Anton Kovalčík
Najkrajší používaný pisoár je v Bratislave.
V januári som sa konečne dočkal vytúženej dvojtýždňovej dovolenky.
Vyštudovaný ekonóm. Som ryba, ktorá väčšinou pláva proti prúdu, aj keď niekedy narazí hlavou o kameň. Nemám rád nekritické prijímanie čohokoľvek, čo sa mi naservíruje. A som notorický optimista. Zoznam autorových rubrík: Prežijeme?, Web náš každodenný..., Te Deum..., Kde bolo tam bolelo..., Infovojna., Wokenaci., Ekonómia (nielen) pre laikov., Heavy mental, Čo na to profesor Higgins?, Magistra vitae., Súkromné, Nezaradené, Vox popapuli.
V januári som sa konečne dočkal vytúženej dvojtýždňovej dovolenky.
Veľa rokov som sníval o tom, že niekedy pôjdem položiť kvety na hrob jednej z najväčších osobností dvadsiateho storočia a jedneho z mojich osobných hrdinov - Sira Winstona Churchilla.
Už sa vám niekedy stalo, že ste v šuplíku márne hľadali nejaký dokument a miesto neho ste našli niečo, o čom ste ani nevedeli kde to máte a či to vôbec ešte máte? Čo vám vyvolalo pekné spomienky? Mne áno.
Keď ma pri čítaní knihy, či pozeraní filmu zaujme nejaká myšlienka, hláška, alebo len slovné spojenie, často si ju zapíšem. Niekedy ju potom použijem pri písaní, či len pri rozhovoroch.
Brno je zlatá loď, za děvčaty z Brna choď... spieval kedysi Ivan Mládek (https://www.youtube.com/watch?v=ryntLVTEzBI). Tak som sa tam vybral.
Stáva sa, že človeka niekedy dobehne minulosť a zo starej skrine mu vypadne ten pomyselný kostlivec.
Na začiatku som presne nevedel, do čoho idem. Iba som tak trochu tušil, na základe toho, čo som si prečítal na internete, alebo v knihe, ktorú som mal k dispozícii.
Takmer rok pred odchodom na Camino som začal zisťovať, čo všetko tam budem potrebovať. Urobil som si prienik množín všetkého možného, čo som zistil na internete, kúpil som si jednu knihu a výsledkom bol prvý zoznam.
Po návrate domov som si otvoril fľašu Chateau Rotschild, ktorú som si odkladal na túto príležitosť a začal som si vybaľovať veci z ruksaku. Na jeho dne som našiel papier, ktorý som dostal ešte v St. Jean spolu s pasom pútnikov.
A potom som si užíval dva voľné dni. Bolo kam ísť, aj čo si pozrieť. Katedrála a jej okolie, dobré jedlo, aj obyčajné povaľovanie sa na albergue.
Keďže som mal dostatočnú časovú rezervu do sobotňajšieho odletu späť na Gattwik, pôvodne plánovanú, tridsaťosem kilometrovú, záverečnú etapu som si rozdelil na dve časti.
Cez noc mi zapálené predkolenie odpuchlo, pomohli studené obklady, aj gel Voltarén. Cez deň bola noha v pohode, do večera znovu napuchla. A tak striedavo až do konca.
Keď som sa pozrel na výškový profil ďalšej etapy, s cieľom v osade O Cebreiro, druhom najvyššom bode celého Camina, zistil som, že to bude náročné, tak som zmenil plán.
Nasledujúci deň ma čakalo jedno z najznámejších miest celého Camina, známe aj z filmu The Way, Cruz de Ferro.
Antoni Gaudího, jedneho z najväčších architektonických géniov, prelomu 19. a 20. storočia som poznal len vďaka chrámu La Sagrada Familia https://sk.wikipedia.org/wiki/Sagrada_Familia.
Dnes urobím výnimku. Keď som začal písať sériu príspevkov o Camine, povedal som, si, že jeden by mal zahŕňať tri dni, aby to netrvalo príliš dlho, ale aby som sa pri tom podelil so svojimi zážitkami, možno aj niekoho motivoval.
Niekedy je to nuda. Presne to bolo aj v nasledujúcich niekoľkých dňoch. Zrána chladno, potom horúco, stále rovina a zaprášené cesty, topánky, aj nohavice.
Po tých takmer dvoch týždňoch som si už zvykol na pravidelný režim, aj moje telo si už fyzicky zvyklo na určitú záťaž, takže utrpenie z cesty pomaly mizlo. Aj keď nie úplne.
Nasledujúce tri dni priniesli pomerne výrazné zhoršenie počasia, ale aj návštevu prvej z veľkolepých katedrál na mojej ceste.
V ďalších dňoch sme sa dostali do najznámejšej španielskej vinárskej oblasti La Rioja. Čakal nás len mierne zvlnený terén, vinice a stále krásne teplé počasie.