Najväčšia chyba Saddáma Husajna.

Autor: Anton Kovalčík | 2.7.2014 o 21:44 | (upravené 2.7.2014 o 22:06) Karma článku: 4,17 | Prečítané:  300x

Vo svojom najslávnejšom diele, "O vojne", publikovanom v roku 1832, Carl von Clausewitz nazval vojnu "nie iba politickým aktom, ale skutočným politickým nástrojom, pokračovaním politiky inými prostriedkami."  "Politický zámer je cieľom, vojna je prostriedkom na jeho dosiahnutie."  V plnej miere to platí o oboch vojnách v zálive. Vrátane Saddámovej chyby, ktorá ho stála život. A následnej chyby USA, ktorá doteraz stojí životy mnohých ďalších ľudí.  

Keď 2. augusta 1990 Saddám Husajn začal inváziu do Kuvajtu, urobil tak v jednom zo zriedkavých momentov v dejinách, keď bola Bezpečnostná Rada OSN v pozícii ktorá jej umožňovala poskytnúť podporu akcii USA, ktorá by prebehla tak, či onak. V priebehu šiestich dní prezident George Bush oznámil, že americká armáda bude rozmiestnená na území Saudskej Arábie, aby ju chránila pred ďalšou irackou agresiou. V januári nasledujúceho roka, keď už bola na mieste obrovská vojenská sila, nariadil prezident vypudenie irackých vojsk z Kuvajtu. Po šesťtýždňovej vzdušnej operácii nasledoval masívny pozemný útok, ktorý zahnal agresorov na útek.

V nasledujúcich mesiacoch bola v severnom Iraku utvorená bezpečnostná zóna pre Kurdov a neskôr dve bezletové zóny, severne od tridsiatej šiestej a južne od tridsiatej druhej rovnobežky. Tieto operácie už boli medzinárodným podujatím za účasti francúzskych, tureckých a britských vojenských letcov a s podporou rezolúcie BR OSN.

USA aj naďalej dúfali, že sa im podarí zbaviť sa Saddáma  Husajna; v júni 1993 prezident Clinton nariadil odvetný raketový útok na Bagdad ako odpoveď na Irakom zorganizovaný pokus o atentát na G. Busha počas návštevy Kuvajtu. Raketové útoky v roku 1996 mali za úlohu potrestať Irak za narušovanie severnej bezletovej zóny. V decembri 1998 boli odpoveďou na iracké odmietnutie spolupráce so zbrojnými inšpektormi OSN. 

Koncom deväťdesiatych rokov bolo jasné, že Saddáma sa bez invázie vo veľkom rozsahu nezbavia. Tiež boli oprávnené pochybnosti, že systém zbrojných inšpektorov bude vôbec schopný eliminovať snahu jeho režimu o získanie zbraní hromadného ničenia.

V júni 2002 prezident George W. Bush vyhlásil, že je pripravený bojovať proti terorizmu  "v každom kúte sveta" a ak jedinou cestou, vedúcou k porážke terorizmu bude zvrhnutie režimov, ktoré ho podporujú, nebude váhať.

Existovalo veľa legitímnych dôvodov pre vojnu proti Saddámovi, odobrenú OSN. Po roku 1980 iracká vláda nielen, že vyvinula biologické a chemické zbrane (chemické, vrátane yperitu a sarínu použila proti Kurdom v Halabdži http://www.ceskatelevize.cz/ct24/kalendarium/8927-chemicky-utok-v-halabdze-si-vyzadal-pres-5000-obeti/ ), ale tiež sa pokúšala získať nukleárne zbrane. Špeciálna komisia OSN UNSCOM, zriadená rezolúciou BR OSN č. 687 mala za úlohu odstránenie, alebo znefunkčnenie irackých zbraní hromadného ničenia. Pokým sa tak nestane, zostávalo v platnosti embargo, ktoré Iraku znemožňovalo vývoz ropy. 

Iracká vláda od začiatku sabotovala prácu komisie, v roku 1994 s ňou prestala spolupracovať úplne a spoluprácu obnovila až po hrozbe priameho útoku. V roku 1997 bol inšpektorom UNSCOM zakázaný prístup k niektorým lokalitám, čo malo za dôsledok ďalšiu hrozbu vojenskej akcie, ktoré bola odvrátená až keď Generálny tajomník OSN Kofi Annan odletel do Bagdadu a získal od Saddáma prísľub, že dovolí návrat zbrojných inšpektorov. Spolupráca trvala iba niekoľko mesiacov. Záverečná správa UNSCOM bola taká znepokojujúca, že v roku 1998 USA a Veľká Británia podnikli vzdušné útoky proti objektom podozrivým z uskladňovania zbraní hromadného ničenia.

Potláčanie ľudských práv, ak nie priam genocída, podporovanie teroristických organizácií (skupina Abu Nidal http://en.wikipedia.org/wiki/Abu_Nidal ), porušovanie konvencií o chemických a biologických zbraniach, pohŕdanie rezolúciami BR OSN, ktoré Saddám inšpiroval (sedemnásť za štyri roky), ropné záujmy veľmocí, to všetko viedlo k invázii a druhej irackej vojne v roku 2003.

Po deviatich mesiacoch lovu, bol Saddám Husajn vytiahnutý z diery v zemi, kde sa schovával a neskôr popravený. Vyšetrovania, ktoré nasledovali po dobytí Bagdadu, odhalili len nepatrné stopy po zbraniach hromadného ničenia a ešte menšie po zariadeniach, ktoré by ich dokázali vyprodukovať. Keby bol Saddám jednoducho povedal pravdu inšpektorom OSN, miesto hrania sa na mačku a myš so CIA, mohol sa dožiť požehnaného veku uprostred svojej rodiny v niektorom zo svojich palácov. 

Vo februári 2003 prezident Bush, s odvolaním sa na Nemecko a Japonsko po Druhej svetovej vojne, povedal: "Po porážke našich nepriateľov sme za sebou nezanechali okupačné armády, ale ústavy a parlamenty." Nejak pritom pozabudol na fakt, že v Japonsku to trvalo sedem rokov a v Západnom Nemecku desať. 

Pri povojnovej obnove Iraku sa však USA  dopustili jednej zásadnej chyby. Bolo extrémne komplikované zaistiť si podporu miestneho obyvateľstva, po tom, čo bol oznámený prísľub, že americká armáda odíde z krajiny čo najskôr, a čo bolo dôležité, tento zámer spochybňovali aj samotní Iračania.

V septembri 2003 v prieskume Gallupovho ústavu v Bagdade 39 % opýtaných označilo parlamentnú demokraciu s účasťou viacerých politických strán za nimi preferovanú formu vlády v Iraku. 42 % odpovedalo, že takáto forma vlády môže v Iraku vzniknúť v časovom horizonte piatich rokov. 51 % odpovedalo, že to môže byť dosiahnuté ako výsledok priamej americkej účasti. 

Tieto skutočnosti naznačujú, že samotní obyvatelia Iraku očakávali, že Američania tam ostanú dlhšie, než oni sami plánovali. Prečo by nejaký Iračan mal riskovať spoluprácu s okupantom, ktorý tu o chvíľu nebude? 

Poslední americkí vojaci opustili Irak koncom roku 2011. Zanechali za sebou nedokončenú prácu. Príliš uponáhľané voľby, ktoré prebehli predtým, než bol nastolený poriadok a obnovil sa ekonomický život krajiny, zlyhali pri vytváraní stabilnej vlády a udržaní pokoja. Viedli k prehĺbeniu náboženských a národnostných rozporov vnútri irackej spoločnosti. A k ďalšiemu, nespočitateľnému množstvu obetí na životoch, masovým popravám tých, ktorí spolupracujú s vládou a ďalšiemu nevyhnutnému vojenskému zásahu zvonka, do ktorého sa nikomu nechce. Dnešok je toho dôkazom.

 

Napísané s použitím knihy: Niall Ferguson : Colossus

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?