reklama

Kolokvium ad absurdum, alebo "kde sa to po...?"

Najprv bola všade iba tma. Potom sa ozval hlas. Malo to takmer taký účinok, akoby v tej tme niekto zapálil malé svetielko. „Kde som? Prečo je tu taká tma?“ Chvíľu bolo zase ticho, no prerušil ho iný hlas, trochu vyšší, silnejší.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

V tej chvíli priestor zalialo svetlo, ale jeho zdroj nebolo vidno. Vo veľkej miestnosti, ktorá vyzerala ako jedáleň v stredovekom zámku, stálo alebo sedelo niekoľko ľudí. Nikto nevedel, komu patrili tie hlasy. Najprv sa iba pozerali okolo, aby zistili, kde sa to vlastne ocitli, potom jeden na druhého.

Ozval sa ten, ktorý požiadal o svetlo:

„Kto to rozsvietil? A kde vlastne sme?“

Ozval sa Niekto:

„Ja som rozsvietil. A ste v mojej hlave.“

„V hlave? Takúto blbosť som ešte nepočul! Kto si?“

„Záleží na tom? Ste v mojej hlave, respektíve v mojej mysli. Všetci ako ste tu, ste významné osobnosti ľudských dejín. Niečo ste napísali, urobili, namaľovali, objavili, nejakým spôsobom ste prispeli k tvorbe tejto civilizácie. Toho, čím je dnes. Ste myšlienkové obrazy, ktoré sa do mojej mysle vryli, keď som niečo o vás, alebo od vás, čítal, videl, počul.... V knihách, vo filmoch, v rozhovoroch, všelikde. Ešte vám nedošlo, odkiaľ sa poznáte? Čo máte spoločné?“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Teraz sa ozval ten, komu patril tretí hlas:

„Ty si niečo pil? Alebo si si nebodaj niečo dal?“

„Nie, nepil. Zatiaľ.“

„Pripadá mi to ako strašná hovadina, ale aj tak sa opýtam. Načo sme teda tu?“

„Vravel som, že ste všetci výrazne prispeli k dejinám ľudskej civilizácie. A viete, ako to s ňou vyzerá teraz. Ste tu preto, aby ste sa rozprávali a aby ste v dialógu hľadali možné riešenia.“

„ Ty chceš, aby sme tu len tak sedeli a kecali a aby sme tak vyriešili ten bordel, v ktorom sa dnes ľudstvo ocitlo?“

„Nechcem, aby ste čokoľvek vyriešili, to ani nemôžete, pretože ste obmedzení mojim myslením. Chcem iba, aby ste nad tým uvažovali, rozprávali sa, argumentovali, hľadali cesty. Nemožno nájsť jedno správne riešenie. Ak by existovalo, tak sa obávam, že by si ho niekto chcel prisvojiť a zhrabnúť zásluhy, slávu, možno aj moc, na svoju stranu. A zas by sme boli späť.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„A keď sa už dosť narozprávame a možno nájdeme nejaké cesty, ktoré by boli pre dobro ľudstva, čo potom?“

„Potom budete mať pokoj a ja s vami. Už mi nebudete vŕtať v hlave.“

„Ja to beriem. Možno to bude zábava.“

„Nemáte na výber beriem - neberiem. Jednoducho to tak bude. Do ničoho vám ale nebudem zasahovať. Ste múdrejší než ja.“

Po chvíli rozpačitého ticha sa ozval Prvý:

„Predstavovať sa hádam nemusíme, poznáme sa. A okrem toho, na mene nezáleží. Nie meno určuje, kým človek je, ale jeho myšlienky, postoje a skutky. Tak teda, poďme do diskusie. Ľudstvo je v nejakej situácii. Čo s tým?“

„Pozrite sa,“ nadviazal Druhý, „ my všetci sme žili nejaké životy, niekam sme sa dostali, niečo sme urobili. To, kam sme sa v ktoromkoľvek životnom okamihu dostali, záležalo na našich rozhodnutiach, ktoré sme dovtedy prijali. To sa už nedalo zmeniť. Aj ja som spočiatku všetky svoje prehry zvaľoval na zlé okolnosti, nevhodnú dobu, mrcha manželku, zradných priateľov. Faktom ale ostáva, že iba ja a jedine ja, nikto druhý, som sa na základe svojich rozhodnutí ocitol v situácii v ktorej som bol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bola to moja zodpovednosť a nikoho iného. Chvíľu mi trvalo, kým som na to prišiel, ale až potom som mohol začať s riešením problémov a nastaviť sa na správny smer.

„Takže takto naokolo chceš povedať, že ľudstvo, ktoré je súhrnom jednotlivcov, tiež prijímalo rôzne rozhodnutia, či už to boli vladári, alebo bežní ľudia, a tie ich priviedli do situácie, v ktorej sú. A len oni sami ju môžu vyriešiť, ale musia pochopiť, že oni sú zodpovední a jedine oni to môžu napraviť.“

„Inými slovami,“ pridal sa Tretí, „ musia prestať nadávať a sťažovať sa, že sa všetko môže vláda, alebo komunisti, židia, Američania, Arabi, alebo neviem kto ešte. Všetci si za to môžu spoločne.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Fajn, a čo ďalej? Na svete je kríza ekonomická, sociálna, spoločenská, politická, kríza vzťahov, manželstvo je väčšine ľudí na srandu, mať deti akoby bolo na príťaž. Rodina, ktorá je základom každej spoločnosti sa rozpadá. Z čoho to vzniklo?“

„Keď sa tak pozrieme do minulosti,“ ozval sa ďalší, nový hlas, „takmer všetko, čo malo ľudstvu priniesť osoh, zlepšiť a uľahčiť život, sa napokon obrátilo proti nemu, až do deštrukcie, alebo sa stalo kontraproduktívnym, teda vlastne po čase bolo viac na škodu, než na úžitok.“

„Napríklad?“

„Napríklad finančný systém, boj za ženské práva, odbory, robotnícke hnutie. Veci ktoré ľudia začali používať na zabíjanie iných ani nespomínam.

Postupne sme začali hľadať ľahšiu, jednoduchšiu a pohodlnejšiu cestu, čo nás priviedlo do závozu. Niekde v priebehu cesty sme zle odbočili. A čo urobíš, ak zistíš, že priama cesta vedie do pekla? Vrátiš sa späť tam, kde si zle odbočil.“

Ozval sa hlas, ktorý znel ako hlas typického kňaza, hovoriaceho k svojim ovečkám:

„Jadro problému je ale ešte hlbšie. Prečo sa ľudia správajú k sebe navzájom, aj k sebe samotným tak, ako sa správajú?

Verím, že väčšina ľudí sa cíti bezcennými, odmietanými, nemilovanými bez toho, že by robili nejaké extrémne zlé veci. Iba trochu flákajú svoju prácu, iba trochu nedbajú o svoj zovňajšok, iba nepracujú, alebo neštudujú trocha dlhšie, aby zmenili svoje postavenie v živote, alebo iba si dajú ten zbytočný pohárik navyše, iba robia tisícky drobných stupídnych drobností, ktoré ničia ich, už aj tak pošramotený, obraz o nich samých. To úplne stačí, aby stále viac nenávideli samých seba.“

„Pamätám sa, čo povedal starý Ben Franklin,“ozval sa Prvý. „Pre chýbajúci klinec je stratená podkova, pre stratenú podkovu je stratený kôň. Pre strateného koňa je stratený posol, pre strateného posla je stratená vojna, pre stratenú vojnu je stratené kráľovstvo.“

Oponoval ďalší:

„Ale väčšina ľudí je nešťastných iba preto, že majú skutočné problémy. Prečo ich teda riešia takým otrasným spôsobom?“

„Prečo? Odpoviem vám. Pretože už dávno nemáme sebaúctu. Sme nešťastní, pretože už neveríme, že sme špeciálnym zázrakom, špeciálnym stvorením Boha. Stali sme sa dobytkom, číslami, obyvateľmi jedného veľkého ghetta.

Ja viem, možno budete namietať o existencii Boha a stvorení človeka na jeho obraz....Dovoľte mi pokračovať. Pred Kopernikom človek veril, že žije v absolútnom centre Božieho vesmíru tu, na Zemi, a že všetky hviezdy sú tu len na jeho zábavu a osvetlenie. Potom tento skvelý muž dokázal, že nie sme centrom ničoho, iba ďalšia guľa z blata a kameňov, rútiaca sa vesmírom. Storočia sme odmietali jeho objavy.

O 400 rokov neskôr Veľká Británia zrodila brilantného prírodovedca, Darwina, ktorý nám povedal, že nie sme špeciálne Božie stvorenia, ale že máme svoj pôvod vo vývine zvieracej ríše. Teraz tu bola veda, ktorá vysvetľovala a odpúšťala naše zverské činy. Veď čo sa dá od nás očakávať, ak sme v podstate len zvieratá?!

A po Darwinovi? Potom tu bol Freud. Povedal nám, že nie sme schopní ovládať niektoré svoje činy a myšlienky a už vôbec nie rozumieť im, lebo majú svoje korene v rannom detstve. Korene, ktoré zahŕňajú lásku, nenávisť, trest a tie sú teraz hlboko zaryté v našom podvedomí. Teraz sme mali povolenie od jedného z najbrilantnejších lekárskych mozgov, robiť, čo sa nám zachce sebe … aj ostatným. A za dôsledky môžeme obviňovať našich rodičov.“

„Takže ty vravíš, že ak sa nemáme radi, nie sme na seba pyšní, tak potom kto by chcel žiť s takou mizernou osobou? Preto sa zbavme samých seba.... Jazdime prirýchlo, pime priveľa, prejedajme sa, podvádzajme seba, aj ostatných... Nemáme žiadnu cenu, tak do čerta s nami?“

„Presne tak.“

„Blbosť!“ vyskočil Prvý. „ Aj keby to tak bolo, tak predsa v každom človeku je malé svetielko, ktoré tam horí; niekde úplne sliepňa, niekde horí viac. Potrebuje iba nejaký popud, nejaké palivo, aby sa rozhorelo. Čo ľuďom môže vadiť, že už nie sú stredom vesmíru, keď si tu môžu stvoriť svoj vlastný krásny svet?! Prečo by sa človek mal starať o to, že je potomkom zvieracej ríše, keď má vlastnosti a schopnosti, aké nemá žiadne zviera?! Čo na tom, že niektoré ľudské skutky sú ovplyvnené spomienkami z raného detstva, vrytými hlboko do podvedomia? Ľudia majú moc ovládať svoju myseľ a takto kontrolovať svoj osud!“

„Zas až tak úplne kontrolovať a riadiť osud nemôžu. Ja verím, že Boh dal každému človeku špeciálne dary, talenty a vlastnosti, ktoré nielenže môže, ale musí využívať. A osud chápem nie ako jednu, vopred natiahnutú, čiaru, od ktorej sa nemôže človek odchýliť, ani ako lúku na ktorej môže poskakovať, ako sa mu zapáči. Chápem ho ako koridor, uprostred ktorého sa vinie čiara osudu, ktorej sa držíme. Môžeme sa od nej odchýliť, ale iba v rámci daného koridoru. Výnimočne sa môžeme dostať aj mimo neho, ale iba s vynaložením obrovského množstva úsilia, energie a vytrvalosti. Toto potom môžeme nazývať, že si človek tvorí svoj osud.“

„To sme sa dostali niekde úplne do filozofie, a takto by sme mohli rozprávať stále dookola a nikdy by sme k ničomu konkrétnemu nedospeli. Poďme sa trochu vrátiť k praktickejším veciam.“ Uzavrel to Prvý, ktorý sa stal akoby riadiacim článkom celej diskusie.

Po chvíli ticha sa ozval niekto úplne nový:

„Neviem, či to, čo poviem bude viac praktické, alebo teoretické, ale keď už som tu, tak chcem tiež prispieť svojou trochou do tohto myšlienkového kvasenia.

Skúsenosti vravia, že keď sa ľudia majú príliš dobre, prestávajú sa snažiť, prestávajú bojovať. Boja sa chýb, omylov a strát, ktoré prináša riziko spojené s každým bojom. Boja sa neúspechu ale niekedy ešte viac úspechu. Ale boj dáva životu zmysel, nie víťazstvo. Ak prestanete bojovať sami so sebou, prehrali ste.

Winston povedal kedysi dávno, že úspech znamená ísť od prehry k prehre bez straty nadšenia.

Problémom nie je prehra, alebo zlyhanie; to, ako so zlyhaním naložíme môže byť problémom. Každé zlyhanie nám prinesie nejakú skúsenosť, tá nám pomôže zlepšiť úsudok, čo nám zase pomôže prijať v budúcnosti vyššie riziko. Bude to riziko kalkulované, u ktorého môžeme odhadnúť jeho veľkosť, aj následky.

Opakom úspechu nie je neúspech, lebo z neho sa môžeme poučiť, ale priemernosť.

Každá loď, ktorá vypláva z prístavu, musí čeliť riziku, že sa potopí. Ale lode neboli postavené na to, aby ostali v bezpečnom a pohodlnom prístave. A to sa týka aj ľudí.“

„To je síce super, ale už sme tu spomínali, že každý dostal do daru nejaké vlastnosti, schopnosti a talenty. Nie každý môže byť geniálny spisovateľ ako tuto William, a tiež nie každý je schopný alebo ochotný brať na seba riziko. Inak povedané, na svete žije veľa opatrníkov a aj zbabelcov. A tu už potom musíme hovoriť o tom či si ľudia sú rovní, alebo nie.“

„Presvedčenie o tom, že ľudia si sú rovní, je len ilúzia. Áno,mali by si byť rovní v právach, povinnostiach, aj možnostiach, ktoré im svet poskytuje. Ale rovnosť nikdy nebola, nie je, ani nebude. Ľudia musia mať slobodu a možnosť naplniť svoj potenciál. Je len na nich, ako to využijú. Ak to niekto nedokáže, spoločnosť by mu mala pomôcť, lenže tá spoločnosť na to musí odniekiaľ vziať prostriedky. Na druhej strane ten, kto je schopný postarať sa sám o seba, mal by sa postaviť na vlastné nohy a urobiť to. Treba odmietať leňochov, ktorí iba berú a berú a ničím neprispievajú, aj keď by mohli. Všetkých tým ochudobňujú.“

Druhý sa po dlhšej odmlke, keď len sledoval diskusiu, znova ozval:

„Ale na to odmietanie všetkého, čo spoločnosti škodí, nielen leňochov, potrebuješ mať nejaké pravidlá, alebo inak povedané zákony. A vidíte, ako to dnes vyzerá v oblasti zákonov a ich dodržiavania. Vyzerá to tak, že dnes v boji dobra so zlom dobro prehráva na body.

Problém je ale v tom, že zákony samy osebe nič neriešia. Ľudia sa musia naučiť žiť podľa zákonov bez vodcu a bez dozorcov. Musia sa naučiť ctiť zákony bez obáv z rán na duši, alebo na tele. Musia chcieť zákony dobrovoľne. Sami od seba. Dnes sa im zdá, že zákony obmedzujú ich slobodu, lebo prišli k názoru, že sloboda znamená, že môžu robiť čo chcú, a že nikto sa im do toho nemá miešať. Ani Boh, ani nejaké zákony. Áno, sloboda znamená, že môžem robiť čo chcem, ale iba ak tým neobmedzujem práva, alebo slobodu ostatných ľudí, alebo spoločnosti ako celku. Tým že dovolím zákonom, aby ma obmedzovali v tom, čo si môžem dovoliť robiť, súčasne využívam moc zákonov obmedzovať iných v tom, čo môžu urobiť mne, čo poškodí moju slobodu, alebo práva. A toto musia ľudia pochopiť. Neprizerať sa nečinne na konanie zla. Zlo prekvitá tam, kde dobrí ľudia nerobia nič.

Na darebákov ale niekedy ozaj platí iba malý dvor a veľký bič.“

Prvý opäť zmenil tému diskusie:

„Poďme sa vrátiť k tomu, čo tu niekto hovoril o tom, že finančný systém, hnutie za rovnoprávnosť žien a ešte nejakých pár ďalších vecí sa vydali zlým smerom a sú dnes ľudstvu škodlivé, napriek pôvodne dobrým zámerom. Mohli by sme to trochu rozvinúť, ako to bolo myslené?“

„Je paradoxom, že muži odjakživa písali ženám, aj o ženách, básne, stávali ich na piedestál, vyznávali im lásku všetkými možnými spôsobmi, no súčasne boli ženy v takmer celej našej histórii ponižované, zaznávané a pokiaľ ide o ich práva, tie boli minimálne. Preto vznikli hnutia, ktoré bojovali za rovnoprávnosť mužov a žien. Potiaľ je to v poriadku. Ženy by ozaj mali mať rovnaké práva, ako muži. Aj rovnaké povinnosti, pokiaľ je to fyzicky možné. Som presvedčený, že, až na niekoľko drobností, dnes už existuje rovnosť mužov a žien. Je správne, že ženy sú aj vo vedení firiem, štátov, že zarábajú viac ako ich manželia. Prečo nie? Len kdesi v priebehu cesty to prešlo do opačnej polohy. Pomaly sa začína stierať prirodzený rozdiel medzi mužmi a ženami. Ženy stratili svoju nežnosť a ženskosť, stávajú sa hrubými, nepôvabnými stvoreniami, miesto rodiny nastupuje kariéra. Ak dieťa, tak len jedno, aj to až po tridsiatke.... Muži sa stávajú zoženštelými slabochmi, bez stopy mužnosti, teda toho, čo odjakživa robilo muža mužom. Niektorí muži ani nevedia, či sú mužmi, alebo ženami... Ženy podobne. Tradičné zväzky a vzťahy medzi mužmi a ženami sa rúcajú a rodina prestáva byť základom štátu a spoločnosti. Mali by sme sa vrátiť tam, kde sme zle odbočili. Aby muži boli zase mužmi a ženy tými krásnymi a nežnými bytosťami, ktoré aj niektorí z vás oslavovali v básňach a obrazoch.“

„Tak to si na nás celkom slušne vychrlil.“ Ozval sa Prvý. „ale myslím, že všetci chápeme, čo si mal na mysli. Chceš niečo povedať aj k ostatným dvom témam, alebo dáš priestor niekomu inému?“

„Pokojne nech rozpráva hocikto iný. Veď sme tu na to, aby sme diskutovali.“

Ozval sa malý plešatý chlapík s ryšavou briadkou:

„Ja by som sa asi mal vyjadriť k tomu, čo je mi najbližšie. Hnutia na ochranu robotníkov pôvodne vznikli preto, aby bránili robotníkov a ich práva pred neskutočným zneužívaním a vykorisťovaním so strany ich zamestnávateľov. Mali presadzovať a chrániť ich oprávnené požiadavky na dôstojný život. To bolo správne. Vznikli politické strany, ktoré mali reprezentovať robotníkov. No stalo sa to, čo sa v dejinách ľudstva stalo už veľakrát. Tieto strany a hnutia prevzali moc a moc ich tak opila, že začali utláčať práva a slobody tých, ktorých mali chrániť. Kapitalizmus, ktorý je postavený na boji a konkurencii, prežil preto, lebo bol donútený bojovať s konkurenčným systémom a zvíťazil lebo sa ukázal byť pružnejší a efektívnejší. Aj keď sa to dnes niekomu nepáči. Ostali odborové hnutia ktorých šéfovia sa často hrajú na polobohov, tvrdiac, že reprezentujú záujmy zamestnancov. V skutočnosti hája iba svoju moc a postavenie. Vo väčšine prípadov by sa dnes zamestnanci so svojimi zamestnávateľmi dohodli efektívnejšie bez skostnatených a spolitizovaných odborov. Preto aj tie hnutia, ktoré tvrdia, že hája záujmy zamestnancov by sa mali vrátiť o niečo späť a zamyslieť sa nad dôvodom svojho vzniku a aplikovať to do dnešnej doby.

„Už som sa zľakol, že ich chceš všetky zrušiť. Kto by potom chránil obyčajných ľudí?“

„Nedáme si pauzu?“Ozval sa Druhý. „Už nejak prestávam sledovať niť tejto diskusie. Alebo aspoň nejaké občerstvenie.“

Niekto povedal:

„Dobre teda. Idem si dať kávu. Hneď budete čerstvejší!“

„A pohárik dobrého brandy by nebol?“

„Ten bude až keď skončíte.“

„Ostal nám teda finančný systém. Adam, ty si expert, chceš sa ujať slova?“

„Isteže,“ ozval sa podsaditý gentleman. „Peniaze a celý finančný systém pôvodne vznikli preto, aby uľahčili produkciu užitočných predmetov, ktoré uspokojujú potreby ľudí, ale aj preto, aby uľahčili pohyb týchto vecí, alebo služieb od ich poskytovateľov k ich spotrebiteľom. Mali teda slúžiť ako pomocný prostriedok . Ibaže zo sluhu sa stal pán. Pre mnohých sa peniaze stali životným cieľom, nie prostriedkom na jeho dosiahnutie. Postupne začali ovládať celé hospodárstvo, politiku, umenie, šport. V každej oblasti, kde sa na prvé miesto postavili peniaze, došlo skôr, či neskôr k znehodnoteniu pôvodnej myšlienky, ba až k jej zneužitiu.

Dnes banky rozhodujú o všetkom, peniaze nemajú takmer žiadnu hodnotu. Celý finančný trh je jedna veľká fikcia, ktorá vytvára iluzórne zisky. Zaviedli sa finančné produkty, ktorým rozumie iba pár vyvolených a nevytvárajú žiadnu hodnotu. Vytvoril sa obrovský priestor na podvody a machinácie v tejto oblasti, čoho dôkazom sú všetky väčšie hospodárske krízy za posledné storočia.

Nikto už nechce vyrábať, každý chce iba predávať. Čokoľvek, len nech nahrabe. Svet sa rozdelil na národy produkujúce a národy spotrebujúce. Tie prvé sú veriteľmi a tie druhé dlžníkmi. Žiadny spotrebiteľ nemôže dlhodobo spotrebovávať bez toho, aby produkoval, inak sa bude stále viac zadlžovať, až sa mu napokon všetko zosype na hlavu a ovládne ho jeho veriteľ. Naši dedovia to vedeli.

A pokiaľ ide o peniaze? Musíme sa obrazne vrátiť späť do doby v histórii peňazí, keď ich vydávali cisári a králi a tí ich aj kontrolovali. Dnes peniaze vydáva Banka ako potvrdenie o dlhu, za ktorý ale ručí štát. Ak teda môže peniaze vydávať banka, prečo by nemohol štát? Treba zobrať bankám právo tlačiť peniaze, postupne stiahnuť z obehu všetky tie dnešné, ničím nekryté, a nahradiť ich peniazmi vydávanými štátom, ktoré majú plné krytie. Nie krytie zlatom, ktoré sa dá ľahko manipulovať, ale krytie reálnymi hodnotami, skupinou komodít, reálnymi aktívami štátu.“

„ A tým sa všetko vyrieši ako mávnutím čarovným prútikom?“

„Všetko asi nie, ale môže to začať zmenu k lepšiemu. Hodnoty musia ostať reálnymi hodnotami, nie len nejakou kamuflážou.“

Nastalo dlhé ticho. Asi sa už nikomu nechcelo rozprávať. Alebo toho mali plné zuby. Po chvíli povedal Prvý:

„Fajn. To by sme mali. Chce ešte niekto niečo povedať?“

Ozval sa Niekto:

„Skôr než to tu ukončíme a vy zmiznete z mojej mysle, chcem sa opýtať tamto Leonarda, ktorý bol celý čas ticho, prečo sa vlastne tá Mona Líza usmieva tak zvláštne? Ale chcem pravdivú odpoveď.“

„No pretože vždy pred tým, než mi začala pózovať, sme sa parádne pomilovali. Spokojný?“

A potom som sa prebudil.

A nalial som si pohár dobrého brandy.

Napísané s použitím:Og Mandino: The greatest miracle in the world.

Anton Kovalčík

Anton Kovalčík

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  506
  •  | 
  • Páči sa:  1 764x

Vyštudovaný ekonóm. Som ryba, ktorá väčšinou pláva proti prúdu, aj keď niekedy narazí hlavou o kameň. Nemám rád nekritické prijímanie čohokoľvek, čo sa mi naservíruje. A som notorický optimista. Zoznam autorových rubrík:  Prežijeme?Web náš každodenný...Te Deum...Kde bolo tam bolelo...Infovojna.Wokenaci.Ekonómia (nielen) pre laikov.Heavy mentalČo na to profesor Higgins?Magistra vitae.SúkromnéNezaradenéVox popapuli.

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu