reklama

Na počiatku.

Kupec sedel pri sliepňajúcom ohni, zachmúreným pohľadom si premeriaval zvyšky toho, čo ešte včera bolo táborom jeho obchodnej karavány a v duchu sa sám seba pýtal čo má robiť ďalej. Priložil na oheň niekoľko hrubých konárov a v te

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Už veľa zím sa živil kupeckým remeslom, odkedy sa mu priučil u svojho otca, ten zas u toho svojho. Komu teraz odovzdá svoje remeslo? Zo všetkých detí, ktoré priviedla na svet jeho milovaná manželka, ostala nažive už iba jeho dcéra, ktoré sa narodila ako posledná. Prežila už pätnásť zím a bolo načase nájsť jej muža.

Už dlho bol hlavou najmocnejšej kupeckej rodiny v meste na sútoku riek, ale ešte nikdy nezažil také zlé časy. Prepady obchodných karaván lesnými lupičmi sa množili ako potkany v mestách. Kupcom niekedy nestačilo ani niekoľko desiatok platených žoldnierov, ktorí ich na cestách sprevádzali a chránili. Aj vyhraná bitka s bandami lupičov stála veľa životov a veľa zničeného tovaru. A ak nebol tovar, ktorý by sa predal, nebolo ako vyplatiť žoldnierov, ktorí sa ľahko mohli obrátiť proti svojmu chlebodarcovi.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

To všetko vírilo kupcovi hlavou, keď k nemu pristúpil veliteľ jeho ozbrojencov:

„Najedz sa, pane, a vyspi sa. Moji muži budú na stráži. Hneď na svitaní sa musíme vydať ďalej, aby sme čo najskôr vyšli z týchto lesov a dorazili do nášho cieľa.“

„Ďakujem, verný môj priateľu. Neviem či po dnešnom boji budem môcť zaspať, ale dúfam, že duch spánku bude milosrdný a zastrie moje oči svojou dlaňou a umožní mi aspoň na chvíľu zabudnúť na hrôzu dnešného dňa.“

S týmito slovami si ľahol blízko miesta, kde predtým sedel a prikryl sa dlhým plášťom, utkaným nahusto z ovčej vlny. A duch spánku bol k nemu milosrdný.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Osada Červenej Vody sa rozprestierala na neveľkej ploche na sútoku dvoch riek, ktoré ju obtekali z dvoch strán tak, že bola medzi ne vklinená, čo jej dávalo výhodu prirodzenej ochrany pred dravou zverou. Z tretej strany ju chránila palisáda vybudovaná z hrubých kmeňov stromov, ktoré na vrchole ústili do hrozivo vyzerajúcich špicov. Mali za úlohu odradiť každého, kto by sa pokúsil prepadnúť a olúpiť obyvateľov Osady. Jej obyvatelia žili v chatrčiach, ktoré boli postavené čiastočne z drevených kolov a čiastočne z konárov, lístia, trávy a hliny. Chatrče boli rozmiestnené okolo priestranstva v strede osady, ktoré slúžilo ako miesto, kde sa obyvatelia stretávali a jednali. Rozhodovali tu o dôležitých záležitostiach, týkajúcich sa života osady, riešili a urovnávali spory, ktoré vznikali tak ako všade inde, kde žije viac ľudí pokope. Osadu síce naoko riadila rada starších, ale hlavné slovo mal vždy náčelník, ktorý bol ale dosť múdry na to, aby načúval radám starších a skúsenejších. Takto boli všetci spokojní. Rada starších žila v trvalej ilúzii, že má rozhodujúcu moc, náčelník sa tešil rešpektu obyvateľov osady, ktorej bol hlavou. A ľudia boli radi, že žijú pokojným životom, že sa im dostane spravodlivého rozhodnutia v akejkoľvek záležitosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po náčelníkovom boku nenápadne, ako sa na ženu patrí, stála jeho životná družka, krásna a aj múdra žena, ktorá mu dala dvoch synov a jednu dcéru. Bola dosť múdra na to, aby predstierala, že nič nevie o ďalších najmenej troch deťoch, ktoré mal náčelník s inými ženami v osade. Jej druh ju z hĺbky srdca miloval a rešpektoval ju, pretože vedel, že vždy stála po jeho boku, a že kedykoľvek si nebude vedieť rady, ona mu pomôže nájsť to správne riešenie.

Dnes však bol náčelník mrzutý a bez nálady, nebolo radno sa k nemu približovať. Úroda na malých políčkach za hradbami osady a za riekou ešte nedozrela, v sýpkach a skladoch osady nebolo zďaleka toľko zásob jedla, koľko o tomto čase malo byť. Ľudia v osade sa začali aj kvôli tomu stále viac hašteriť a on už strácal trpezlivosť pri urovnávaní malicherných potýčok. O to viac, že už onedlho môžu prísť studené vetry a snehová pokrývka a mráz môžu všetkých zahnať do chatrčí, kde strávia celú ďalšiu zimu. Ak nebude dosť zásob, veľa ľudí sa jej konca ani nedožije. A nezabráni tomu ani lov zveri v okolitých lesoch. Nikdy v minulosti nezabránil. Bude musieť požiadať šamana osady, aby obetoval ďalšie zviera bohom a poprosil ich o pomoc.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V takomto rozpoložení ho našiel udýchaný posol, ktorý pribehol od prednej hliadky a oznámil mu, že sa blíži skupina jazdcov v plnej zbroji.

„Okamžite rozozvučte lesné rohy, nech sa všetci naši ľudia, ktorí sú von z osady, vrátia. Muži nech sa ozbroja oštepmi, sekerami a mečmi, ženy a deti nech sa zhromaždia vo veľkom dome.“

Náčelník na seba natiahol kožený odev ktorý používal pri boji, za pás zastokol krátky meč, do rúk zobral kožený štít a oštep a ponáhľal sa na zhromaždisko uprostred dediny.

Netrvalo dlho a zišli sa tam všetci bojaschopní muži z osady, vystrojení a vyzbrojení podobne ako ich vodca.

„Posol priniesol správu, že sa k nám blíži skupina ozbrojených mužov. Nevieme, kto sú. Nevieme, či prichádzajú v dobrom, alebo v zlom. Počkáme na nich pri brode na našej strane rieky. Ak prichádzajú v dobrom, privítame ich a prezvieme sa, aký je cieľ ich cesty. Ak prichádzajú so zlým úmyslom budeme bojovať so všetkou našou silou, aby sme uchránili naše domovy, naše ženy a deti.“

„Nech sa tak stane!“ zvolali muži a všetci do jedného sa vybrali na miesto, o ktorom nevedeli, čo ich tam čaká.

Keď došli tam, kde bola rieka hlboká iba niečo vyše kolien, a teda jediné miesto, kade musel prípadný nepriateľ prejsť, ak chcel zaútočiť na osadu, zomkli sa všetci do obranného šíka a čakali na to, čo malo prísť.

Nečakali dlho. Slnko prešlo už za polovicu svojej dráhy, keď sa na kraji lesa neďaleko rieky zjavili prví jazdci. Keď sa priblížili k rieke z ich stredu vyšiel jeden z nich a pomalým krokom sa približoval k brodu, až vošiel do vody. Súčasne vodca ľudu z Osady vykročil oproti. Po niekoľkých krokoch vo vode na okamih zastal a keď spoznal príchodzieho otvoril náruč a s radostným výkrikom „Priateľu!“ sa mocným objatím zvítal s Kupcom.

Slnko už dávno zapadlo, vozy a kone kupeckej karavány stáli uprostred osady, no takmer všetci muži ešte sedeli okolo vatier a, väčšinou mlčky, oddychovali po hostine, ktorú domáci pripravili z mäsa, ktoré poskytli tak osada, ako aj Kupcova výprava. Samozrejme, predtým ešte bolo nutné obetovať božstvu na poďakovanie, že predsa nakoniec dorazili do Osady, kde našli odpočinok a spriaznených obyvateľov. A Kupec, samozrejme, dúfal, že v ďalších dňoch urobí so svojim dávnym priateľom a jeho ľuďmi dobré obchody, s tým čo sa mu podarilo zachrániť pred lúpežníkmi.

Už sa mu od únavy zatvárali oči, keď sa ozval Náčelník:

„Vidím, že ťa cesta zmorila a že by si rád uľahol na lôžko. Pocti môj skromný príbytok tým, že v ňom prenocuješ. Moja žena a moja sestra sa budú starať o tvoje pohodlie.“

„Ďakujem za tvoju ponuku priateľu. Ale ak sa neurazíš, dnes v noci sa vyspím vonku pri vatre medzi mojimi druhmi, ktorí ma celou cestou sprevádzali a dobre mi slúžili. Verím, že zajtra budem odpočinutý dosť na to, aby sme sa mohli porozprávať o tom, čo nás zaujíma.“

„Ako si želáš. Tvoji ľudia sú zaiste radi, že majú vodcu ktorý s nimi zdieľa dobré i zlé, ktorý im je nielen vodcom, ale aj druhom. Prajem ti, aby duchovia spánku chránili pokoj tvojej duše.“

Kupca na druhý deň prebudila dráždivá vôňa diviačieho mäsa, ktoré nad ohňom opekali ženy z osady. Slnko už bolo pomerne vysoko, keď sa k nemu priblížil Náčelník.

„Verím že si si dobre oddýchol a že tvoj žalúdok nebude namietať proti dobrej pečienke. Niektorí z tvojich mužov už vybalili náklad a kontrolujú ho, ďalší odišli spolu s mojimi na lov. Požiadam moju ženu a moju sestru, aby nám pripravili jedlo.“

Po chvíli sa vrátil a prisadol si na kožušiny, ktoré boli naukladané v bezpečnej vzdialenosti od ohňa.

„Počul som od tvojich mužov, že vás prepadli lupiči, zničili vám časť tovaru a zabili aj niekoľko ľudí, ba ja tvojho syna. Je mi to ľúto.“

„Je vždy hrozné, keď otec stratí svojho syna. A keď je to syn, ktorý sa mal stať jeho dedičom a nasledovníkom, je to o to väčšia strata. Taký je život. Nesmieme sa zastaviť, musíme ísť ďalej. A čo tvoja rodina?“

„Z mojich dvoch synov vyrastajú zdatní lovci a bojovníci, jeden z nich určite bude schopný zaujať moje miesto vodcu. Staršinovia zaiste nebudú proti. Dcéra ešte neprežila dostatok zím, aby som jej našiel druha, ale už pomáha matke so ženskými prácami. A jej matka nosí pod srdcom môjho ďalšieho potomka. Ak duchovia vyslyšia moje prosby, bude to zase syn. Mal by sa narodiť ešte skôr, než napadne prvý sneh. Moja sestra nedávno prišla o svojho muža; roztrhal ho medveď počas lovu. Bol to dobrý lovec a bojovník. Sestra ostala sama, bez potomkov.“

Ani si nevšimli že sa k nim blížia dve ženy s kusmi pečeného mäsa na hlinených podnosoch a veľkých zelených listoch. Na jednej z nich bolo vidieť, že čoskoro privedie na svet dieťa. Druhá, ktorá bola o niečo vyššej, pevnej postavy, k nim kráčala so sklopenými očami.

„Je mi ľúto, že si stratila muža. Viem, ako strata blízkeho človeka bolí,“ prihovoril sa jej Kupec.

Neodpovedala, iba zdvihla svoj zrak a jemne sa mu uklonila, keď mu podávala podnos s jedlom. Kupec si nemohol nevšimnúť hlboké čierne oči, poznačené smútkom a trápením, a dlhé havranie vlasy, ktoré boli vzadu na hlave zviazané do uzla.

Keď od nich odišli, Kupec povedal:

„Tvoja sestra ešte nie je taká stará, aby nemohla mať iného muža, ktorému by dala potomka.“

„Nie, nie je. Ale rana na jej srdci je ešte príliš čerstvá.“

A s tým skončili a dali sa do jedla.

Keď oddychovali po výdatnom jedle, obom vírili hlavou podobné myšlienky. Mysleli na všetko, čo ich v posledných niekoľkých dňoch postretlo, na starosti a problémy, s ktorými musia zápasiť, a čím viac na ne mysleli, tým viac sa im ich život zdal temnejší a ich budúcnosť..... Vlastne si ani nevedeli predstaviť, čo prinesie budúcnosť. Takmer sa ich začal zmocňovať pocit, takmer túžba že najradšej by pred tým všetkým ušli niekam hlboko do lesa a tam sa schovali.

Kupec sa otriasol ako prvý a obrátil sa na svojho spoločníka:

„Slnko už veľakrát vyšlo, aj zapadlo odvtedy, čo sme sa naposledy videli a takto sa spolu zhovárali. Vidím, že aj ty máš svoje trápenia. Podelíš sa o ne so mnou, svojim priateľom?“

Náčelník chvíľu hľadal tie správne slová, ktoré by mu pomohli otvoriť jeho vnútro a dostať na povrch to, čo ho v duši najviac trápilo. No keď už začal, tak sa z neho jeho pocity vylievali ako voda riek, ktoré obmývajú jeho osadu. A ako voda očisťuje krv a špinu z tela bojovníka po urputnom boji, tak sa teraz očisťovala jeho myseľ a jeho duša.

„Vieš, keď ma staršinovia nášho rodu prijali ako nového náčelníka a vodcu našej osady, hádam to bolo iba preto, že ma pokladali za najlepšieho lovca a bojovníka v osade. Verili, že budem najlepšie brániť náš spoločný život. Aj môj otec bol najlepším lovcom, preto sa stal náčelníkom. Verím, že som splnil to, čo odo mňa starší očakávali. Ale....“, nedokončil, akoby hľadal tie správne slová.

„Ale....“, vyzval ho Kupec na pokračovanie.

„Stále iba bojujeme o holé prežitie. Drieme na poliach sadíme obilie a ďalšie plodiny, ktoré nám dáva Matka zem a potom sa trasieme od strachu, aby úroda bola dostatočná, aby ju nespálili lúpežné kmene, a aby nám ostalo dosť zásob na zimu a na ďalšie siatie. Riskujeme životy pri love divej zveri v okolitých, aj vzdialených lesoch a dúfame, že sa nám podarí získať dostatočný úlovok, aby bolo dosť pre všetkých. A aby sme pritom neskončili tak, ako muž mojej sestry.

Ľudia sa začínajú medzi sebou škriepiť, konflikty sú stále častejšie a bezohľadnejšie. Jedni chcú viac zo spoločných zásob, lebo viac ulovili, lebo viac pracovali na poliach. Niektorí sú silnejší, iní zase slabší, niektorí sú zručnejší než tí druhí, jedni sú schopnejší než ostatní. Keď viac prispeli k tomu čo patrí celej osade, chcú viac. Ale mám nechať zahynúť tých slabších, menej zručných, len preto, že im duchovia nenadelili viac sily, alebo schopností? A čo starci ktorí už nevládzu?“

Kupec zamyslene a so sklonenou hlavou počúval svojho priateľa. Veľmi dobre chápal jeho pocity. Pocity človeka, ktorý má na pleciach ťarchu zodpovednosti, ktorá ale stále viac a viac oťažieva, až hrozí, že ho rozdlávi. Najradšej by tú ťarchu zhodil z pliec, aby mohol utekať, ba až lietať ako bezstarostné motýle na lúkach. A mať pokoj..... Lenže nemôže. Nesmie. Sú tu ľudia, ktorí sa naňho pozerajú a vravia mu: ´Tu sme, pane, máme problémy. Nevieme si rady. Teba sme si zvolili za vodcu, pomôž nám.´ Nezáleží na tom, či je to kupec, alebo náčelník osady. Alebo vodca veľkého národa pri Južnom mori.

„Si dobrý vodca svojich ľudí. Si dobrý nielen preto, že si bol, a určite ešte aj si najlepším lovcom a bojovníkom svojho ľudu. Si dobrý vodca aj preto, že ťa zaujíma osud a budúcnosť tvojich ľudí, že sa staráš o ich blaho a spokojnosť.

Ja som pochodil už veľa krajov, navštívil som veľa osád ako je tá tvoja, a aj veľkých miest. Videl som veľa spôsobov, ako ľudia žijú, pracujú, aby si zabezpečili obživu a veci, ktoré potrebujú pre svoj život. Všade to bolo nejak inak, ale boli aj určité veci, ktoré sa opakovali takmer na každom mieste. Ak dovolíš, budem o tom niekoľko dní premýšľať. Problémy, ktoré vznikali postupne a pomaly, sa tiež musia naprávať postupne a pomaly. Až sa čas naplní a moji ľudia zabalia všetok tovar, ktorý sme tu vymenili a budeme pripravení na návrat, vtedy zase spolu zasadneme na tieto kožušiny pri ohni a ja ti poviem svoj názor na to, čo by mohlo pomôcť tvojmu ľudu. A ty potom môžeš požiadať duchov lesa, aby osvietili tvoju myseľ a pomohli ti správne sa rozhodnúť o tom, čo treba urobiť.“

Na druhý deň, ešte pred svitaním, sa Náčelník vybral, spolu s ďalšími mužmi, na lov do lesov, ktoré široko-ďaleko obkolesovali osadu. Kupec poďakoval za možnosť pripojiť sa k lovcom, ale zdvorilo odmietol, pretože nikdy nemal rád naháňanie a zabíjanie zveri. Pociťoval akúsi zvláštnu úctu ku všetkému živému. Sedel na kmeni stromu neďaleko obydlia, ktoré jemu a jeho mužom na čas ich pobytu ponúkol Náčelník a zamyslene pozoroval zvyšných obyvateľov osady. Niektorí si pripravovali náradie, a veľké nádoby, o ktorých predpokladal, že majú slúžiť na zber úrody. Ďalší kovovými sekerkami a dlátami opracovávali drevo rôznej veľkosti a hrúbky, podľa všetkého na výrobu nástrojov alebo možno na stavbu obydlí. A niekoľkí ľudia opravovali poškodené miesta na jednom z obydlí blízko rieky.

Neďaleko miesta, kde sedel, niekoľko žien spracovávalo kože ulovených zvierat, napnuté na akýchsi rámoch z konárov stromov. Používali na to nože alebo dláta zvláštnych tvarov. Medzi nimi hneď spoznal Náčelníkovu ženu, ktorá pobiehala uprostred ostatných, radila mladším, menej skúseným ženám, a kontrolovala tie staršie, aby viac času venovali práci a menej rozprávaniu. Tie kože mal Kupec zobrať zo sebou ako protihodnotu za časť tovaru, ktorý im priviezol. Na kraji hlúčika zbadal aj Náčelníkovu sestru, ktorej šla práca šikovne, aj keď bola akoby vystrnadená spomedzi ostatných na okraj. A možno práve preto. Mlčky, so sklonenou hlavou, bez rečí, robila svoju prácu. Iba niekedy sa na okamih zastavila, aby si z čela odsunula vlasy, ktoré jej v zápale práce padali do očí. Na krátky moment sa mu pohľad zastavil na jej pevných bokoch a vydúvajúcej sa hrudi, ale hneď nato potriasol hlavou, akoby sa preberal z nejakej strnulosti a myseľ mu naplnila spomienka na ženu, ktorú zanechal doma a ktorú vrúcne, z hĺbky svojho srdca miloval. Vstal, odobral sa do svojho obydlia a ľahol na lôžko. Chcel si iba trochu oddýchnuť a porozmýšľať, ako bude riešiť problémy, ktoré ho ťažili, ale takmer okamžite zaspal.

Lovecká výprava sa nevrátila v ten deň, ale až na ďalší deň keď už slnko takmer zapadalo. Už na prvý pohľad bolo vidno, že výprava bola úspešná. Na koloch ktoré medzi sebou niesli vždy dvaja lovci sa hompáľalo veľké množstvo divej zvere – vtákov, sŕn, niekoľko vlkov aj diviakov a lesných zajacov. Starci, ženy, aj deti vybehli z obydlí a s veselým krikom sa vítali so svojimi otcami, synmi a mužmi, a tešili sa, že sú všetci v poriadku a že sa zase chvíľu nebudú musieť obávať čo dajú do svojich žalúdkov.

Večer pri ohni usporiadali slávnosť na počesť vydareného lovu. Najprv šaman obetoval duchom po jednom kuse z každého uloveného druhu zveri, potom šťastní lovci tancom, gestami a hrôzostrašnými grimasami predvádzali, ako lovili korisť. A ako všetci lovci, aj oni preháňali, pokiaľ šlo o nebezpečenstvo lovu, ktorý mali za sebou, aj ich hrdinstvo s tým spojené.

Kupec si v dobrej nálade povedal, že vlastne všade je to tak. Hrdinovia po víťaznom boji vždy preháňajú svoje hrdinské skutky a zabúdajú na strach, ktorý im zvieral žalúdok, keď boli tvárou v tvár nepriateľovi. Aj keď to bolo len divé zviera.

Kupec sedel pri jednom z ohňov spolu s Náčelníkom, jeho ženou, sestrou a najlepšími lovcami. Hlučne sa zabávali, prekrikovali a smiali sa. Radovali sa, že je za nimi ďalší deň ich neistého života. Chvíľu akoby sa navzájom vyzývali na niečo nezvyčajné, až napokon sa najodvážnejší z nich obrátil ku Kupcovi:

„Hádam sa vážený Kupec neurazí keď sa naňho obrátim s trochu zvláštnou otázkou.....“

Všetci stíchli, akoby na povel a Kupec v dobrom rozpoložení odpovedal:

„Nikdy som sa nebránil odpovedať na otázku, ktorú mi položil niekto, kto bol dychtivý dozvedieť sa niečo nové. Samozrejme, je neviem všetko, nie som Vševediaci Duch. Ak budem vedieť, odpoviem, ak nie, poviem svoj názor.“

Pýtajúci sa potom pokračoval:

„Pane, ty veľa cestuješ, videl si veľa osád, navštívil si veľa kmeňov; prosíme, rozsúď náš malý spor. Často sa sporíme o tom, kto má mať v rodine hlavné slovo – muž, alebo žena? Ty tu nemáš ženu, ktorá by ti kvôli tvojej odpovedi robila výčitky, môžeš teda rozprávať otvorene čo si myslíš.“

„Ty hádam nemôžeš pri svojej žene rozprávať otvorene čo si myslíš? Si ty teda ale bojovník!!!“ So smiechom podpichol Náčelník toho, ktorý sa pýtal, načo sa všetci ostatní dali do hrmotného smiechu. Dotknutý lovec sa začervenal ako pekne upečený kúsok diviačieho stehna a urazene sa zdvihol na odchod. Náčelník ho zadržal rukou položenou na jeho pleci a povedal mu:

„Nemáš sa prečo urážať. Nebolo mojim úmyslom uraziť ťa, ale prispieť žartom k dobrej nálade. Mal si odvahu opýtať sa nášho hosťa na to, na čo boli zvedaví aj ostatní, ale oni tú odvahu nenašli, lebo sa báli, že budú vyzerať hlúpo. Ale kto sa pýta, vyzerá hlúpo iba chvíľu, kto sa nepýta ostane hlúpym celý život.“

Kupec sa rýchlo zapojil do rozhovoru:

„Ak teda ozaj chcete, porozprávam vám, čo som videl na mojich cestách, aj to, čo si myslím. A mimochodom, povedal by som to isté, aj keby tu teraz so mnou bola moja žena.

Nikde na svojich cestách som nevidel, aby to bolo úplne dokonalé, tak, že sú vždy všetci spokojní. Ani to nemôže byť dokonalé, lebo ani my nie sme dokonalí. Boli rody, kde hlavné slovo mala žena, iné kde hlavné slovo mal muž a žena nebola ničím. Vždy bol pri tom niekto nešťastný.

V jednom ďalekom opevnenom sídle som stretol múdreho starca, ktorý mi povedal, že ľudia sú najviac spokojní a šťastní, a najviac sa im darí, keď spolupracujú, keď si pomáhajú. Vtedy je výsledok vždy lepší, než keď sa vyzdvihujú jeden nad druhého a ponižujú sa.

To je ako keď ulovíte diviaka a chcete ho dopraviť do vašej osady. Keď ho bude na svoje plecia dvíhať iba jeden, nezodvihne ho, ani neodnesie. Ale keď si zoberiete hrubý konár, diviaka naň zavesíte za nohy každý z vás zoberie jeden koniec konára na svoje rameno, potom ho ľahko prinesiete do svojej osady. Podelíte sa o jeho ťarchu, tak ako keď sa podelíte o akúkoľvek ťarchu s hocikým iným, viac toho zvládnete. A myslím si, že takto by to malo byť aj medzi mužom a jeho družkou. Mali by si byť rovní a navzájom sa dopĺňať, lebo každý je od prírody určený na niečo iné. Muž by mal byť tým, kto loví a prinesie domov to, čo jeho žena a deti potrebujú, aby mohli pokojne žiť, má rodinu chrániť a vychovávať svojich synov, aby kráčali v jeho stopách. Žena by mala byť tým, kto udržiava dom, stará sa o muža a deti, opracováva kože, šije oblečenie z látok pre celú rodinu, uvarí jedlo z toho, čo muž prinesie. Takisto musí učiť dcéry, aby neskôr boli dobrými ženami a matkami. Muž by jej pritom mal pomáhať, a ona pomáhať jemu, aby si navzájom ukázali, ako si vážia jeden druhého. Mali by si preukazovať úctu a lásku. A odpustiť si, ak si ublížia.“

Z radov poslucháčov sa po chvíľke ticha začali ozývať šomrajúce hlasy, ktoré zjavne nesúhlasili s tým, čo bolo povedané.

„Odpusť, pane ale nejak si neviem predstaviť, že by som mal pomáhať žene s prácou okolo domu, alebo sa jej ospravedlňovať za niečo, čo som urobil. Žena je podľa mňa na to, aby mi pripravila jedlo, keď sa vrátim z lovu, alebo z poľa, aby sa postarala o deti a poskytla mi potešenie svojim telom. A robila to, čo jej prikážem.“

„Chceli ste odo mňa počuť, ako to je v iných rodoch a osadách, aj čo si myslím ja. Vy sa podľa toho nemusíte riadiť, ak nechcete. Je to vaše rozhodnutie.“

„ A ty, pane, konáš podľa toho, čo si nám tu pred chvíľou povedal?“ ozval sa ďalší poslucháč.

„Snažím sa. A myslím si, že moja žena a ja tvoríme dobrú a šťastnú rodinu,“ odpovedal na to Kupec. No v duchu sa sám seba opýtal, či je to naozaj tak.

Na druhý deň ráno Kupec prechádzal po osade smerom k miestu kde boli uviazané jeho kone a kde boli pod prístreškom naukladané balíky s tovarom, ktorý mal odviezť so sebou ako protihodnotu za tovar, ktorý pred niekoľkými dňami priviezol do osady. Zamieril k dozorcovi nad karavánou, ktorý mal na starosti naloženie a upevnenie tovaru na zvieratá.

„Je všetko zabalené a pripravená na naloženie?“

„Áno pane, všetko je pripravené, postroje, laná a remene sú opravené a skontrolované.“

„Tak teda zajtra na svitaní naložíme tovar na zvieratá a vydáme sa na cestu domov.“

„Ako rozkážeš pane.“

Kupec sa otočil a pobral sa k ohnisku, kde chcel zasýtiť svoj žalúdok, keď sa k nemu priblížila Náčelníkova sestra, ako vždy, s pohľadom upretým do zeme.

„Odpusť, pane, že sa odvažujem zastaviť ťa. Nemohla som nepočuť to, čo si včera pri ohni povedal o tom, ako by mali spolu žiť muži a ženy. Vidím, že si dobrý a citlivý muž a preto ti chcem poďakovať za slová, ktoré si povedal mužom našej osady. Vlastný život ma presvedčil, že nie je veľa mužov, ktorí by vraveli a konali ako ty pane.“ Chcela ho obísť a pobrať sa za svojou prácou, ale Kupec ju zastavil, jemne ju chytil za bradu, zdvihol ju tak, aby jej videl do očí a opýtal sa jej:

„Podľa toho, čo mi povedal tvoj brat, som si myslel, že si bola so svojim mužom šťastná.“

Neodpovedala, iba otočila a sklonila hlavu, obišla ho a šla svojou cestou. A Kupec si nebol istý, či sa mu to iba zdalo, alebo naozaj mala v očiach slzy.

Tesne pred tým, ako začalo Slnko zapadať, vyhľadal Kupec Náčelníka.

„Je čas, aby sme sa vrátili domov. Tovar je už zbalený a pripravený na naloženie. Hneď na svitaní ho naložíme a rozlúčime sa. Ale ešte predtým by som chcel splniť svoj sľub. Povedal som ti, že chcem popremýšľať o tom, čo by sa mohlo urobiť pre tvoju osadu, pre spokojnosť a bezpečie jej obyvateľov. Myslím, že teraz je ten správny čas, aby sme sa o tom porozprávali.“

„Rád si vypočujem tvoje myšlienky a tvoje rady.“ Odvetil Náčelník a obaja si sadli na kožušiny pri ohni, kde strávili už niekoľko večerov.

„Na mojich cestách som videl veľa rôznych spôsobov, ako žijú a pracujú ľudia v osadách, aj veľkých opevnených sídlach. Nenašiel som dve, ktoré by boli úplne rovnaké. Ale väčšinou mali niekoľko vecí spoločných. Takisto aj ľudia. Nestretol som dvoch ľudí, ktorí by boli úplne rovnakí. Sú ľudia silní a ľudia slabí, múdri aj menej rozumom obdarení, šikovní, aj tí, ktorým sa príliš nedarí, usilovní aj leniví, odvážni aj zbabelí. Ale všetci majú jedno spoločné a to, že najlepšie a najusilovnejšie sa starajú a pracujú, keď pracujú pre seba, keď bránia svoj osobný záujem. Každý potrebuje základné veci, ako je jedlo, ošatenie, bývanie, prítomnosť iných ľudí. A každý sa snaží čo najlepšie uspokojiť tieto svoje potreby. Až potom bude myslieť na potreby tých druhých. Nikto nebude pracovať viac, než len koľko nevyhnutne treba, ak za to nebude mať viac jedla, oblečenia, alebo niečoho iného pre seba. Nikto nebude pracovať viac alebo múdrejšie, ak bude mať tú istú odmenu, ako ten kto pracuje menej, nešikovne, alebo je lenivý. Ak niekto pracuje viac, mal by mať z toho väčší úžitok. Ale, aj keď každý človek je iný, každý má aj nadanie na niečo iné. Jeden je šikovný na poli, iný pri spracovaní koží, ďalší možno pri spracovaní stromov, stavbe obydlí a podobne.“

„Tomu rozumiem, ale neviem, kam tým mieriš.“

„Mali by ste rozdeliť všetku pôdu, na ktorej pracujete, medzi vašich ľudí a dať im ju ako ich vlastníctvo, aby na nej pracovali. Kto vie najlepšie pracovať na pôde, ten dostane najviac. Každý dá zo svojej úrody desiatu časť do spoločnej zásoby. Ostatní nech robia to, čo vedia robiť najlepšie, či už pracovať s drevom, spracovávať kože, vyrábať nádoby, pracovné nástroje, alebo čokoľvek potrebujete. Tiež nech dajú desiatu časť zo svojej produkcie do spoločných zásob. Môžem zobrať dvoch alebo troch tvojich ľudí a dať ich doma vyučiť tak aby vedeli tkať látky, zhotovovať oblečenie, hľadať v horách kov, spracovať ho a vyrábať z neho meče a náradie. Keď sa vrátia, budú užitoční všetkým v osade. Každý bude mať zo svojej práce prebytky, ktoré môže vymieňať s ostatnými za to, čo potrebuje pre svoj život. Takto bude celá osada vyrábať oveľa viac a lepších produktov a môžete nimi zásobovať aj osady, ktoré sú v týchto horách, blízko alebo ďaleko. Môžeš do týchto osád vyslať poslov, alebo svojich vlastných kupcov a dohodnúť sa s nimi tak, že všetci budete mať z toho úžitok a nebudete si škodiť. Alebo môžu ľudia z ostatných osád chodiť sem, prinášať svoje produkty a vymieňať ich za produkty vaše. Takto môžete zo všetkého dostať viac, získať bohatstvo, vplyv a moc v celej tejto oblasti.“

„Tvoje slová znejú veľmi rozumne, priateľu, ale obávam sa, či to nie je príliš veľká zmena. Čo keď sa to všetko, ako si to opísal, nevydarí a výsledkom bude len chaos, bieda a väčšie trápenie? Doteraz sme robili všetci všetko spolu a spolu sme sa o to delili.“

„Veľa z toho, o čom som hovoril, existuje úspešne, v rôznych oblastiach, do ktorých ma moje cesty zaviedli. Tieto zmeny neboli všetky urobené naraz, ale postupne. Ľudia si na to musia zvyknúť. Musia vedieť, že majú všetko, čo je nutné na zabezpečenie ich životných potrieb, ba aj na to, aby svoje živobytie zveľadili. Ale musia sa o to postarať sami. Či sa to môže nevydariť? Môže. Všetko nové so sebou prináša riziko. Tak ako každá bitka prináša riziko porážky. Ale ak poznáš svoje sily, poznáš protivníka, a konáš najlepšie, ako vieš, v bitke zvíťazíš.“

Tej noci Náčelník dlho nemohol zaspať. Prevaľoval sa na lôžku a keď nenahmatal vedľa seba zaoblené brucho svojej ženy, vstal a vyšiel pred vchod do ich obydlia.

Náčelníkova žena tiež nemohla spať. Dieťa pod jej srdcom dnes vystrájalo ako ešte nikdy. Vstala z lôžka a vyšla von, nadýchať sa čerstvého vzduchu. Dúfala, že dieťa sa upokojí. Vo svetle mesiaca v úplnku videla sestru svojho muža ako vchádza do obydlia, kde spal Kupec. Keď nevychádzala späť, usmiala sa a vtedy k nej pristúpil jej muž.

„Prečo nespíš? Je všetko v poriadku?“

Kupec sa prebudil, keď otvor do jeho obydlia takmer zakryla ženská postava, ktorá vošla dnu. Vo svetle zvyškov ohňa videl, ako sa jej z pliec zošmyklo oblečenie. Keď k nemu pristúpila, posunul sa na lôžku, aby jej urobil miesto.

V tú noc mal šaman nezvyčajné videnie. Vo sne sa mu zjavil Veľký Duch a oznámil mu, že bol počatý budúci vodca jeho rodu, ktorý pod svojou vládou zjednotí všetky okolité osady a vybuduje veľkú a bohatú ríšu.

„Všetko je v najlepšom poriadku,“ odpovedala žena svojmu mužovi a obaja sa odobrali späť na lôžko.


 


 

Anton Kovalčík

Anton Kovalčík

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  506
  •  | 
  • Páči sa:  1 764x

Vyštudovaný ekonóm. Som ryba, ktorá väčšinou pláva proti prúdu, aj keď niekedy narazí hlavou o kameň. Nemám rád nekritické prijímanie čohokoľvek, čo sa mi naservíruje. A som notorický optimista. Zoznam autorových rubrík:  Prežijeme?Web náš každodenný...Te Deum...Kde bolo tam bolelo...Infovojna.Wokenaci.Ekonómia (nielen) pre laikov.Heavy mentalČo na to profesor Higgins?Magistra vitae.SúkromnéNezaradenéVox popapuli.

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu