reklama

Láska je trpezlivá, alebo za čo vďačíme Feničanom.

Visel som prehnutý cez bok lode a už asi tretíkrát od dnešného rána som mal žalúdok prevrátený naruby a vyprázdňoval som jeho obsah do mora. Ryby sa zaiste tešili. Ja nie. Už tretí deň som sa plavil na palube obchodnej lode najle

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Narodil som sa v najbohatšom prístave starej Fénicie, v meste Sidon. Môj otec bol obyčajný človek, ktorý ničím nevynikal. Nebol ani bohatý, ani chudobný. Živil svoju rodinu ako výrobca nábytku. Moja matka sa snažila, aby sme mali vždy navarené a upratané, sama pre nás zhotovovala odevy a opravovala, čo jej nezbedné deti potrhali. Hlavne ja som v tom vynikal, bol som dosť.... povedzme živé dieťa. Môj zadok by o tom vedel rozprávať. Matka bola vynikajúca, pokiaľ išlo o to, zaobstarať všetko, čo sme potrebovali, čo najlacnejšie. Táto jej schopnosť bola veľmi potrebná aj preto, že časť otcovho príjmu pravidelne strávila jeho náklonnosť k vínu. V podstate sa ale na svoje detstvo nemôžem sťažovať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď som dosiahol určený vek, rodičia ma dali do školy kde som sa naučil čítať a počítať, a keďže učitelia vo mne videli určité znaky bystrosti, doporučili mojim rodičom, aby ma poslali na štúdiá do mesta Byblos. Kňazi v chráme, kde som študoval, ďalej rozšírili moje vedomosti, a keď prišiel čas, kedy som si mal vybrať, čomu sa budem v štúdiách ďalej venovať, rozhodol som sa že sa stanem kňazom. Doteraz neviem prečo. Po krátkom čase, som zistil, že kňazstvo nie je pre mňa. Aj preto, že som radšej kľačal pred krásnymi ženami, než pred oltárom nášho božstva.

Kňazov to tak nahnevalo, že ma vylúčili z ďalšieho štúdia v chráme. Povedal som si, že to nevadí, život je aj tak najlepší učiteľ a tak som začal študovať život. Vysoké náklady, ktoré takéto štúdium prináša, prispeli k tomu, že sa mi rýchlo minuli všetky peniaze. Pravdepodobne až potom začalo moje ozajstné štúdium života.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vystriedal som niekoľko zamestnaní, ale nikde som dlho nevydržal, pretože som nebol zvyknutý ťažko pracovať. Nakoniec som zakotvil ako nakladač tovaru v prístave mesta Tyros. Tam som dostal prvú veľkú lekciu o tom, akú hodnotu majú peniaze a že nič v živote nie je zadarmo. Vykladal som tovar z obchodných lodí, ktoré priplávali do prístavu a nakladal som tovar na tie lode, ktoré sa chystali na svoju ďalekú cestu za obchodom. S peniazmi odišli aj všetky tie ženy pred ktorými som kedysi zvykol kľačať. Môj príjem stačil pokryť iba najnevyhnutnejšie náklady na jedlo a skromné ubytovanie.

S tým som sa nechcel uspokojiť, pretože som mal úplne iné predstavy o tom, ako som chcel žiť. V prístave som videl veľa obchodníkov, ktorí schádzali z lodí oblečení do krásnych šiat, a aj na ich dobre živenej postave bolo vidieť, že netrú núdzu. Ešte viac som ale závidel bohatým obchodníkom, ktorí žili vo veľkých, dobre zariadených domoch v meste. Často som sa sám seba pýtal, prečo by som aj ja nemohol mať taký život, ako oni. Ale na nič som neprišiel, okrem toho, že im asi bohovia už pri narodení určili, že sa majú stať bohatými. A že mne určili drinu a trápenie. Dlho som nemal odvahu opýtať sa niektorého z tých šťastlivcov, až raz, keď som nemal ani dosť mincí na zaplatenie ubytovania, nastala vhodná príležitosť. Vyložili sme náklad z lode, ktorá sa práve vrátila z úspešnej obchodnej cesty. Obchodník, ktorý nám vyplatil dohodnutú odmenu, bol v dobrej nálade, preto som pozbieral odvahu a opýtal sa ho:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Odpusť, že ťa ruším, pane, ale chcel by som sa ťa opýtať ako sa môžem stať úspešným a bohatým obchodníkom, ako si ty.“

Pobavene sa pozrel na moje ošúchané oblečenie a opýtal sa:

„A prečo si myslíš, že práve ty by si sa mal stať bohatým obchodníkom?“

„Nie som spokojný s tým, ako žijem, s tým neustálym strachom, či zajtra budem mať čím zaplatiť za izbu, v ktorej bývam, či mi zajtra nebude zase škŕkať v žalúdku. Neuživím poriadne ani seba, nieto ešte ženu, ak by nejaká bola!“

„A je nejaká?“

„Je jedna žena, ktorú ľúbim, ale je to príliš zložité. Pomôžeš mi, pane?“

Po chvíli mlčania mi povedal:

„Zanedlho sa vyberiem na ďalšiu cestu za obchodom. Budem potrebovať ľudí na nakladanie a vykladanie tovaru a na pomoc pri lodi. Príď a zoberiem ťa so sebou. Dám ti šancu, ako ju kedysi niekto dal mne. Ostatné je na tebe.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A tak som tu. S prevráteným žalúdkom. Ó bohovia, nech to kývanie prestane!

„Hej, mladý! Nedáš si nasolenú rybu?“ Ozval sa za mnou jeden z členov posádky, ktorý sa od začiatku vyžíval v mojich žalúdočných problémoch.

Iba som zabučal:

„Zabijem ť....uááá!!!“ Ani som nestačil dopovedať svoju hrozbu, ktorú som skôr vydávil než vypovedal.

„Dajte mu pokoj! Aj vy ste si prežili svoje, keď ste tu začínali,“ zastavil kupec tých, ktorí sa zabávali na mojom trápení.

Na druhý deň sa môj žalúdok ukľudnil, akoby tušil, že o chvíľu pristaneme v prvom prístave z celého radu tých, ktoré nás čakali na našej ceste.

Keď sme vyložili tovar a naložili iný, opäť sme sa vydali na západ, k ďalším prístavom. Dlhý čas sme si krátili ako sme vedeli. Hraním kociek, zápasením, starí skúsení námorníci rozprávali príbehy zo svojich ciest a ja som ich zobďaleč počúval. Po chvíli si ku mne prisadol kupec:

„Tak ako je to s tou tvojou láskou, s ktorou je to také zložité?“

„Stretol som ju na slávnostiach jari a hneď som sa do nej zamiloval. Je úžasná. Krásna, múdra, veselá, rada sa zabáva. Strávili sme spolu veľa krásnych chvíľ. Problém je v tom, že jej otec je bohatý občan nášho mesta a nevydá ju za takého trhana a úbožiaka, ako som ja. Keď som za ním prišiel, vyhodil ma z domu a povedal, aby som sa mu neukazoval na oči, pokiaľ nebudem mať taký majetok, aby som uživil jeho dcéru.“

„Nemyslíš že to bolo z jeho strany rozumné? Je to milujúci otec.“

„Najprv som sa naňho za to hneval, ale potom som prišiel na to, že má pravdu. Žijem tak, že si nemôžem vážiť sám seba. Nie som schopný získať dostatok prostriedkov, aby som uživil seba, nieto ešte ženu, ktorá je zvyknutá na luxusný život u svojho otca.“

„Láska k žene je výborným dôvodom na to, aby sa muž zmenil a robil všetko, čo treba, aby ju získal. Za mnohými hrdinskými skutkami veľkých mužov našej doby stála láska k žene. Asi to bude aj pre teba dobrý dôvod, aby si sa snažil stať sa bohatým a úspešným človekom.“

„Verím, že táto cesta bude prvým krokom,“ povedal som nakoniec. Kupec vstal a odišiel do svojej kajuty.

Na našej ďalšej zastávke sme vyložili z lode časť nákladu cédrového dreva a slonoviny a naložili sme niekoľko veľkých hlinených nádob naplnených vínom a olivovým olejom. Strávili sme tam niekoľko dní. Domáci boli pohostinní a bolo zrejmé že kupca poznajú dobre a vážia si ho.

Keď sme sa vydali na ďalšiu plavbu ďalej na západ, zašiel som za kupcom.

„Pane všade na trhu je zvykom jednať sa o cene. Najprv stanoviť vysokú cenu, potom sa jednať so zákazníkom a postupne znižovať cenu, až kým nie sú obe strany s cenou spokojné. To je správna trhová cena. Všimol som si, že ty si s týmito ľuďmi vôbec nevyjednával. Povedal si im svoju cenu, oni ju prijali a hotovo. Prečo? Nechceš mať väčší zisk?“

„ S týmito ľuďmi obchodujem už veľmi dlho. Oni poznajú mňa a ja poznám ich. A oni vedia, že im dávam spravodlivú cenu a spravodlivú kvalitu. Vedia, že ich neoklamem. Preto sa nikdy nejednáme. Možno teraz zarobím menej, ale tým, že mi veria a vedia, že nesklamem ich dôveru, mám u nich dvere vždy otvorené a zarobím aj nabudúce. Ak by som ich oklamal, nikdy viac u nich ako obchodník neuspejem.“

„Rozumiem, pane, a ďakujem za vysvetlenie.“

Takto sme navštívili ešte niekoľko menších, aj väčších prístavov. Vyložili sme tovar, naložili iný, kupec uložil utŕžené mince do okovanej truhlice vo svojej kajute, a tak dookola. Dni sa podobali jeden druhému, ako vajce vajcu. Za ten čas som sa stačil zoznámiť s ostatnými členmi posádky. Boli medzi nimi muži z rôznych oblastí Fénicie, Egypťania, Izraeliti, dokonca aj jeden čierny muž z krajiny na juh od Egypta a jeden muž svetlej pokožky a svetlých vlasov odniekiaľ zo severu. S niektorými sme počas plavby viedli dlhé rozhovory, aby nám cesta rýchlejšie ubehla, a čo to som sa o nich dozvedel. Boli aj takí, ktorí na mňa zazerali, keď som sa ich na niečo opýtal, preto som usúdil, že je lepšie nechať ich na pokoji. S jedným z Izraelitov som sa dokonca spriatelil. Volal sa Joshua a povedal mi veľa o tom, odkiaľ pochádza, o svojej rodine, o tom ako ľudia u nich žijú o ich zvykoch, o ich náboženstve.

Takto to šlo bez nejakého väčšieho vzrušenia až kým sme sa nepriblížili k prístavu, ktorý bol súčasťou veľkej osady. Už zďaleka sme videli, že niečo nie je v poriadku. Na niektorých miestach z prístavu stúpal čierny dym, bolo vidieť veľa zhorených a zbúraných stavieb, aj prístavisko bolo v troskách. Zastali sme v bezpečnej vzdialenosti a chvíľu sme prístav pozorovali. Potrebovali sme niekde zakotviť, pretože nám už dochádzali zásoby pitnej vody a jedla. Keď sme v prístave nevideli žiadne známky života, pomaly sme sa plavili bližšie, so zbraňami pripravenými na boj. Prirazili sme k napoly zničenému mólu a po jednom sme vystúpili na breh. Na lodi ostalo len niekoľko strážcov. Opäť sme chvíľu pozorovali okolie a opatrne sme kráčali smerom do centra osady.

„Kde sme to?“ Opýtal som sa kupca.

„Volá sa to Osada siedmich vrchov. Keď som tu bol naposledy, tak to tu prekvitalo životom. Trochu ďalej je trhovisko. Ak niekto ostal nažive, možno ho nájdeme práve tam a dozvieme sa čo sa tu vlastne stalo.“

Zakrátko sme dorazili na priestranstvo medzi zborenými budovami ktoré kedysi mohlo byť trhoviskom. Usadili sme sa do tieňa pod košatý strom a čakali sme, zatiaľ čo kupec chodil po trhovisku sem a tam akoby sa snažil niečo nájsť.

Zrazu som zbadal, ako sa k nám z jedného, ako-tak zachovaného obydlia, blíži zhrbená postava v zafúľanom oblečení. Zvolal som na kupca:

„Pane!“

Otočil sa a keď zbadal príchodzieho, vykročil smerom k nemu. Keď boli od seba len na niekoľko krokov, obaja zrýchlili krok a pozdravili sa chlapským stiskom rúk, za ktorým nasledovalo objatie, ako sa pri zvítaní objímu ľudia, ktorí sa dlho nevideli a už ani nedúfali, že sa ešte niekedy stretnú. Potom zamierili k nám a vtedy aj tí, ktorí kupca sprevádzali na jeho cestách za obchodom už veľakrát, spoznali dozorcu trhoviska.

„Prišli z mora na troch lodiach a súčasne aj z oblastí na severe. Dokonale nás prekvapili. Kto nestačil ujsť do lesov, toho zabili, alebo zobrali do otroctva. Ženy znásilňovali a prerezávali im hrdlá, starcov na mieste zabili, mužov buď zabili v boji, alebo ich zobrali na lode a pravdepodobne skončia ako otroci pri veslách. A deti, ktoré vládali chodiť...deti všetky zobrali so sebou. Neviem, koľkí sme sa zachránili. Dnes je nás tu len niekoľko, možno sú ešte ďalší v lesoch a zo strachu doteraz nezišli dole. Nám, ktorí sme zišli, trvalo viac než dva dni, kým sme sa postarali o zomrelých. Ani sme ich nepochovali do zeme, iba sme ich poznášali na jedno miesto za osadou a tam sme ich postupne spálili. Našich príbuzných, priateľov, susedov....Stratili sme nádej. Stratili sme budúcnosť. Osada zomrela.“ Dokončil v slzách starý dozorca.

„Nemali by ste sa vzdávať,“ snažil sa ho utešiť kupec. „Je to vaša osada. Osada, ktorú vybudovali vaši otcovia. Spočívajú tu kosti vašich drahých. Vy, ktorí ste tu ostali, mali by ste obnoviť život v osade. Upratať trosky, vybudovať novú osadu. Možno sa sem vrátia aj ďalší, ktorí sú ešte v horách. A vráti sa do nej život. My vám môžeme na začiatok pomôcť. Aj tak sme tu chceli chvíľu ostať, doplniť zásoby a oddýchnuť si.“

A tak sme aj urobili. Z ostatných zachovaných domov postupne povychádzali ďalší ľudia - ženy, deti, niekoľko starcov a nakoniec traja muži, z ktorých bol jeden ranený na ruke. Bolo ich dohromady asi toľko, koľko nás na našej lodi.

Povynášali sme všetko náradie z našej lode, kupec spolu s dozorcom trhoviska rozdelili úlohy a dali sme sa do práce. Jedni odnášali trosky a zhadzovali ich do hlbokej rokliny za osadou, ďalší zhromažďovali na jedno miesto všetko, čo sa z trosiek dalo ešte použiť. Pod jednými troskami sme našli neporušenú dvojkolesovú káru, čo nám pomohlo pri prenášaní nákladov. Vždy večer sme si sadli pod ten košatý strom, rozprávali príbehy a spievali clivé piesne o domove, o láskach, ktoré sme tam zanechali. Počas niekoľkých ďalších dní zišli z lesov do osady ďalší ľudia a s radosťou sa objímali s nami všetkými, šťastní, že prežili.

Jedného dňa sa tí silnejší muži vybrali do okolitých lesov narúbať stromy, aby bol dostatok dreva na stavbu nových obydlí a hospodárskych budov. Kráčal som lesom, smerom ku skalám spolu s Joshuom. Videli sme tam krásne vysoké a štíhle stromy, ktoré sme chceli zoťať a zbaviť konárov. Keď sme sa k nim priblížili začuli sme nejaké divné zvuky. Spočiatku sme ich nevedeli rozoznať, neboli sme si istí, či sa nám len niečo nezamarilo. Ale tie zvuky sa zopakovali a my sme rozoznali detský plač. Šli sme za ním, až kým sme pod skalou nenaďabili na malú jaskyňu, alebo skôr by sa dalo povedať, že to bol akýsi skalný previs. Uprostred priestoru pod skalou ležala stará vlčica a svojim telom zohrievala dve malé deti, takmer ešte kojencov. Vyzeralo to takmer, ako by ich kojila ako svoje vlastné mláďatá.

Zľakli sme sa, cúvli sme o niekoľko krokov, z odstupu sme pozorovali vlčicu a premýšľali sme, čo robiť. Takto sme chvíľu pozorovali vlčicu a ona nás, až sa napokon vlčica zdvihla zo svojho miesta. My takisto, pripravení na útek (neboli sme žiadni odvážni bojovníci). Takmer sme ani nedýchali keď vlčica odkráčala pomalým krokom tam, kde sa na kraji čistiny začínal hlboký les, na jeho okraji sa ešte raz otočila a zmizla medzi stromami. Hneď sme šli k tej skale, zobrali sme deti do náručia a utekali sme, čo nám nohy stačili, do osady. Až tam sme si uvedomili, že sme pri skale nechali naše sekery.

Všetci v osade boli prekvapení, keď sme, takmer bez dychu, dobehli do osady, a ešte viac boli užasnutí, keď sme im všetko porozprávali.

Dozorca trhoviska, ktorý sa za ten čas stal akýmsi nemenovaným, no uznávaným vodcom svojej malej komunity, zobral obe deti do náručia a dojatým hlasom povedal:

„S týmito deťmi sa do osady vrátil život, budúcnosť a nádej, že tu vybudujeme sídlo, ktoré prežije nás, naše deti, aj deti našich detí. A za to vďačíme našim priateľom z Fénicie. Nikdy vám to nezabudneme.“

„Myslím, že je čas aby sme šli ďalej. Zajtra sa vydáme na ďalšiu cestu,“ odvetil na to kupec. A všetci sme sa pobrali k našej lodi, aby sme ju pripravili na vyplávanie.

Keď sme na druhý deň boli už dosť ďaleko od pevniny, prisadol som si na prove lode ku kupcovi.

„Pane, ja viem, že ľuďom v nešťastí treba pomôcť, chápem aj, že to možno boli tvoji priatelia. Ale za ten čas, čo sme s nimi strávili, si mohol urobiť ďalšie obchody inde a tak zväčšiť svoj zisk....“

„Nedá sa povedať, že to boli moji priatelia. Tých ozajstných priateľov je väčšinou málo a sú vzácni. Boli to moji dlhodobí obchodní partneri, s ktorými som urobil veľa dobrých obchodov, výhodných pre obe strany. Z tých obchodov som mal dostatočne veľký zisk, aby som im to teraz vrátil aspoň takto. A potom, oni si to navždy zapamätajú a ja s nimi urobím ešte veľa dobrých obchodov, pokým ma bohovia nechajú na tomto svete. A aj potom keď tu už nebudem, budú vždy vďačne prijímať obchodníkov z Fénicie. Možno aj teba.“

Po niekoľkých dňoch pokojnej plavby západným smerom sa začal zdvíhať silný vietor, ktorý prerástol do búrky akú som ešte nikdy nezažil. Obrovské vlny pohadzovali loďou ako malým kúskom dreva, množstvá vody sa prelievali cez palubu a hrozili, že nás všetkých spláchnu do mora. Našťastie sa všetci priviazali silnými povrazmi k sťažňom, alebo trupu lode, takže v hlbinách neskončil nikto. Každý vzýval o pomoc svojich bohov. Ja, priviazaný o sťažeň, som z plného hrdla kričal, vrieskal som oproti vetru. Možno si ostatní mysleli že tiež vzývam svojich bohov. Lenže ja som vrieskal od strachu a prestal som, až keď ma zlomený sťažeň tresol po hlave a priviedol ma do sladkého bezvedomia.

Prebral som sa za pekného slnečného dňa na pieskovej pláži. Okolo mňa sedeli, alebo ležali ostatní členovia posádky. Ďalej od brehu boli naukladané balíky a hlinené nádoby s tovarom z našej lode, ktorá stála na plytčine neďaleko brehu, s polámanými sťažňami. Hlava mi trešťala od bolesti a keď som otvoril oči a pozrel do jasného a ostrého slnka, bolela ma ešte viac. Ako keď som to kedysi prehnal s vínom a potom vyšiel na svetlo za teplého dňa. Prežil som a to bolo hlavné. Hlava sa vylieči.

Sklonil sa ku mne Joshua a dal sa mi napiť vody z koženého mecha. Asi ešte nikdy mi voda tak nechutila.

„Sme radi, že si prežil, ty jeden tvrdohlavý baran,“ povedal a stisol mi ruku. Usmial som sa a opäť som zaspal.

Keď som sa znova prebudil povedali mi, že som spal celý deň a noc. Hlava ma už tak nebolela preto som sa postavil a šiel som poprezerať miesto, kam nás vyplavila voda. Pri ohni s nejakou pečienkou som zbadal kupca, a keďže som bol hladný ako vlk, prisadol som si k ohňu a odrezal som si riadnu porciu.

„Ešte stále sa chceš stať bohatým kupcom?“Opýtal sa ma.

„Áno pane,“ trochu váhavo som odpovedal nevediac, kam touto otázkou mieri.

„Ak si stanovíš nejaký cieľ, napríklad to, že sa chceš stať bohatým alebo mocným, musíš mať aj nejaký dôvod, ktorý ťa za tým cieľom bude stále hnať, aj napriek všetkým problémom a ťažkostiam, ktoré ťa cestou stretnú. Je lepšie, ak tých dôvodov je viac, lebo sa môže stať že ten jeden sa pominie a ty nedosiahneš svoj cieľ, lebo ťa k nemu nič nepoháňa. Máš aj iný dôvod?Ak nie, nájdi si ho. Bol si svedkom všetkého, čo nás zatiaľ na našej plavbe postretlo a nikto nevie, čo nás ešte môže stretnúť. Musím sa rozhodnúť, čo urobíme ďalej, keď opravíme našu loď. Prezimujeme tu? Poplavíme sa ďalej? Alebo sa vrátime domov, do Fénicie?

Neustále sa musíme rozhodovať a pritom musíme prijať riziko, že sa rozhodneme zle. Ale ak už sa rozhodneme hocijako a neskôr sa ukáže, že to bolo zlé rozhodnutie, musíme na to zabudnúť, rozhodnúť sa nanovo a ísť ďalej svojou cestou. Aj keď nás možno niekedy budú považovať za bláznov. Najdôležitejšie rozhodnutie je, akým človekom sa chceš stať. Všetky ostatné rozhodnutia sú potom jednoduchšie. Máš odvahu prijať riziko rozhodovania a teda aj zodpovednosť za dôsledky prijatých rozhodnutí?“

„Som zmätený, pane,“ odpovedal som zbierajúc svoje myšlienky. Niečo také som neočakával.“

„Vyzerá to, že budeme mať dosť času na premýšľanie, aj na rozhovory, kým opravíme loď. Ak odpovieš áno, stretneme sa a ja ťa naučím o kupeckom remesle všetko, čo viem. Zvyšok bude na tvojom rozhodnutí.“

Keďže náš lodný tesár zistil, že loď bola poškodená viac, než to spočiatku vyzeralo, kupec rozhodol, že tu prezimujeme, opravíme loď a keď sa po zime oteplí, vrátime sa domov. Neďaleko miesta, kde nás more vyplavilo na breh, sme našli ústie pomerne veľkej rieky, preto sme sa rozhodli (vlastne kupec rozhodol), že si tam postavíme obydlia a zásobíme sa potravinami na prezimovanie.

Keď už bol náš nový tábor postavený, zašiel som za kupcom.

„Pane, myslím, že viem, čo si mi chcel povedať pri ohni na brehu. Keď som nazrel do svojho vnútra, prišiel som na to, že po tom všetkom, čo som na tejto lodi prežil je hlavným dôvodom, prečo sa chcem stať bohatým kupcom, stále to, že chcem získať ruku mojej vyvolenej od jej otca. Ale už nie je iba jediným dôvodom. Chcem ukázať všetkým u nás doma, celému okoliu, že nie som skrachovanec a neschopný človek, za akého ma doteraz považovali. Chcem získať ich rešpekt a chcem aj získať moc urobiť niečo významné so svojím životom, možnosť pomáhať tam kde je to potrebné. Tak ako si ty pomohol v tej vypálenej osade. Prosím, pane, nauč ma čo vieš!“

Kupec sa na chvíľu zamyslel a odpovedal mi:
„ Dobre teda. Naučím ťa všetko, čo viem o tom, ako funguje kupecké remeslo, ako sa vytvára a delí bohatstvo. A keď budem vidieť, že to padlo do úrodnej pôdy, po návrate zájdem za najbohatším obchodníkom v Tyrose, pre ktorého pracuje veľa lodí a veľa kupcov ako som ja, a presvedčím ho, aby ti zveril jednu so svojich lodí s posádkou aj tovarom. A ostatné už bude záležať na tebe.“

A tak som o niekoľko dní začal získavať najväčšie bohatstvo, aké som získal bez vlastného pričinenia. Kupcovu múdrosť, jeho vedomosti a skúsenosti.

„Veľa ľudí si myslí, že bohatstvo možno získať len na úkor niekoho iného, že ak jeden zbohatne, niekto druhý musí schudobnieť. Ale to nie je pravda. Bohatstva je dosť, neustále sa vytvára nové bohatstvo. Iba nie každý dokáže natiahnuť ruku a zobrať si svoj podiel. Ak si boháč, môžeš byť dobrým boháčom, alebo zlým boháčom. Nemá to nič spoločné s bohatstvom, s peniazmi a majetkami, ale s tým, aký si ako človek. Môžeš získať bohatstvo, ak poskytneš dostatočnému množstvu ľudí to, čo im pomôže zlepšiť ich život, čo uspokojí ich potreby, základné ale aj tie, ktoré slúžia len na zlepšenie alebo skrášlenie ich života. Pravda, možno získať bohatstvo aj na úkor druhého, ale bohatstvo získané na cudzom nešťastí nie je skutočným bohatstvom. Ani vojny nerozširujú bohatstvo. Vojny ničia bohatstvo, ničia hodnoty vrátane tej najvzácnejšej, ktorou je ľudský život.“

„Zatiaľ tomu rozumiem, ale ako vlastne vzniká bohatstvo alebo kde vzniklo? Ak bohatstvo stále rastie, tak niekedy v minulosti museli byť doby, keď neexistovalo. Alebo sa mýlim?“

„Bohatstvo sa tvorí podľa toho, ako sme schopní uspokojiť ľudské potreby. Tie základné, ako je jedlo, oblečenie, bývanie, ale aj tie ktoré sú akosi navyše, ako napríklad šperky, luxusné domy, drahé látky a vyberané lahôdky na našich stoloch. Myslím, si, že na začiatku ľudia žili a pracovali spolu, spoločne pracovali, a spoločne sa delili o to, čo vypestovali na poliach, alebo vyrobili vo svojich dielniach. Ale, keďže sme každý iný, niektorí boli šikovnejší na poli, iní pri výrobe nádob z hliny, ďalší pri výrobe zbraní. Vyrobili viac, a to, čo nespotrebovali, mohli vymeniť za iné veci, ktoré potrebovali pre svoj život, ale nevedeli ich vyrobiť tak dobre, ako tí druhí. A čím viac sa venovali tomu v čom boli dobrí, tým viac skúseností naberali a tým viac toho mohli vyrobiť a vymeniť za iné tovary. A tak v podstate začali tvoriť bohatstvo.“

„Ale ako to vymieňali?“

„Keď ešte nepoznali mince, ako ich poznáme my, určite iba vymieňali tovar za tovar. Možno v každej osade bolo miesto, kde sa mohli stretnúť a dohodnúť sa na výmene svojich prebytkov. Tak ako sa dnes stretávame na trhoviskách. Problém bol ale v tom, že ak napríklad kováč, ktorý vyrábal meče a dýky potreboval mäso musel ísť k farmárovi a ponúknuť mu svoje výrobky za jeho. Ak ten farmár nepotreboval jeho výrobky, nemohol mu dať mäso. Tak sa spomedzi všetkých výrobkov musel vybrať jeden, ktorý potrebovali všetci, bol stále rovnaký a bolo možné ho rozdeliť na menšie časti, alebo aj k nemu pridať, koľko bolo treba. A ten potom slúžil ako miera, ktorou sa ocenili všetky vymieňané veci.

Pravdepodobne to najprv bolo niečo ako jedna miera obilia, alebo niečo podobné. Počul som, že na to slúžili aj kusy kovu, morské mušle a kadejaké iné veci. Dnes na to máme naše mince. Zlaté, strieborné i medené.“

„Ale kto určil, že čo to bude a koľko napríklad mier obilia bolo treba dať za jeden meč, alebo za jednu ovcu?“

„Nikto to neurčil. Muselo to vzniknúť nejak samo, podľa toho, ako sa ľudia na tom trhovisku dohodli. A tak sa to aj osvedčilo. Nikto nepovedal, že máme používať mince zo zlata a iných kovov. Jednoducho tak je to najjednoduchšie. Všade, kam prídem, môžem za naše mince kúpiť to, čo potrebujem, aj predať to, čo chcem predať, ak to potrebuje niekto iný. A oni tiež vedia, že si za svoje zlaté mince môžu všade na trhu kúpiť, čo potrebujú. Len si predstav, že by sme chceli v našom rodnom meste kúpiť na trhu dýku, alebo u obuvníka obuv a museli by sme tam na výmenu priviesť ovcu!“

Táto predstava ma pobavila takže som sa nahlas zasmial. A pomaly som začal chápať, o čom mi kupec rozpráva.

„Na dnes stačilo,“ uzavrel rozhovor kupec. „Idem sa pozrieť, či chlapi ulovili v rieke nejaké ryby.

Pokračovali sme až o niekoľko dní.

„Vieš ako sa Fénicia stala takou bohatou krajinou?“

„Bohužiaľ, pane, neviem. Nikdy predtým som sa o to ani nezaujímal.“

„A o čo si sa zaujímal?“

„Dnes o tom nerád hovorím, ale zaujímal som sa hlavne o to, ako sa čo najlepšie zabaviť. Patrili sem hlavne ženy a víno. Veľa žien a veľa vína. Až kým som o všetko neprišiel a nezistil ako tvrdo treba robiť, aby som získal prostriedky na základné prežitie.“

„Nie si prvý, jediný, ani posledný. Ale vráťme sa k tomu, o čom sme rozprávali. Kedysi dávno Fénicia viedla veľa vojen. Naši predkovia bojovali o prežitie, ale aj o cudzie územia. V určitom období našimi najväčšími nepriateľmi boli Izraeliti ktorí vyšli z Egypta a usadili sa hlavne v okolí rieky Jordán. Viedli sme s nimi veľa vojen. Niekedy sme prehrali, niekedy sme vyhrali. Ako všetky vojny, aj tieto boli sprevádzané veľkým zabíjaním a ničením. Po určitom čase sa do čela Izraelitov postavil kráľ Šalamún, ktorý sa preslávil svojou múdrosťou. Zobral si za ženu dcéru nášho vladára, naše dve kráľovstvá uzavreli dohodu o priateľstve a prestali sme na seba útočiť. Začali sme spolu obchodovať, dodávali sme mu sklo, cédrové drevo, slonovinu, víno. Oni platili zlatom a iným tovarom. To zase viedlo k rastu bohatstva Fénicie, otvorila sa chrámová škola v meste Byblos, múdri ľudia ustanovili znaky na určovanie množstva vecí, znaky na zaznamenávanie múdrosti, ale aj na zaznamenávanie obchodných dohôd na hlinené tabuľky. Zapisovali deje nášho národa. Prinieslo to rozšírenie vzdelania a bohatstva našich ľudí. A naša prirodzená schopnosť vyjednávania nás potom priviedla k tomu, že sme sa stali najbohatšími obchodníkmi na celom pobreží Veľkého mora i na vzdialených ostrovoch. A to je asi tak všetko.“

Keď skončila zima a nastalo oteplenie loď už bola dávno opravená a to nám umožnilo návrat domov do Fénicie. Keď sme zakotvili v prístave mesta Tyros, rozlúčil som sa so svojim priateľom Joshuom, ktorý sa chcel vrátiť do svojej krajiny, k svojej rodine.

Kupec splnil svoj sľub. Zaviedol ma k najbohatšiemu obchodníkovi mesta a presvedčil ho, aby mi zveril jednu zo svojich lodí aj s nákladom a posádkou. Moja cesta, ktorá za tým nasledovala bola úspešná a stala sa začiatkom môjho dnešného bohatstva.

A či som si zobral za ženu moju milovanú, pre ktorú som všetko toto absolvoval? Nie, nezobral. Skôr, než som stihol zbohatnúť, ju jej otec dal za ženu inému, bohatému, už staršiemu kupcovi. Podľa toho, čo som počul, nebol potom jediným mužom jej života. A po jeho smrti značnú časť jeho majetku minula na luxusné oblečenie, šperky a mladých chlapcov.

Ja som na jednej z mojich ciest za obchodom, v krajine, ktorá sa dnes nazýva Hispánia, stretol krásnu a múdru ženu, ktorú som si priviedol do Fénicie a ktorá sa stala mojou manželkou, až dokým si ju pred poslednou zimou nezobrali bohovia do ríše zomrelých.

Dala mi päť detí a šťastie počas celého nášho spoločného života.

Čo viac si môže muž od života želať?


 


 

Anton Kovalčík

Anton Kovalčík

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  506
  •  | 
  • Páči sa:  1 763x

Vyštudovaný ekonóm. Som ryba, ktorá väčšinou pláva proti prúdu, aj keď niekedy narazí hlavou o kameň. Nemám rád nekritické prijímanie čohokoľvek, čo sa mi naservíruje. A som notorický optimista. Zoznam autorových rubrík:  Prežijeme?Web náš každodenný...Te Deum...Kde bolo tam bolelo...Infovojna.Wokenaci.Ekonómia (nielen) pre laikov.Heavy mentalČo na to profesor Higgins?Magistra vitae.SúkromnéNezaradenéVox popapuli.

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu