Bol som na párty.

Autor: Anton Kovalčík | 7.8.2016 o 18:33 | Karma článku: 4,02 | Prečítané:  939x

Niežeby to bolo niečo, čo stojí za pozornosť, aj napriek tomu, že nie som to, čo by sa dalo nazvať party animal, alebo lev salónov. V podstate som spoločensky takmer nepoužiteľný. Výnimkou je, keď tam stretnem zaujímavých ľudí.

To sa mi stalo, keď sa dve moje dobré kolegyne, ktoré žijú spolu už dosť dlho, vrátili z dovolenky z Moravy a pozvali ma na malú párty. Samozrejme, že priniesli fľašu domácej moravskej slivovice a mne sľúbené Hašlerky. Nebol som si istý, či idem správne, keď som sa blížil k ich domu. Stál pred ním nový Aston Martin kabriolet... Nie každodenná záležitosť. Až dnu som pochopil, že som tam správne, a že tá hračka patrí nášmu, teda hlavne ich, spoločnému známemu Niradovi. Je to pôvodom Ind, ktorý v Prahe vyštudoval zubné lekárstvo. Po návrate do Anglicka ale asi zistil, že nie je ľahké otvoriť si prax a zarábať pekné peniaze, preto začal podnikať v oblasti rekonštrukcie a prenájmu domov. Má ich asi tri. Samozrejme, do začiatku mu pomohla rodina, hlavne asi jeho otec. Mal aj ďalší dobrý nápad. Prevzal, čiže odkúpil neďaleký pub, ktorý bol tesne pred úpadkom, zrekonštruoval všetky priestory, vrátane kuchyne a začal tam čapovať tri druhy českého piva a asi štyri značky nášho alkoholu, vrátane borovičky a slivovice... Začal podávať jedlá, ktoré väčšinou sám varí... V podniku má aj personál, ale sám osobne tam trávi denne 12 až 14 hodín. Za výčapným pultom,  v kuchyni, aj pri obsluhe. Tri mesiace po otvorení mu podnik šľape ako hodinky a to auto má zaslúžene. Z párty odišiel skoro, pretože musel ísť do práce, až do rána, keďže bol sobotný večer a anglické puby sú vtedy plné.

Po jeho odchode sa objavili hostia z Londýna, typický český folkáč s gitarou a jeho priateľka. Zahrali pár typických českých songov zo starých čias a potom, popri fľaškovom Budvare, prišla reč aj na živobytie. 

Začala to jedna z hostiteliek, ktorá jazdí po Anglicku kamiónom, sťažnosťou, aký je v tej doprave bordel, ako chodia späť nevyťažené kamióny, a ako by to ona urobila inak, je to jej srdcová záležitosť. Na otázku hosťa, prečo to teda neurobí a nekúpi si kamión, odpovedala, že sa to nedá a vymenovala množstvo rozumných dôvodov, ktorými podporila svoje tvrdenie.

Na to hosť povedal, že nepozná také slovo, že sa nedá. On, aj jeho partnerka začali rozprávať, ako prišli k tomu, čo majú, aj k svojej životnej úrovni. Sám o sebe povedal, že neznáša vlastníctvo, že miluje tvoriť niečo z ničoho. Počas života, v Čechách, aj USA, založil 15 firiem, z ktorých tri skrachovali a dostali ho na nulu, zvyšné predal investorom, a často si trepal hlavou o stenu, že len za pár miliónov. 

Dostal sa do štádia, keď nevedel, čo s peniazmi, a obrovské množstvo pregambloval a prepil. V USA mal kaviareň, tú predal a vrátil sa do Anglicka, aby začal spolu, z nuly, so svojou terajšou priateľkou. Keďže je pôvodným povolaním stolár, začal sa venovať stavebnej činnosti, najprv sám, s priateľkou, ktorá po telefóne zháňala zákazky, s tým, že vybrakovali všetky svoje kreditné karty, za ktoré nakúpili potrebný materiál a vybavenie, niekoľko prvých mesiacov takmer nespali a jedli najlacnejšie, ako sa dalo. Vydržali, osvedčili sa, spravili si v Londýne dobré meno. 

Dnes zamestnávajú viac než 10 robotníkov, ktorí odvádzajú špičkovú prácu, za ktorú sú nadpriemerne zaplatení. Stále sú v práci oveľa dlhšie ako ich zamestnanci. Ale majú zopár áut, niekoľko domov, vrátane bytu na Kanárskych ostrovoch, robia to, čo ich teší, podporujú programy pre deti, rôzne charity.

Podmienkou, aby to dosiahli, podľa ich vlastných slov bolo, že museli ísť na doraz od začiatku. Zobrať na seba veľké, ale kalkulované riziko, zadĺžiť sa, bezmedzne veriť svojej myšlienke. 

Ich príbeh mi pripomenul mnohé iné, ktoré som počul na rôznych seminároch, čítal v motivačných knihách o životoch ľudí, ktorí dosiahli úspech a bohatstvo. Ibaže teraz to boli živí ľudia, ktorí nedosiahli úspech a bohatstvo na úkor niekoho, ale vlastnými silami a odhodlaním. 

Presne podľa hesla Johna Galta: "Nikdy nebudem požadovať, aby som žil na účet niekoho iného, ani nedopustím, aby niekto iný žil na môj účet."

Ja aj moja kamiónová priateľka sme museli pripustiť, že nikdy nebudeme bohatí, nebudeme mať Aston Martin, ani byt na Kanároch, pretože nie sme ochotní ísť do toho rizika, spáliť za sebou mosty, zadĺžiť sa, možno aj uviesť do rizika rodinu, len kvôli našej skvelej myšlienke. 

Jednak nám chýba dostatočná sebadôvera, ale hlavne tá myšlienka, ktorá by za to stála.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?