Kde bolo, tam bolelo. Bylina o tom, ako sa Voloďa k moci dostal.

Autor: Anton Kovalčík | 29.3.2014 o 9:33 | (upravené 13.9.2014 o 14:03) Karma článku: 6,40 | Prečítané:  695x

Keď sa v roku 1985 dostal k moci Michail Gorbačov, vegetil som na ošetrovni vojenského útvaru na Šumave kde som si odkrútil svoje povinné dva roky. Ešte si pamätám, že som si o niečo neskôr na jarmoku v mojom rodnom meste kúpil okrúhly pripínací odznak s jeho portrétom, ktorý som potom nosil pripnutý na bunde. (Mám ho odložený doteraz). Aj to si pamätám, ako mi starší, skúsení kolegovia z práce vraveli, aby som si s tým odznakom dal pozor, lebo ktovie, ako to všetko ešte skončí.

 Michail Gorbačov sa, bohužiaľ, nepoučil z českého príslovia, že vláda, ktorá zdražie pivo, padne. Vyhlásil v Rusku suchý zákon, zobral Rusom vodku a mal problém. Nie žeby to bol jediný problém, ktorý si vyrobil. Potom stačilo, že sa vybral na dovolenku na Krym. A my sme sa nestačili diviť, keď sme v auguste 1991 v televízii videli ruské tanky na uliciach Moskvy (http://www.youtube.com/watch?v=LsF4c06txHM).

Potlačenie pokusu o štátny prevrat zabezpečilo vzostup Borisa Jeľcina k najvyšším pozíciám v štáte. V októbri 1993 bolo Rusko na pokraji občianskej vojny. Na jednej strane boli poslanci Najvyššieho sovietu Ruska, na druhej strane prezident Boris Jeľcin. Jeľcin vydal dekrét, ktorým zrušil činnosť parlamentu, na druhej strane parlament vydal dekrét, ktorým odvolal Jeľcina z funkcie prezidenta. Ten sa s nimi nehral v rukavičkách, povolal armádu a dal príkaz na priamu streľbu z tankov na budovu Parlamentu, čo viedlo k dvom dňom pouličných bojov, stovkám mŕtvych a ranených. (http://www.youtube.com/watch?v=CnkCu7N-J0M).

Príbeh o tom, ako sa bývalý major KGB, Vladimír Putin dostal k moci, vedie k jadru toho, ako funguje demokracia na ruský spôsob. Začal sa ešte pred jeho nástupom do funkcie, v ovzduší masívnej korupcie, ktorá obklopovala Jeľcina, na ktorej sa priživovala jeho najbližšia rodina a okruh poradcov. Vyvrcholila obrovským rozkrádaním štátnych peňazí, ktoré boli určené na rekonštrukciu Kremľa koncom roku 1998, keď už aj Jeľcinovo zdravie bolo také podlomené, že moc mala v rukách úzka skupinka jeho poradcov. Aby sa to zakrylo, bol dokonca odvolaný generálny prokurátor Ruska, ktorý sa odvážil začať vyšetrovanie spoločne s generálnou prokurátorkou Švajčiarska.

Rodina, čo bolo akési označenie pre úzky okruh príbuzných a poradcov, ktorí mali na Jeľcina najväčší vplyv a ktorí na tom najviac získali, zahŕňala aj jeho dcéru Tatianu, jej budúceho manžela Jumaševa, podnikateľa Borisa Berezovského a Romana Abramoviča, megamiliardára. Koncom roka Rodina začala hľadať nového premiéra, ktorý by sa neskôr mohol stať nástupcom Jeľcina pri moci. Najprv sa prijateľným kompromisom stal Jevgenij Primakov. Po svojom menovaní si dal vypracovať štúdiu o stave krajiny, so zvláštnym zámerom na korupciu a rozhodol sa vypovedať vojnu Rodine, hlavne kvôli afére s rozkrádaním financií určených na opravu Kremľa. Hlavnou postavou pri vyšetrovaní tejto aféry bol generálny prokurátor. Na podnet Rodiny bolo vyrobené diskreditačné video, pomocou ktorého ho vydierali, no keď sa to nepodarilo, vstúpil na javisko dejín riaditeľ Federálnej bezpečnostnej služby, nástupcu KGB, Vladimír Putin a oznámil, že osoba na škandalóznom videu bola jednoznačne identifikovaná ako generálny prokurátor. Získal si tým vďaku a pozornosť Rodiny a samotného Jeľcina. Prokurátor bol odvolaný z funkcie a prinútený zanechať vyšetrovanie aféry. Primakov ale stále pokračoval v boji proti korupcii, čo Rodine nevyhovovalo, už len preto, že pred dverami boli prezidentské voľby. A premiér získaval stále väčšiu obľubu u obyčajných ľudí. Netrvalo dlho a bol odvolaný.

V polovici roka 1999 si Rodina spomenula na Putina. Stal sa kandidátom číslo jeden na premiéra v očiach Jeľcinovej dcéry a jej manžela. V júni 1999 to bol Boris Berezovskij, "krstný otec" Kremľa, ktorý dal tajnú ponuku Vladimírovi Putinovi. Koncom roka 1999 vypukol ďalší škandál a americké ministerstvo financií začalo vyšetrovať masívne pranie peňazí a rozkrádanie prostriedkov Medzinárodného menového fondu, poskytnutých Rusku. To už Rodina musela konať a rozhodla sa ustanoviť Putina do funkcie. Akoby presne načasované na túto príležitosť, čečenskí rebeli na čele so Šamirom Basajevom bez odporu prenikli na územie ruskej provincie Dagestan ráno 5. augusta 1999. Rusko odpovedalo obrovskou vojenskou operáciou a Jeľcin využil príležitosť na zmenu premiéra. A pre väčšinu národa, aj celého sveta, sa neznámy Vladimír Putin objavil vo svetle reflektorov.

Avšak aj napriek tomu, že si získal popularitu v radoch armády, 10 mesiacov pred voľbami mal v prieskumoch verejnej mienky len 3%. Primakov mal 20%. Magnát Berezovskij najal najpopulárnejšieho ruského televízneho komentátora a poskytol mu hodinový program v najlepšom nedeľnom čase na televíznej stanici Kanál 1, ktorú sám vlastnil. Bol to najsledovanejší program v Rusku. A každý večer bol hosťom relácie Vladimír Putin.

9. septembra 1999 v Moskve vybuchol celý jeden blok bytov. Explózia si vyžiadala 300 ľudských životov. Úrady, aj keď bez akýchkoľvek dôkazov, okamžite obvinili Čečencov a vyvolali obrovskú vlnu xenofóbie. Na čelo boja proti terorizmu sa postavil Putin. Po chvíli ale už nehovoril o čečenských teroristoch ako o nepriateľoch, ale o celom čečenskom národe. 1. októbra 1999 ruská armáda začala inváziu do Čečenska. A Putinove preferencie stúpli na 15 %. Stále to však bolo málo. Neskôr bol odhalený nevydarený pokus o vyhodenie iného bloku domov do vzduchu v meste Rostov na Done. Vyšetrovanie, dôkazy a svedkovia jasne ukazovali na to, že je to dielom tajnej služby, teda Putinovej FSB...

Preto sa Rodina tajne stretla na chate jedneho z Jeľcinových spolupracovníkov, kde Berezovskij presvedčil ostatných, aby založili politickú stranu, ktorej jedinou úlohou bude vyniesť Putina k moci a zabrániť tomu, aby väčšinu v ruskom parlamente získala Primakovova strana Otčina. Putinova strana nemala žiadny politický program, žiadnu ideológiu. Okrem jednoznačnej podpory Putina pred prezidentskými voľbami táto strana nemala žiadny iný program ani účel. Zároveň Berezovského Kanál 1 začal diskreditačnú kampaň proti Primakovovi a jeho spolustraníkovi, primátorovi Moskvy, Lužkovovi. Aj napriek odporúčaniam velenia armády, vojna v Čečensku pokračovala až do volieb, v ktorých Putinova strana bez akéhokoľvek programu, pochovala Primakovovu Otčinu a získala jasnú väčšinu v parlamente. A Putin mal vydláždenú cestu k funkcii prezidenta.

31.12., keď si všetci dali oddych po dosiahnutom víťazstve, vystúpil Boris Jeľcin v ruskej televízii s vyhlásením o odstúpení z funkcie prezidenta Ruska. Putin sa automaticky stal výkonným prezidentom a samotné prezidentské voľby boli posunuté na marec 2000. Neskôr Berezovskij potvrdil, že odchod dohodla Rodina a samotného Jeľcina presvedčil jeho zať Jumašev.

Prvý dekrét, ktorý Putin ako prezident podpísal, zaručoval imunitu v právnych otázkach pre Jeľcina a jeho príbuzných. Putinove tlačové oddelenie začalo masívnu propagačnú kampaň, kde o každom zábere, o všetkom, čo sa dostalo do tlače, či televízie, rozhodoval Kremeľ, často osobne sám Putin. V parlamente sa spojil s komunistami, dokonca sa snažil vrátiť späť starú štátnu hymnu ZSSR, ktorá bola zložená ešte pre Stalina.

26.3.2000 bol Vladimír Putin 52% hlasov zvolený za prezidenta Ruskej federácie. Čoskoro sa začal zbavovať svojich bývalých spojencov. Jeľcinova rodina ostala nedotknutá. Vyšetrovanie kremeľskej korupcie bolo zastavené. Boris Berezovskij bol v roku 2001 prinútený požiadať o azyl vo Veľkej Británii, kde v roku 2011 za záhadných okolností zomrel. Ďalší z informovaných ľudí, Alexander Litvinenko, bývalý vysokopostavený agent FSB, zainteresovaný vo vyšetrovaní korupcie vo vysokých ruských kruhoch, emigroval takisto do Veľkej Británie, kde bol v roku 2006 otrávený radioaktívnym polóniom a v bolestiach zomrel.

Vladimír Putin bol veľkou väčšinou hlasov zvolený za prezidenta aj o štyri roky neskôr. Keďže ale ruská ústava umožňuje prezidentovi zastávať iba dve funkčné obdobia za sebou, po druhom období si vymenil funkciu so svojim premiérom Medvedevom, aby sa po ďalšom volebnom období mohol stať znova prezidentom. Za ten čas bolo umlčaných, alebo zavraždených množstvo ľudí, ktorí písali, alebo vyšetrovali korupciu vo vysokých kruhoch, kriticky sa stavali voči Putinovej vláde a demokracii a lá Rusko. Boli zakázané noviny, časopisy, rozhlasové a televízne stanice, okrem tých, ktoré velebili Ikonu. Ruská vládna televízia neinformovala o niekoľko desaťtisícovej demonštrácii v Moskve proti anexii Krymu. Jeden z najvýznamnejších ruských historikov, Andrej Zubov, odsúdil inváziu na Ukrajinu a do hodiny dostal výpoveď. Na to isté sa odvážil ruský rocker Andrej Makarevič a stal sa obeťou takej štvavej kampane, aká sa nespustila ani proti Solženicynovi za najhrubšieho komunizmu. List na jeho obranu dokonca napísala aj Putinova obľúbená speváčka Alla Pugačevová. A Vladimír Putin nás ubezpečuje, že neplánuje vtrhnúť na územie Ukrajiny. Reakcie celého sveta sú mu na smiech. Verím, že aj v Rusku platí príslovie o krčahu na vodu a jeho uchu.

Ďalšie informácie: http://www.youtube.com/watch?v=IpiZw1R8w-c

                          http://www.sme.sk/c/7152360/rusky-roker-kritizuje-anexiu-krymu-celi-stvavej-kampani.html

                          http://www.sme.sk/c/7152046/rusky-historik-zubov-ukrajina-skazila-putinovi-zivot.html     

                           http://www.youtube.com/watch?v=sLXdLMUABvU                                                                                http://www.youtube.com/watch?v=eoapdnFBu7o

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?