Bremeno bieleho muža.

Autor: Anton Kovalčík | 27.5.2016 o 20:21 | (upravené 27.5.2016 o 21:01) Karma článku: 3,78 | Prečítané:  1021x

Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1907, Rudyard Kipling bol veľkým britským vlastencom a obhajcom politiky Britského Impéria v Indii.

V roku 1899 napísal báseň "Bremeno bieleho muža" v ktorej bielych kolonizátorov vykresľoval ako veľkých bielych bratov, ktorí mali divochov v kolóniách viesť a učiť, zaviesť v ich krajinách pokrok vo všetkých smeroch.

Názov tejto básne poslúžil Williamovi Easterlymu ako titul pre jeho knihu, ktorej dal podnadpis "Prečo snaha Západu pomôcť zvyšku sveta priniesla tak veľa zla a tak málo dobra."

Bez aspoň minimálneho poznania histórie je takmer nemožné objasniť a pochopiť následky, ktoré znášame v súčasnosti a za ktoré v minulosti zaplatilo obrovské množstvo ľudí životmi. Platia doteraz.

V roku 1870 bolo pod európskou nadvládou iba 10% územia Afriky. Na podnet Portugalska sa v rokoch 1884 až 1885 uskutočnila Berlínska konferencia európskych mocností. Jej úlohou, pod vedením nemeckého kancelára Otta von Bismarcka, bolo prediskutovať tzv. Africký problém. Inak povedané, šlo o rozdelenie územia Afriky tak, aby si mocnosti navzájom neprekážali. Diplomati si nasadili masky ľudskosti, odsúdili obchod s otrokmi, zakázali predaj alkoholu a strelných zbraní v určitých oblastiach a vyjadrili obavy o aktivity misionárov. V prvom rade ale diplomati stanovili základné pravidlá konkurencie, podľa ktorých sa mocnosti mali riadiť pri kolonizovaní Afriky. Žiadna z mocností nemala vyhlásiť nárok na určité územie bez toho, aby o tom vopred neinformovala ostatné veľmoci. Na žiadne územie si nesmeli uplatňovať nárok skôr, než ho efektívne okupovali. Tieto pravidla však dodržiavali len vtedy, ak sa im to hodilo.

V roku 1914 európske mocnosti (vrátane Ruska) ovládali 90% územia Afriky. Nastalo niekoľko desaťročí brutálneho vykorisťovania, sprevádzaného mnohými väčšími, či menšími rebéliami, či lokálnymi vojnami.

Samozrejme nemožno opomenúť boj utláčaných národov, ako nás to kedysi učili, za oslobodenie sa spod jarma kolonializmu. V podstate to prebiehalo tak, že ZSSR, aj USA, vediac, že koloniálny systém je dlhodobo neudržateľný, podporovali každého bojovníka proti koloniálnym pánom, ktorý im sľúbil, že sa, po získaní nezávislosti, dá na ich stranu. Podporovali politicky, ekonomicky, ale hlavne dodávkami zbraní a vojenskými "poradcami" . (Na vojenčine som mal veliteľa čaty, ktorý strávil vyše roka v Angole). Aj USA, aj ZSSR veľmi dobre vedeli, že podporujú bastardov, ale bolo im to jedno. Išlo im o vplyv na čo najväčšom území Afriky. Američania mali na to jedno takmer porekadlo "Je to síce zk...ysyn, ale je to náš zk...ysyn!" Verím, že podobné existovalo aj v Rusku. Nikto dnes nevie, aké obrovské množstvo zbraní rôzneho druhu, ktorými dnes bojujú takmer všetci proti všetkým, tam po tomto chaose ostalo. Tento krátkozraký prístup dvoch veľmocí, plod studenej vojny, mohol vyniesť na vrchol také beštie vľudskej koži, akými boli Charles Taylor v Libérii, Idi Amin v Ugande, Robert Mugabe, Joseph Kony,...

Ak veríme, že kolonizácia bola zlom, následná dekolonizácia, ktorá začala niekedy po roku 1950, hlavne potom v šesťdesiatych rokoch, nebola oveľa lepšia. Vládni plánovači ju uskutočnili ako bleskový utopický program, ktorý mal za noc vytvoriť úplne nové národy. Dekolonizátori vypracovali hranice dekolonizovaným  od vysokého stola, často s pravítkom v ruke. Brali pritom minimálny ohľad na priania miestnych obyvateľov, zvyčajne udržali koloniálne hranice, alebo ich jednoducho určili niekde za kancelárskym stolom. Západ určil, čo je národ, a určil takému národu hranice. Určil, ktoré národy dostali svoj vlastný štát a ktoré nie. Západ nanútil svoju mapu patchworku tisícok jazykových skupín, náboženských presvedčení, kmeňov a rasových skupín. Vo svojej opojenosti Západ nepridelil štát už existujúcim národom (Kurdi), pričom vytvoril iné národné štáty, ktoré predtým neexistovali (Iračania).

Politické krízy, ktoré dnes tvoria titulky novín, ako napríklad Izraelsko-palestínsky konflikt, vojna v Iraku, v Sýrii, konflikt v Kašmíre, vojna s terorizmom, brutálne občianske vojny v Afrike, všetky majú svoje nejaké korene v tom, že Západ zaobchádzal s týmito ľuďmi ako s pešiakmi v hre.

Západ prispel k súčasnému žalostnému stavu vo zvyšku sveta tromi spôsobmi:

1. Západ pridelil územie jednej skupine, pričom iná skupina verila, že patrí jej.

2. Západ vytýčil hranice tak, že rozdelil etnické skupiny na dve alebo viac častí, pričom každá z nich pripadla do iného štátu, čím narušil národné ambície takých skupín a vytvoril národnostné problémy v dvoch, alebo viacerých novovzniknutých štátoch.

3. Západ spojil v jednom štáte dve alebo viac etnických skupín, ktoré boli historicky nepriateľmi.

Ak je dnes všeobecná tendencia obviňovať USA zo všetkého zlého, čo sa vo svete deje, je celkom zaujímavé, pre zmenu, si pripomenúť, že boli časy, keď za všetko zlé mohli Briti. Napríklad, prečo v priebehu dvoch rokov prisľúbili jedno a to isté územie - Palestínu - trom rôznym stranám (Arabom, Francúzom a Židom)?

V roku 1915 prisľúbili územie a vytvorenie samostatného štátu Arabom, za to, že im vzburou proti Otomanskej ríši pomôžu obrátiť vojnu na arabskom polostrove v prospech Britského impéria (bitka pri Gallipoli pre nich dopadla katastrofálne).

4. februára 1916 sa na tajnej schôdzke v Paríži stretli britský diplomat Sir Mark Sykes a jeho francúzsky náprotivok a pomocou mapy a pravítka dosiahli zhodu pri rozdelení Stredného Východu medzi mocnosti po ukončení Prvej svetovej vojny. Severná Palestína mala patriť do francúzskej sféry vplyvu, južná do britskej a stred sa mal spravovať spoločne. V roku 1917 ten istý pán Sykes prisľúbil Palestínu sionistickým lídrom ako "národný domov pre židovský národ" za ich pomoc pri vojnovom úsilí Britského impéria.

Ale aj bez týchto britských ťahov a kľučiek, bohatá zmes etnických skupín a národov, ktorá obývala Stredný východ nemala problém, aby sa navzájom hlboko nenávidela.

 O niektorých dôsledkoch som písal už skôr:

http://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/360282/najvacsia-chyba-saddama-husajna.html

http://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/353340/syria-krajina-kde-sa-zo-savla-stal-pavol.html

http://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/356840/svetla-a-tiene-dzamahirie.html

Dnes sme sa v Európe dostali do štádia, že sa už nechceme do ničoho miešať. Máme dosť svojich problémov. Zomieraniu v takej Sýrii sme sa len prizerali. Pozerali sme sa ako Asad tri roky bombarduje, masakruje svoje obyvateľstvo a ničí krajinu tak, ako nebola zničená žiadna krajina od čias Vietnamskej vojny. Sýria ako štát prestala existovať. Rozpadla sa na mnoho malých štátikov, ktorých hranice sa neustále menia.

Spočiatku tam tisícky ľudí pokojne demonštrovali, pretože sa chceli brániť proti skorumpovanej vláde. Každý večer demonštrovali a každý večer do nich vládni vojaci strieľali. A potom sa pokojné povstanie zmenilo na krvavú občiansku vojnu, kde dnes bojuje každý s každým, kde si svoju polievočku zohrievajú Rusko, USA, aj ich spojenci. Tí, ktorí zo Sýrie neušli, sa radikalizovali. Ten, kto má každý deň pred očami smrť, sa nevyhnutne musí zmeniť, pre neho je už raj na onom svete bližšie, než pozemský život. Zo zúfalstva Sýrčanov sa napokon zrodila tá odporná organizácia, ktorá sa  nazýva Islamský štát. Je taká brutálna, že sa jej zriekla dokonca aj al-Káida. Je dnes pre islamistov tým, čím kedysi boli pre komunistov Červení Khméri.

Títo fanatici vyvolali ďalšiu, obrovskú vlnu utečencov, ktorí sa chcú cez more dostať do Európy. Podľa Medzinárodnej organizácie pre migráciu len za prvých desať mesiacov roka 2015 pri týchto pokusoch zomrelo 3.200 ľudí.

Keď zúrili vojny na Balkáne, len samotné Nemecko prijalo 350.000 ľudí, ktorí mohli dokázať, že pochádzajú z Bosny a Hercegoviny s tým, že po skončení vojny sa vrátia späť do vlasti. Všetci, okrem 20.000 prípadov sa tam aj vrátili.

Jeden z najväčších anglických stredovekých mysliteľov, kazateľov a básnikov, John Donne, napísal v roku 1624 nie báseň, ako sa všeobecne myslí, ale prózu nazvanú "Devotions Upon Emergent Occasions, and severall steps in my Sickness," kde použil krásne slová, ktoré neskôr Ernest Hemingway použil ako motto svojho románu "Komu zvonia do hrobu":

Nikto nie je ostrovom samým pre seba;
každý je kusom pevniny, kusom súše;
a ak more odmyje hrudu, Európa sa zmenší,
akoby sa stratil výbežok zeme
alebo sídlo tvojich priateľov či tvoje vlastné;
smrť každého človeka umenší mňa,
lebo ja som súčasťou človečenstva:
a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu;
zvonia Tebe.

Mali by sme si to znovu pripomenúť.

 

Použité zdroje informácií:

William Easterly: The White Man´s Burden

Wolfgang Bauer: Přes moře.

John Donne: The Major Works.

Wikipédia.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?