do New Orleans.“


 

Abe niekoľko rokov splavoval rieky na pltiach s tovarom, okrem toho sa živil ako lovec, vedúci poštového úradu, pomocník v obchode, až sa nakoniec usadil New Salem a sám si tam prenajal obchod. Fakt, že sa neustále sám vzdelával čítaním všetkých kníh, ktoré sa mu podarilo zohnať, mu vyniesol povesť vzdelaného človeka a ľudia ho začali volať, aby rozriešil ich spory.


 

Pán Rutledge,“ úctivo oslovil mladý Abe zakladateľa mesta New Salem, „dovolíte, aby Ann šla so mnou na prechádzku?“

Neviem, pán Lincoln, či je to vhodné tak skoro po jej rozchode s pánom MacNamarom. Ešte nedávno boli zasnúbení.“

Ubezpečujem vás, pán Rutledge, že moje úmysly sú poctivé. Ak to nevadí Ann, tak to nevadí ani mne. Vážim si ju a nechcem, aby som nejakým spôsobom ublížil jej povesti.“

Starý pán sa obrátil a zavolal do domu:

Ann, je tu pán Lincoln a chce ťa pozvať na prechádzku. Ak nemáš nič proti tomu.“

Takmer ani nestačil dopovedať, keď sa na priedomí objavila už vychystaná Ann.

Vidím, že nemáš nič proti. Ak si si urobila svoju prácu, tak teda choď.“

Ďakujem otec, všetko som už urobila. Rada sa s pánom Lincolnom prejdem.“


 

Otec Ann zanedlho zbadal, že medzi mladíkom a jeho dcérou vzniká silné puto, preto ho raz pristavil a priamo sa ho opýtal:
„Pán Lincoln, aké úmysly máte s mojou dcérou? Ľúbite ju? Nerád by som, aby ste jej ublížil.“

Pán Rutledge, zamiloval som sa do nej. Skutočne ju milujem vrúcne a úplne. Je to krásna žena a môže z nej byť milujúca manželka...veľmi často na ňu myslím.“

Potom, pán Lincoln, máte moje dovolenie sa s ňou stretávať. Najprv ale musíme dohodnúť oficiálny termín zásnub.“

Kedykoľvek, pán Rutledge. Urobím všetko, aby Ann bola so mnou šťastná.“

K zásnubám nikdy nedošlo. Ann onedlho zomrela počas epidémie týfusu. Lincolna jej smrť doviedla takmer na pokraj šialenstva.

Keď sa ako-tak spamätal, zašiel za otcom Ann, aby sa rozlúčil:

Pán Rutledge, nemôžem tu ďalej zostať. Odchádzam do Springfieldu. Môžem tam pracovať ako advokát. Nikdy nezabudnem na Ann. Zbohom.“

A podaním ruky ukončil jednu časť svojho života.


 

Začiatkom decembra 1840 vstal Lexingtonský bankár a obchodník s otrokmi Robert Smith Todd spoza vrchstola, jemne zazvonil lyžičkou o pohár vína, odkašľal si a začal:

Drahá rodina, vážení priatelia. Dovoľte mi, aby som využil túto príležitosť a oznámil zasnúbenie mojej dcéry Mary a nádejného advokáta pána Abrahama Lincolna. Aj keď sa rozchádzame pokiaľ ide o naše názory na otroctvo, v jednom sa zhodneme. Chceme pre Mary len to najlepšie. Pripime teda na zdravie snúbencov.“

Všetci sa postavili, blahoželali budúcim manželom a volali im na slávu.

Na Vianoce sa stretli v Springfielde v dome ďalšej z Toddových dcér Elizabeth.

Abe pristúpil ku svojej snúbenici.

Mary, od nášho zasnúbenia mnou stále viac zmietajú pochybnosti. Vy ste mladá a krásna, dvorí sa vám polovica mužov z nášho mesta, vrátane mojich politických protivníkov, ste z bohatej rodiny, ja som o jedenásť rokov starší, nie príliš úspešný politik, začínajúci advokát. Mám vás rád, ale nie som si istý, či by sme sa mali zosobášiť.“

Abe, chcete mi tým naznačiť, že máte v úmysle zrušiť naše zasnúbenie?“

Nie. Neviem. Nie som si istý.“

Tak si to rozmyslite. A až si budete istý, povedzte mi. Ale nie je zaručené, že vtedy ešte budem voľná. Sklamal ste ma, Abe.“


 

Abe, poď na tú párty. Potrebuješ trochu vypnúť a dostať sa medzi ľudí.“ Presviedčal Lincolna jeho dobrý priateľ Ed Baker.

Čo ak tam bude aj Mary? Vieš dobre, že len pred necelým rokom som zrušil zasnúbenie.“

No a? Ak by aj bola, hádam z teba neodhryzne!“


 

Keď sa blížili na miesto, Abe sa znova ozval:

Nevravel si, že je to v dome Elizabeth Toddovej.“

Ak by ho Ed nedržal pevne, bol by sa otočil a vrátil sa späť.

Mary tam, samozrejme, bola. A bola stredobodom pozornosti a záujmu všetkých slobodných a starých mládencov v meste.

Abe, zatancujete si so mnou? Som prekvapená, že vás tu vidím. Rozpráva sa o vás, že takmer nevystrčíte nos od svojich právnických kníh.“

Môj priateľ Ed Baker ma presvedčil. Takmer prinútil.“

Nevravte, že nie ste rád, že ste tu!“

Ale nie! Som ozaj rád, že ma prehovoril. Potreboval som na chvíľu zmeniť svoj každodenný program.“

Pretancovali spolu zvyšok večera a o pol roka mali v dome Elizabeth sobáš. Aj vtedy pociťoval Lincoln neistotu a na otázku priateľa Bakera:

Tak čo Abe ako sa cítiš pred dôležitou životnou udalosťou?“ odpovedal:

Neviem. Možno sa rútim do pekla.“


 

V zadnej spálni Petersenovho domu sa Mary Toddová Lincolnová konečne prebrala z letargie a stále hľadiac na svojho zomierajúceho manžela, začala rozprávať:

Pamätám sa, ako začínal v politike po tom ako sme sa zobrali. Ako ťažko a pomaly budoval svoju kariéru. Neustále pritom bojoval proti svojim neprajníkom, ktorí mu neustále hádzali polená pod nohy.

Keď sa v roku 1846 dostal do Kongresu a vystupoval proti vojne s Mexikom keď už bola takmer vyhraná, takmer všetci ho odsudzovali. Nikto nechápal, že on bude vždy odsudzovať všetko, čo sa mu javí ako nespravodlivé. A ako začali proti nemu diskutovať, keď prehlásil, že v hlavnom meste by sa malo zrušiť otroctvo! Keby len bol tušil...“

Spomínam si,“ pripojil sa jeden z prítomných mužov, „koľko porážok utrpel neskôr, a predsa sa nevzdal a bojoval ďalej. Druhýkrát nebol zvolený do Kongresu a veril, že jeho politická kariéra už skončila. Potom sa odhodlal znova, ale nedostal sa do senátu. A deti...prepáčte pani Lincolnová... ako ťažko niesol, keď mu zomierali deti. Miloval svoju rodinu.“


 

Po prezidentských voľbách v roku 1860 sedeli v jednej z pracovní v Bielom dome novozvolení predstavitelia štátu.

Pán prezident,“ ozval sa minister vojny Simon Cameron, ale oslovený ho prerušil:
„Volajte ma Abe.“

Abe, je pravda, že náš volebný program bol okrem iného o tom, že ukončíme rozširovanie otroctva, presadíme ochranné clá na dovoz tovaru zo zahraničia a urýchlime udeľovanie občianstva novým prisťahovalcom, ale hlavne v otázke otroctva musíme byť opatrní. Rozpory v postoji k tejto záležitosti medzi Severom a Juhom sa dlhodobo vyostrujú. Obávam sa, že nechýba veľa a pokojné urovnanie nebude možné. Nie sme pripravení na bratovražednú vojnu s Juhom.“

Pán minister, odjakživa som bol proti otrokárstvu. Je to nedôstojné ľudského pokolenia. Ale v prvom rade som za zachovanie jednoty Únie.“

Pri svojej inauguračnej reči 4. marca 1861 Lincoln potom povedal:

.....Zdá sa, že medzi mnohými ľuďmi z Juhu existuje podozrenie, že nástupom republikánskej vlády budú ohrozené ich majetky, mier a osobná bezpečnosť. Nikdy neexistovali rozumné dôvody pre takéto podozrenia. V skutočnosti existujú dôkazy o presnom opaku a všetci si ich môžu overiť. Možno ich nájsť takmer vo všetkých verejných prejavoch človeka, ktorý sa k vám teraz prihovára. Budem citovať z jednej z týchto rečí, kde som prehlásil, že „nemám v úmysle, priamo alebo nepriamo, zasahovať do inštitúcie otroctva v štátoch, kde existuje. Verím, že nemám zákonné právo urobiť to, ani to nemienim robiť. …..“


 

V decembri 1860 z Únie vystúpil štát Južná Karolína, v priebehu niekoľkých týždňov potom ďalšie štáty, ktoré boli proti zrušeniu otroctva a založili Konfederáciu štátov Ameriky s hlavným mestom Richmond a s vlastným prezidentom Jeffersonom Davisom.

14.apríla 1861 sa minister vojny Simon Cameron ponáhľal do pracovne prezidenta Lincolna.

Pán prezident! Abe! Konfederácia predvčerom zaútočila na pevnosť Fort Sumter! Celý deň ju ostreľovali z diel. Naši vojaci opätovali paľbu, ale pre nedostatok munície museli pevnosť opustiť. Zachránili ich lode, ktoré sme k nim poslali so zásobami.“

Teda máme vojnu,“ konštatoval skormútený prezident. „Všetky moje snahy, všetky moje návrhy na pokojné urovnanie našich sporov vyšli navnivoč. Boh mi je svedok, že toto som nechcel.

Zvolajte štáb armády. Musíme sa pripraviť na obranu a potom na odvetu. Jednota Únie musí byť obnovená!“


 

Minister financií Lincolnovej vlády Solomon Chase sedel v prezidentovej pracovni a vykresľoval neutešenú skutočnosť:

Pán prezident, federálne financie sa ešte nespamätali z bankovej paniky v roku 1857. Po vašom nástupe do funkcie sa požičiavanie peňazí pre financovanie rozpočtu stálo ešte obtiažnejším...“

Prečo, preboha,“nechápal Lincoln.

Jednoducho preto, že banky sa obávali, že sa Juh od Únie odštiepi a vznikne vojna. Dobytie Fort Sumter to ešte zhoršilo. Zákon, ktorý pred štyrmi dňami schválil Kongres mi síce umožňuje vydať 50 miliónov dolárov v bankovkách, ale obávam sa, že to nebude zďaleka stačiť. Ak sa vojna predĺži, budeme musieť získať ďalšie peniaze. A banky z New Yorku nám nepomôžu. Držia nám nôž pod krkom.“

Tak budete musieť niečo vymyslieť. Nato ste minister financií a na to máte svojich ľudí.“

Do pracovne vbehol minister vojny Cameron:

Abe....pán prezident... naša armáda bola porazená v bitke pri Bull Run! Južanov bolo najmenej o desaťtisíc menej a predsa nás porazili. Naši slabo vycvičení vojaci zutekali z boja!“

To hádam ani nie je možné!“ Vyskočil z kresla Lincoln. „Ako sa také niečo mohlo stať?! Okamžite vymeňte všetkých veliteľov a dajte tam nových, ktorí v armáde zavedú disciplínu!

Asi sa musíme pripraviť na dlhú a krvavú vojnu.“

Dlhú, krvavú a nákladnú vojnu, pán prezident,“ dodal Chase.


 

V prvom roku vojny náklady Lincolnovej vlády ďaleko presiahli obmedzené zdroje zo zdanenia, a hlavným spôsobom financovania vojny sa stalo požičiavanie si peňazí.

Po prvých prehraných bitkách sa začiatkom roku 1862 náklady Únie na vedenie vojny vyšplhali do masívnych rozmerov. Vydané bankovky čoskoro prestali byť vymeniteľné za mince, ktorých bol nedostatok, preto rýchlo strácali hodnotu.

16.1.1862 sa v Lincolnovej pracovni stretlo niekoľko ľudí, aby vyriešili otázku ďalšieho financovania.

Slova sa ujal prezident:

Páni, na doporučenie generála Granta som na naše stretnutie pozval aj plukovníka Dicka Taylora z Chicaga, aby nám predniesol svoj návrh. Bol som o tom návrhu zbežne informovaný, ale budem rád, ak to plukovník vysvetlí aj vám ostatným. Pán plukovník, máte slovo.“

Plukovník sa postavil, uhladil si sako uniformy a stručne predložil svoj návrh:

Pán prezident, páni, ak naše súčasné papierové peniaze vydávajú banky prečo by ich nemohla vydať aj vláda, ktorá je zvoleným zástupcom ľudu tejto krajiny? Navrhujem teda aby Kongres schválil zákon, ktorý oprávňuje vládu vydať vlastné bankovky ako zákonné platidlo …. a platiť nimi vojakov a postupovať a vyhrať s nimi túto vojnu.“

Prezident sa ho opýtal:

Plukovník myslíte že ľud Spojených štátov bude tieto bankovky akceptovať?“

Pán prezident, ľud, alebo ktokoľvek iný nebude mať inú možnosť ako akceptovať ich, ak ich urobíte plne zákonným platidlom. Štatút zákonného platidla bude zaručovať, že veritelia ich budú musieť prijať ako úhradu za akýkoľvek dlh, aj keď nie sú kryté zlatom ani vládnymi rezervami a nebude na nich žiaden úrok. Budú mať plnú záruku vlády a budú rovnako dobré ako akékoľvek iné peniaze, pretože Kongresu dáva také právo Ústava.“

Kongresman a bankár Elbridge Spaulding načrtol možné komplikácie:

Tento návrh je veľmi zaujímavý a verím, že aj dobrý ale v Kongrese môže vyvolať značné kontroverzie. Niektorí členovia môžu namietať, že Ústava nedáva vláde právo tlačiť papierové peniaze.“

Taylor argumentoval:

Pán Spaulding tak im, ako člen Kongresu poviete, že toto je vojnové opatrenie, opatrenie z nutnosti bez možnosti výberu. Tieto mimoriadne časy a mimoriadne opatrenia musia byť vykonané, aby sa zachránila naša vláda, aby sa zachránil náš národ. Sú to nevyhnutné opatrenia, aby sa mohla realizovať moc daná Ústavou, a to budovať a podporovať armádu a udržiavať vojnové námorníctvo.“

Pán plukovník,“ zareagoval Spaulding, „nechcete tento zákon obhajovať v Kongrese miesto mňa?“

Vy, s vašimi skúsenosťami s chodom Kongresu, budete najlepšie schopný sformulovať ho, predložiť na schválenie, aj ho obhájiť. Verím, že bez toho vojnu prehráme a Únia sa rozpadne úplne.“


 

Aj napriek silnej opozícii prezident Lincoln podpísal Prvý zákon o zákonnom platidle, ktorý vstúpil do platnosti 25. februára 1862. Vláda mohla začať tlačiť bankovky, ktorých hodnota sa v konečnom súčte rovnala sume 450 miliónov dolárov. Aby sa bankovky odlíšili od iných, ktoré boli v obehu, na zadnej strane boli potlačené zelenou farbou, preto im veľmi rýchlo prischlo meno „greenbacks“.

Prezident Lincoln sa stal posledným prezidentom, ktorý vydal bankovky, nezakladajúce sa na dlhu. K tejto téme neskôr povedal:

Vláda by mala tvoriť, vydávať a uvádzať do obehu všetku menu a úver, potrebné na pokrytie jej nákladov a kúpnej sily spotrebiteľov. Možnosť tvorby a vydávania peňazí je nielen najvyšším privilégiom, ale aj najväčšou možnosťou vlády vytvoriť niečo hodnotné. Ak si osvojíme tieto princípy …. platitelia daní budú ušetrení obrovských súm na úrokoch. Peniaze prestanú byť vládcami a stanú sa služobníkmi ľudstva.“


 

Severu sa však ešte stále vo vojne nedarilo. Problémom bol aj nedostatok vojakov. Lincoln aj preto 22. októbra 1862 vydal Predbežné vyhlásenie o zrušení otroctva, v ktorom prehlásil:

Od prvého januára 1863 je treba na všetkých územiach obsadených vojskami Únie nazerať na otrokov ako na slobodných ľudí.“

Na základe tohto prehlásenia sa černosi mohli hlásiť do služby v ozbrojených silách. V armáde Únie ich potom slúžilo takmer 200.000, čo bolo takmer desať percent celkového počtu vojakov.


 

Na začiatku marca 1863 potom mohol prísť minister vojny Edwin Stanton k prezidentovi a oznámiť:

Pán prezident, dosiahli sme významné víťazstvo v bitke pri Gettysburgu. Generál Lee aj s celým Južanským vojskom sa stiahol za rieku Potomac.“

Na Lincolnovi bolo vidieť obrovskú úľavu.

Konečne úspech!“ A potom dodal: „Aké boli straty?“

Asi 23.000 mŕtvych, ranených a nezvestných na našej strane. Na ich strane sú odhady podobné.“
„Božemôj, toľko obetí! To je obrovská cena za slobodu! Dúfam, že je to prvý krok k ukončeniu tejto strašnej bratovražednej vojny.“

Pán prezident, myslím, že by bolo vhodné, politicky aj vojensky, aby sme na mieste bitky vytvorili cintorín ako pamätné miesto. Uctili by sme si tým všetkých padlých, nielen v tejto bitke.“


 

Neskôr, pri otvorení národného cintorína pre Gettysburgu, Lincoln predniesol jeden zo svojich najznámejších prejavov:

....Je na nás, živých, aby sme sa oddali nedokončenej práci, ktorú tak čestne vykonávali tí, ktorí tu bojovali. Je na nás, živých, aby sme sa plne oddali veľkej úlohe, ktorá je teraz pred nami – že od tých mŕtvych ktorých sme si tu uctili, zoberieme zvýšenú mieru oddanosti veci, za ktorú oni zaplatili najvyššiu možnú cenu – že sa tu teraz zhodneme, že títo mŕtvi nezomreli zbytočne – že tento národ pod Bohom bude mať znovuzrodenú slobodu a že vláda ľudí, z ľudí a pre ľudí nezmizne z tejto Zeme.“


 

Na jar 1864 dostal prezident Lincoln list od guvernéra štátu Massachusetts Johna Andrewa. Prečítal si ho viackrát, kým bol schopný reakcie. Potom si sadol za písací stôl a napísal to, o čo guvernér v liste žiadal:


 

Vážená pani Bixbyová,

v záznamoch Ministerstva vojny som našiel správu Generálneho adjutanta štátu Massachusetts, že Ste matkou piatich synov, ktorí slávne padli na bojovom poli.

Cítim, aké slabé a márne musia byť moje slová, ktoré by sa mali pokúsiť zbaviť Vás smútku z tak zdrvujúcej straty. Ale nemôžem sa zdržať, aby som Vám nevyslovil útechu, ktorá spočíva vo vďake Republiky, za záchranu ktorej zomreli.

Modlím sa, aby náš Nebeský Otec utíšil muky Vašej bolestnej straty, aby Vám nechal iba drahú spomienku na Vašich milovaných, o ktorých Ste prišli, a osobnú hrdosť, ktorá Vám náleží, že Ste položili takú drahocennú obeť na oltár slobody.

Váš, s veľkou úctou a rešpektom

A. Lincoln“


 

4. marca 1865 sa Abraham Lincoln stal druhýkrát prezidentom USA.

9. apríla 1865 bol generál Lee donútený pri Appomattox Courthouse kapitulovať. Začiatkom júna sa na Juhu vzdali posledné jednotky. Skončila sa vojna, ktorá mala za následok 600.000 mŕtvych.


 

Abe,“ oslovila Mary Lincolnová svojho manžela, „čo vlastne v tom divadle hrajú?“

Je to vraj vynikajúca veselohra. Volá sa to Náš americký bratranec.“

Dúfam, že tam nebude Julia Grantová so svojim manželom! Uznávam jeho zásluhy, ale ju neznášam!“

To viem veľmi dobre. A určite to vie aj ona a generál, lebo radšej na poslednú chvíľu odcestovali do Philadelphie. Bude tam len major Ratbone so svojou snúbenicou slečnou Clarou Harrisovou a my.“


 


 

Môžete vojsť, pán prezident, vašu lóžu som preveril,“ ozval sa pred vstupom do prezidentskej lóže Fordovho divadla Lincolnov osobný strážca John Parker.

Ward tu dnes nie je?“ opýtal sa prezident na svojho hlavného ochrancu Warda Lamona.

Nie, pane. Bol na pár dní odvelený do Richmondu,“ odvetil Parker.

To je v poriadku. Aspoň nebudem mať pocit, že mi stále dýcha na krk. Zabavíme sa a pôjdeme domov.“


 

John Parker miesto toho, aby sedel na svojom mieste v uličke pri vstupe do prezidentovej lóže, odskočil si, spolu s Lincolnovým kočišom, na drink do vedľajšieho saloonu.

Herec John Wilkes Booth nemal ani najmenší problém, keď otváral dvere lóže. Zblízka namieril pištoľ na prezidentovu hlavu a potiahol kohútik.


 

Abraham Lincoln zomrel o 7.22 na druhý deň po atentáte. Prítomný presbyteriánsky kazateľ požiadal všetkých v izbe o modlitbu. Minister vojny potom zasalutoval a povedal:

Teraz patrí dejinám.“


 

Otroctvo v USA bolo zrušené trinástym dodatkom ústavy 18. decembra 1865.


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?