O ľudskosti a ľudských bytostiach.

Autor: Anton Kovalčík | 26.7.2015 o 18:51 | Karma článku: 2,66 | Prečítané:  163x

Pôvodne som tento článok chcel nazvať nejako vtipne, napríklad "Moc moču", alebo podobnou slovnou hračkou, ale on vlastne nie je o tom. Keď, tak len veľmi okrajovo.

Nadšený, ako každý pondelok, som asi pred dvomi týždňami prišiel do práce v mojom milovanom anglickom distribučnom sklade, ktorý je jedným z článkov logistického systému anglického Tesca pre zásobovanie jeho filiálok oblečením na ramienkach.

Proste, šiel som do práce.

Spočiatku som aj bol rád, že po štyroch hodinách som bol pridelený na príjem tovaru, kde sa vykladajú výrobky z obrovských námorných kontajnerov. Väčšinou pochádzajú z Indie, alebo Turecka.

Nenachodím sa tam, iba ramená ma po smene pekelne bolia. A môžem naďalej meditovať o čomkoľvek, nikto ma neruší.

Za normálnych okolností sú v kontajneri nad sebou tri rady odoberateľných žrdí, na ktorých sú zavesené výrobky - nohavice, košele, šaty, ... Pekne, modely za sebou, podľa veľkostí. Iba ich zoberiem z tých žrdí, naložím na  závesné prepravníky a potom ďalšie, a ďalšie, a ...

V ten deň som na podlahe kontajnera našiel totálnu zmes rôznych, asi šiestich modelov, ktoré tam mali byť, vo všetkých veľkostiach. Samozrejme, hneď som si pomyslel, že nejakí robotníci na expedícii niekde v Turecku, alebo Indii sa vykašľali na poriadne upevnenie a všetko to tam popadalo na jednu kopu. Musel som to všetko začať triediť podľa modelov a veľkostí, ale v úzkom priestore kontajneru to bol dosť problém... Spolu tam bolo vyše desaťtisíc kusov. Keď som mal plných asi šesť klasických odevných stojanov na kolieskach, vyviezol som ich von s tým, že na dopravník sa dostanú neskôr. Ale stále to nemalo konca.

Asi po troch hodinách som, stojac na rebríku,  z vrchného radu odobral prvých asi desať kusov. Keď som chcel zobrať ďalšie, všimol som si navrchu zhúžvaný plastový obal, v ktorom sú výrobky zabalené. Každý jeden kus. Aby mi nebránil v ďalšej práci, zobral som ho a chcel vyhodiť. No zbadal som, že nie je len tak zhúžvaný, ale klasicky zaviazaný do niečoho, vzdialene pripominajúceho uzol.... a vnútri boli zvyšky nejakej žltej tekutiny.

Už predtým sa mi niektoré obaly na výrobkoch zdali nejaké vlhké, keď som sa ich dotkol predlaktím. Čuchová skúška zblízka potvrdila moje podozrenie. V tom momente som toho už mal plné zuby a začal som nadávať na tých tureckých, alebo indických debilných robotníkov, z ktorých jeden, asi aby urobil niekomu nazlosť, urobil do sáčka to, čo mal urobiť inde. 

Okamžite som šiel za priamym nadriadeným, povedal mu, čo sa stalo, ten zobral mobil, na ktorý, ako dôkaz, urobil tento záber.... (okrem toho sme tam našli ešte jednu mláčku na igelite):

Ten otvor vľavo hore, je miesto, odkiaľ "popadali" kusy, ležiace na zemi. Mal výšku asi meter a dvadsať centimetrov, šírku asi jeden meter, po dĺžke pravdepodobne okolo štyroch až piatich metrov. Niečo ako tunel.

Keď sme vyšli do kancelárie, napísať rozhorčenú reklamáciu, v sprievodných dokumentoch  sme našli rukou písanú poznámku, že britska pohraničná polícia vytiahla z tohoto kontajnera dvanásť (!) ilegálnych imigrantov...

Neviem, čo boli zač, či to boli muži, ženy, deti ... a čo sa s nimi stalo ďalej... Len som sa opýtal sám seba, aké zúfalé museli byť tie ľudské bytosti, ak sa ich dvanásť natrepalo, asi niekde na prekladisku vo Francúzsku, alebo kde, do takého malého priestoru, a nechali sa niekoľko dní viezť ako dobytok, nevediac, ako a kde skončia, či to vôbec prežijú.

Výrobky, ktoré som odtiaľ vybral, sme kompletne naložili späť, kontajner zatvorili a vrátili dodávateľovi. Ale vo mne ostal akýsi trpký pocit... pachuť ... keď som si uvedomil, že to boli tiež ľudské bytosti, ako ja a ako mnoho iných ľudských bytostí.

Niektoré z tých našich, európskych,  sú šľachetné a veľkodušné, niektoré sebecké až za horizont. 

Ľudia by mali byť ľudskejšími, aby neplatilo "Homo homini lupus." Už nikdy.

"Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy.

Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov.

Ovce si postaví sprava a capov zľava.

 Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici:

 "Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.

 Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma;

 bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne."

Vtedy mu spravodliví povedia: "Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť?

Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa?

Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?"

 Kráľ im odpovie: "Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili."

Potom povie aj tým, čo budú zľava: "Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!

 Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť;

bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma."

Vtedy mu aj oni povedia: "Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného alebo ako pocestného alebo nahého alebo chorého alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?"

Vtedy im on odpovie: "Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili."

Mat 25:31-45

Pokoj vám, všetkým.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?