reklama

30 strieborných, alebo o kupcoch v chráme a veciach okolo.

Procula sa prebudila na hluk, rozliehajúci sa po chodbe paláca v honosnej štvrti Ríma, ktorý jeho pyšní obyvatelia nazývali aj hlavným mestom sveta. Posadila sa na posteli vo svojej spálni a zavolala na slúžku, ktorá bdela pred je

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Procula mala obavy o život svojho manžela, aj keď ich manželstvo nebolo zďaleka šťastné a naplnené. Vydali ju zaňho veľmi mladú jej rodičia, príslušníci starého, ale schudobneného patricijského rodu. Jeho rodina nemala postavenie, aké prislúchalo rímskym patricijským rodom, ale zato mali veľa bohatstva takže z ich sobáša mali prospech obidve strany. Už dlho mali oddelené spálne a preto sa teraz ponáhľala z tej svojej, do prijímacej miestnosti, kde dúfala, že sa dozvie viac.

Manžela našla sedieť s čašou vína v ruke na ležadle uprostred miestnosti.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Čo sa deje? Povedali mi, že prišli poslovia od Nera. Čo od teba chce cisár?“

„Po tom všetkom, čo som preňho urobil, čo som urobil pre Rím, si ten šialenec zmyslel, že sa zúčastňujem akéhosi spiknutia proti nemu! Posol mi priniesol odkaz, že sa očakáva moja samovražda, alebo ma zabijú pretoriáni. Ak ukončím svoj život vlastnou rukou, dá pokoj tebe, aj ostatným členom rodiny a zachová náš majetok neporušený. Posol čaká s mečom pri vchode. V tejto čaši vína je jed, ktorý ukončí môj život. Odpusť, že som ti nebol dobrým manželom. Urobil som v živote veľa zlého, ale všetko to bolo preto, lebo som bol presvedčený, že je to dobré pre Rím. Nič neľutujem. Vlastne iba jednu vec....Ľutujem, že som ťa neposlúchol vtedy v to ráno v Jeruzaleme.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Procula to počúvala neschopná vysloviť čo i len slovo. Utierala si slzy, keď jej manžel, Pontius Pilatus, zodvihol čašu otráveného vína k perám a začal piť.

Jasne si spomínala na deň, keď ho uvidela prvýkrát. Prechádzala cez jeruzalemský trh v sprievode jednej zo svojich otrokýň a stotníka cisárskej armády, ktorého jej Pontius dovolil brať so sebou, keď šla na nákupy. Prezerala si už asi štvrtú vzorku v obchode so vzácnymi látkami, keď sa vonku strhol hluk. Ľudia sa prekrikovali v jazyku, ktorému nerozumela, preto sa opýtala stotníka:

„Marcellus, čo sa tam deje?“

Vojak, ktorý v tomto zaprášenom a pre neho divom kraji zažil už toho dosť, odpovedal od vchodu:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Nejakú ženu prichytili pri cudzoložstve a podľa židovských zákonov ju musia ukameňovať.“

„Barbarstvo,“ povedala Procula nahlas a pre seba dodala. „Ak by taký zákon platil v Ríme, nenašli by sme dosť kameňov na všetky cudzoložnice.“ Vybrala si látku, zaplatila obchodníkovi, ktorý s hlbokým úklonom vyložil balík na plecia otrokyne, pričom stále niečo bľabotal. Nevšímala si ho a zamierila na voľné priestranstvo, kde hurhaj medzitým utíchol. Uvidela tam už len rozchádzajúci sa dav a množstvo kameňov na zemi. Okoloidúci medzi sebou vzrušene diskutovali, pričom rozhadzovali rukami na všetky strany.

„Barbarstvo,“ zopakovala a dala stotníkovi pokyn, aby k nej pristúpil bližšie a odháňal jej z cesty dav.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Neukameňovali ju,“ oznámil jej s prekvapeným výrazom v tvári.

„Ako to? Porušili vlastný zákon?“

„Ak som dobre rozumel, v dave bol aj nejaký človek, prehlasujúci sa za proroka, ktorí sú tu na každom rohu. Znalci zákona sa ho opýtali, či ju majú podľa ich zvykov kameňovať. On im na to povedal ,kto z vás je bez viny, nech prvý hodí kameň.' A oni ju nechali tak. Odišli.“

Dav sa rozišiel a otvoril im tak pohľad na miesto, kde sa to všetko odohralo. Na zemi kľačala žena s rozpustenými dlhými vlasmi a nariekala. Nad ňou stál muž pomerne mladého veku, jednu svoju ruku mal na jej hlave a niečo hovoril. Oblečený mal dlhý obnosený plášť, ktorého spodný okraj bol dlhým používaním už rozodretý. Keď dohovoril, otočil hlavu a uprel svoje oči na Proculu. Pod dlhými, neupravenými vlasmi mal tie najžiarivejšie a najláskavejšie oči, aké kedy videla. Hustá brada mu lemovala naširoko sa usmievajúce ústa. Z celej tváre mu žiaril pokoj. Otočil sa a pomalým krokom sa pobral preč. Na trhovisko sa vrátil zvyčajný ruch.

Tej noci spala Procula veľmi nepokojne. Každú chvíľu sa prebudila a so studeným potom na tvári sa na svojom lôžku posadila. Nad ránom konečne hlboko zaspala. Po chvíli sa pri nej objavil muž v dlhom, žiarivo bielom rúchu a dotkol sa jej ramena.

„Kto si? Čo tu robíš? Ako si sa sem dostal?“ Jeho prítomnosť ju síce prekvapila, no nepociťovala žiaden strach.

„Som posol najvyššieho Boha. Posol Boha Izraela. Ten, ktorého chce tvoj muž vydať na mučenie a potom na potupnú smrť, je Boží syn. Meno Pontského Piláta budú preto preklínať národy po všetky veky, až do konca sveta.“

Keď prízrak zmizol, Procula sa strhla, prudko sa posadila na lôžku a rozbehla sa za svojim manželom. Keď ho nenašla v spálni zamierila do hlavnej sály, odkiaľ začula hlasy. Zastala hneď za bočným vchodom, cez ktorý prišla, a schovala sa za stĺp tak, aby ju nebolo vidieť.

Uprostred otvoreného priestranstva pred Pontiovym kreslom stál hlúčik tvorený židovskými kňazmi a príslušníkmi chrámovej stráže. V jeho čele stál so sklonenou hlavou najvyšší kňaz a vedľa neho v reťaziach, onen človek, ktorý zachránil cudzoložnú ženu pred smrťou ukameňovaním.

Pilátov hlas burácal:

„Ja vám zvysoka kašlem na vaše problémy, na vaše náboženstvo, na vaše rozpory! Jediné, čo ma zaujíma je pokoj a poriadok v tejto špinavej provincii Ríma. A ja ho udržím! Mám na to dosť sily a prostriedkov. Svoje problémy si riešte sami! Na to sú tu vaši vojaci a váš kráľ. Ak sa tento človek neprevinil voči Rímu, nezaujíma ma. Nemienim si ním špiniť ruky! A ak je z Galiley, aj tak spadá pod právomoc Herodesa! Zaveďte ho k nemu, nech ho vyšetrí! A mňa neotravujte!“ Otočil sa a prudko vykročil smerom k svojej manželke, ktorá vystúpila spoza stĺpa, no hromžiť neprestával:

„Neznášam túto krajinu! Neznášam týchto ľudí! Neznášam toto divné náboženstvo! Najradšej by som ich všetkých zlikvidoval! Do posledného! Konečne by bol pokoj!“

Procula múdro počkala, kým sa Pilát vyzúri a potom k nemu pristúpila:

„Drahý nemal by si sa takto rozčuľovať!“

„Máš pravdu. Čo tu vlastne robíš tak skoro?“

„Mala som veľmi zvláštny sen. Zjavil sa mi v ňom človek v bielom rúchu, ktorý tvrdil, že je posol od Boha. Toho muža, ktorého ti priviedli, nesmieš vydať na smrť. Inak ťa vraj naveky budú preklínať všetky národy. Prosím, počúvni ma. Vieš, že sny sa často vyplnia!“

„Nech ma aj preklínajú. Urobím to, čo bude dobré pre Rím. A to je poriadok v tejto provincii. Ak ho neudržím, cisár ma odvolá a ktovie, čo by nasledovalo v tejto neistej dobe!“

Keď potom spolu obedovali, Pontius sa ozval:

„Pokiaľ ide o toho židovského proroka, ktorého mi priviedli kňazi, Herodes, samozrejme neurobil vôbec nič. Priviedli ho späť a žiadali ma, aby som ho odsúdil na smrť, inak vraj vznikne vzbura proti Rímu, ktorú tento organizuje. Dal som im na ich sviatky na výber, či chcú vydať na smrť tohto proroka, alebo vraha a rebela Barabáša. Celý dav kričal, aby som prepustil Barabáša a tohto ukrižoval. Nemal som iné východisko, iba im vyhovieť. Dal som ho zbičovať a potom ukrižovať. Keď som vyniesol rozsudok, pred nimi som si umyl ruky na znak, že jeho krv na nich nelipne. O jedného Žida menej.“

Procula iba sklonila hlavu a prosila bohov, aby sa jej sen nevyplnil.

Neskôr popoludní k nej prišla jedna z jej otrokýň, tá ktorú najčastejšie brávala, keď opustila brány paláca za nákupmi.

„Pani moja, pri bráne do paláca stojí obchodník Jozef z Arimatey a prosí ťa o rozhovor.“

Jozef bol jedným z najbohatších jeruzalemských obchodníkov. Vždy mal pre ňu v zásobe vzácne látky, ale aj korenia a pochúťky z ďalekých krajín pre jej kuchyňu. Nikdy však neprišiel k bráne Pilátovho sídla.

„Zaveď ho do prijímacej siene.“

„To nie je možné pani. Židom ich zákon zakazuje vstúpiť do obydlia neveriaceho.“

„Dobre teda. Pôjdem k bráne a zistím, s čím prichádza.“

Hneď ako vyšla za bránu, obchodník sa uklonil a ospravedlňujúco povedal:

„Odpusť, pani, že ťa obťažujem v tvojom obydlí. Neurobil by som to, keby to nebolo naliehavé.“

„Nemusíš sa ospravedlňovať. Dnes mám od rána rušný deň. Nevyrušil si ma. S čím prichádzaš?“

„Prichádzam s prosbou. Možno vieš, že dnes bol ukrižovaný muž, prorok, ktorého nazývajú aj Nazaretský. Ešte stále visí na kríži. Naše zvyky prikazujú pochovať ho, no zajtra je sobota, keď židom nie je dovolené vykonávať práce. Pomôž mi, prosím, presvedčiť tvojho manžela, aby dovolil sňať ho z kríža ešte dnes, aby sme ho mohli uložiť do hrobu.“

„Povedz mi, Jozef z Arimatey, prečo ty bohatý obchodník, oroduješ za odsúdeného zločinca. Vaši kňazi ho vraj vyhlásili za buriča proti autorite Ríma.“

„Nebol buričom, ani inak zločincom. Bol to muž pokoja. Hlásal dobro, lásku a odpustenie. Žiarlivosť a zloba mocných ľudí nášho národa ho vydali tvojmu manželovi na odsúdenie.“

„Prihovorím sa uňho, aby ste ho mohli pochovať. Toho muža som sama videla, ako zabránil davu kameňovať ženu obvinenú z cudzoložstva. Nevidela som v jeho očiach zlo. Ale aj ja mám jednu žiadosť. Prídem k tebe do obchodu a ty mi o ňom povieš viac.“

„Ďakujem ti, vzácna pani. Neviem o ňom veľa, ale to, čo viem, ti o ňom porozprávam.“

O niekoľko dní poslala Procula otrokyňu k Jozefovi z Arimatey, aby mu oznámila, že si na druhý deň príde vybrať nové látky na okenné závesy do svojej izby.

Jozef ju privítal v hornej miestnosti svojho obchodu, ktorá bola vyhradená pre výnimočných zákazníkov.

„Vitaj v mojom skromnom obchode. Chcem sa ti ešte raz poďakovať za to, že si umožnila pochovať telo proroka Ježiša z Nazaretu.“

„To bolo jeho meno?“ opýtala sa Procula. „Ozaj to bol prorok, ten ktorý vidí budúcnosť?“

„Jeho nasledovníci ho volali učiteľ,“ odvetil Jozef a hneď dodal. „ Je tu ešte niekto, kto ti chce poďakovať.“ Odišiel do vedľajšej miestnosti a keď sa vrátil, za ruku viedol asi päťdesiatročnú ženu. Tvár ženy síce pokrývali vrásky, ale pod nimi ešte bolo vidno jemné črty, ktoré svedčili o tom, že za mlada mohla byť veľmi pekná. Posadil ju na sedadlo oproti Procule.

„Toto je Mária, matka Ježiša z Nazaretu.“

Žena pomaly zdvihla svoj pohľad na bohatú Rimanku a ozvala sa tichým hlasom“

„Chcem sa ti ako matka matke poďakovať za to, že si pomohla, aby som mohla svojho syna pochovať tak, ako kážu naše zvyky.“

Procula sa pozrela do jej očí, v ktorých bol rovnaký pokoj ako v očiach, ktoré videla vtedy na trhovisku a ozvala sa:

„Ako matka viem, ako sa cítiš a je mi ľúto, že tvoj syn zomrel a k tomu ešte takou potupnou smrťou.“ A potom, ani nevedela prečo, pokračovala:

„V noci, predtým, než ho ukrižovali, prišiel ku mne vo sne muž oblečený v bielom rúchu a povedal mi, že tvoj syn je Boží syn. Ak ho môj manžel odsúdi, jeho meno, a teda aj moje, bude prekliate naveky. Varovala som ho, žiadala, aby ho prepustil, ale je to rímsky prokurátor a krutý človek, ak treba. Urobil to, k čomu ho donútili kňazi a váš ľud. Bál sa, že sa vzbúria, ak im nevyhovie.“

Mária ju chytila za ruku a upokojovala ju:

„ Tým sa netráp. Tak sa to malo stať, lebo tak to bolo napísané. Môj syn prišiel na tento svet, aby hlásal Božie slovo, pokánie za spáchané hriechy a aby napokon zomrel za odčinenie hriechov tých, ktorí v neho uveria.“

„Nerozumiem tomu. Je to také nepochopiteľné. Ak by bol ozaj Božím synom, ako by Boh mohol dopustiť, aby jeho jediný syn skončil takto?“ Procula bola zmätená a pohľadom prechádzala z jedného na druhého.

„Ani ja tomu úplne nerozumiem,“ozval sa Jozef. „A to som Žid a poznal som ho osobne. Tajne som chodil počúvať jeho slová.“

Mária, vidiac rozpaky v ich tvárach, povedala obom:

„Stretnite sa s tými, ktorých si vybral za svojich učeníkov. Boli s ním celé tri roky. On ich učil a oni ho počúvali. Teraz sa všetci schovávajú, lebo sa boja, že Herodes siahne aj na ich životy. No ak budú súhlasiť, môžete sa s nimi stretnúť a oni vám o ňom porozprávajú.“

O niekoľko dní zvedavosť opäť priviedla Proculu do domu obchodníka. Tentoraz so sebou zobrala jednu zo svojich otrokýň a stotníka, ktorého jej dal k dispozícii manžel. Jozef ju zaviedol do hornej miestnosti, kým otrokyňa so stotníkom, ostali pri vchode do domu. Vojak nemohol nevidieť nevraživé pohľady, ktorými ho častovali okoloidúci Židia. Ostražito si všímal každého jedného, no nedával to nijak zvlášť najavo.

V izbe, do ktorej vošla, sedel postarší muž statnej postavy. Opálenú tvár mu lemovali dlhé neupravené vlasy a pokrývala hustá, prešedivená brada.

Keď ich zbadal vstal a s miernym úklonom povedal:

„Volám sa Andrej a som rybár. Matka nášho učiteľa nás poprosila, aby sme sa s tebou stretli a odpovedali na tvoje otázky o Ňom. Musíš chápať našu zdržanlivosť a obavy, pani. Tvoj manžel ho odsúdil na smrť na kríži. Ale ak ti dôveruje jeho matka, dôverujem ti aj ja. Povedz, pani, aj ty, Jozef, čo chcete vedieť, a ja vám odpoviem podľa najlepšieho vedomia a svedomia.“

Ozvala sa Procula:

„Cením, si, že si prišiel a chápem obavy tvoje, aj tvojich druhov. Dávam ti svoje slovo, že o tom, čo mi ty alebo ostatní porozprávate, nepoviem nikomu. Ani svojmu manželovi. Musíš rozumieť, že ja som Rimanka a vyznávam rímskych bohov. O vašom Bohu neviem nič. A tomu, čo som počula vôbec nerozumiem. Ale chcela by som pochopiť, aký to bol človek, tento Ježiš, prečo musel takto skončiť. Nedá mi to pokoja.“

Rybár sa zamyslel a začal rozprávať:

„Bol som žiakom proroka Jána, ktorého nazývali aj Krstiteľom, keď som ho videl prvýkrát. Ján žil pri rieke Jordán krstil v nej ľudí aby sa kajali za svoje hriechy. Kázal, aby zmenili svoje zlé životy a aby začali konať dobro. Všetci sme verili, že on je ten spasiteľ, o ktorom bolo napísané, že príde zachrániť náš národ. Raz k nemu prišiel Ježiš a požiadal ho o krst. Ján sa naňho pozrel, sklonil sa a odmietol. Chvíľu sa potom rozprávali, nepočul som o čom, lebo som bol dosť vzdialený. Nakoniec ho ale pokrstil a v tom momente na oblohe zahrmelo, aj keď som tam nevidel ani mrak. Zdalo sa mi to divné. Teraz už tomu rozumiem. Krstiteľ povedal mne, aj môjmu bratovi Jánovi, ktorý tam bol so mnou aby sme nasledovali Ježiša, že on je ten pravý spasiteľ. Onedlho na to ho dal kráľ Herodes uvrhnúť do žalára a sťal mu hlavu.“

Andrej na chvíľu prerušil svoje rozprávanie a zamyslel sa. Pán domu zatiaľ prikázal sluhovi priniesť im čašu vína a poháre. Po občerstvení Andrej pokračoval:

„Šli sme za ním ale on nám niekam zmizol. Povypytovali sme sa, kde býva a asi štyridsať dní sme ho striedavo čakali pred jeho domom. Vrátil sa ráno presne v deň, keď bol pozvaný na svadbu svojho bratranca do dediny Kána. Šli sme s ním aj my a jeho matka a niekoľko ďalších príbuzných. Ježiša usadili za hlavný stôl, nás vedľa neho. Po celý čas sme sa výborne zabávali. Ježiš s nami jedol, pil víno, spieval a tancoval, veľa rozprával a svojimi žartmi zabával všetkých okolo seba. Veru, poviem vám, nevydaté ženy šli na ňom oči nechať. Asi v polovici hostiny otec nevesty zistil, že im došlo víno. Keď to zistila Ježišova matka, povedala mu, že by s tým mal niečo urobiť. On ale odmietol, že ešte neprišiel jeho čas. Vôbec som nerozumel o čom je reč. Potom sa Ježiš naklonil ku mne a povedal:

„Poď so mnou, pomôžeš mi.“

Šiel som za ním do pivnice, kde boli uložené veľké nádoby na víno, lenže sme zistili, že sú prázdne. Prikázal mi:

„Zavolaj sluhov a naplňte nádoby vodou!“

Nechápal som prečo, ale urobil som čo žiadal. Keď sme naplnili nádoby až po okraj, on k nim podišiel, položil na ne ruky, zdvihol zrak dohora a ticho čosi hovoril. Potom zobral naberačku a kázal naliať starejšímu, aj hosťom. Ako prvému nalial mne. Ochutnal som a na jazyku som zacítil to najlepšie víno, aké som kedy pil. Neveriacky som sa naňho pozrel. Musel som mať v tvári výraz úplného idiota, lebo Ježiš sa nahlas rozosmial, objal ma okolo pliec a spolu sme sa vrátili k hodovnému stolu. A vtedy som pochopil, s kým som.“

Rybár dokončil svoje rozprávanie. Procula vstala zo sedadla, a vrátila sa domov. Počas celej cesty neprehovorila ani slovo.

Na druhý deň ju pred bránou paláca čakali Jozef aj s Andrejom. Znovu s ňou šla tá istá otrokyňa, ako aj stotník, ktorý sa akoby stal jej osobným strážcom. Bez neho by si netrúfla vyjsť do ulíc medzi ľudí z ktorých väčšina nenávidí Rimanov.

Tentoraz nešli do domu Jozefa z Arimatey ale zašli ďalej na trhovisko, kde sa predávali výrobky z kože. Pristavili sa pri jednom stolíku, ovešanom koženými sandálmi. Andrej sa pozdravil so ženou, ktorá ponúkala svoj tovar. Po krátkom rozhovore s ňou sa k nim vrátil a oznámil im:

„Musíme chvíľu počkať, kým predá aspoň časť tovaru. Merala sem dlhú cestu.“

Jozef mu ale navrhol:

„Povedz jej, že od nej odkúpim časť tovaru, ak si pre nás nájde čas a porozpráva sa s nami.“

„Súhlasila,“ potvrdil im po opätovnom rozhovore so ženou Andrej.

„Kto je tá žena?“ Opýtala sa Procula.

„Volá sa Marta a je sestrou Lazara, ktorého Ježiš vzkriesil z mŕtvych.“

Keď potom sedeli spolu na kamennom sedadle, útla žena nervózne pomykávala okraj svojich šiat, stále si ich naprávala a uhládzala dlaňou, zatiaľčo pomaly rozprávala:
„Môj brat bol bol asi najlepším priateľom Ježiša. Aj naše rodiny sa dlho poznali a my sme sa ako deti spolu často hrali. On k nám často chodil, aj keď už sme boli dospelí a naša rodina sa odsťahovala z Nazaretu do Betánie. Raz Lazar ochorel a uľahol na lôžko. Nikto mu nevedel pomôcť. Ležal v horúčkach a blúznil. Vedeli sme, že Ježiš je nablízku, a tiež sme počuli, že vyliečil niekoľko chorých. Tak sme k nemu poslali posla so správou, aby sa k nám ponáhľal, že Lazar je chorý. No on ešte zostal na mieste, kde bol a kázal tam. Prišiel až o niekoľko dní, keď už bol brat mŕtvy a uložený v hrobe. Keď prišiel, vyšla som mu oproti a vyčítala som mu, že ide neskoro. Ak by prišiel hneď, keď sme poňho poslali, jeho priateľ by ešte žil. On mi len položil ruku na rameno, takto, pozrel sa mi do očí a povedal:

„Marta, tvoj brat vstane. Ja som vzkriesenie i život.“ Potom som šla a zavolala som sestru Máriu a spolu s Ježišom a ďalšími ľuďmi sme šli k hrobu. On dal odvaliť kameň, ktorý zakrýval vchod. Zacítili sme hrozný zápach rozkladajúceho sa tela môjho brata. Niektorí ľudia protestovali, niektorým to obrátilo žalúdky a utekali nabok. Ježiš zodvihol ruku a zavolal na Lazara, aby vyšiel von. A on vyšiel. Žil. Tieto sandále vyrobil on.“ A ukázala na sandále, ktoré mala na stolíku.

Procula sa neveriacky a nechápavo pozerala raz na Jozefa, raz na rybára Andreja, až sa posledný usmial a povedal:

„Bol som tam. Videl som to. Dávil som pri tom zápachu.“

„Toto je Šimon, volajú ho aj Peter,“ povedal jedného dňa Jozef z Arimatey Procule, keď si v jeho obchode vyberala látku na tógu, ktorú chcela darovať svojmu manželovi k blízkym narodeninám. Otočila sa a zbadala muža, ktorý bol takmer na nerozoznanie podobný rybárovi Andrejovi, ibaže tento bol viditeľne starší.

„Buď zdravá, pani. Pokoj s tebou,“pozdravil ju Šimon. „Môj brat Andrej mi povedal, že sa zaujímaš o všetko, čo sa týka nášho učiteľa. Aj jeho matka Mária si myslí, že ti môžeme dôverovať. Prišiel som ti o ňom porozprávať.“

„Myslel som si, že si zo mňa robia žarty, keď ho brat priviedol a povedal, že našiel mesiáša, ktorého nám sľúbil Boh. Stál som na loďke pri brehu, práve som sa vrátil z neúspešného lovu. Bol som nahnevaný a nadával som ako arabskí zbojníci. Ježiš ma presvedčil, aby som zatiahol loďku na vodu ešte raz. Myslím, že som mu na to niečo nepekné povedal, ale dal som sa presvedčiť. Keď sme potom hodili siete do vody, vytiahli sme taký úlovok, aký som si už dávno nepamätal. Aj Ježiš nám pomohol vytiahnuť preplnené siete. Boli sme plece pri pleci. Pozrel som sa naňho, no bál som sa čokoľvek sa opýtať. On sa mi len pozrel do očí a povedal:

„Ty si Šimon, syn Jonášov, ale odteraz sa budeš volať Peter, to je skala. Poď so mnou a urobím z teba rybárov ľudí!“

„A ja som šiel. Nechal som doma ženu a deti, loďku a siete som odovzdal najstaršiemu synovi, ktorý už bol dospelý a nasledoval som Ježiša.“

„Musel to byť ozaj výnimočný človek,“ povedala Procula.

„Bol. Vedel ľudí presvedčiť, ale nepoužíval pritom žiadne násilie. Iba raz som zažil, že sa rozhneval, a to keď násilím vyhnal kupcov a peňazomencov z chrámu.

Blížila sa Veľká noc a my sme vyšli hore pomodliť sa. Na nádvorí bolo, ako zvyčajne, množstvo kupcov, ktorí predávali obetné zvieratá a aj peňazomenci, ktorí zamieňali mince za chrámový polšekel. Keď ich Ježiš zbadal, rozčúlil sa, zobral z najbližšieho stolíka bič, rozohnal bľačiace zvieratá, bičoval ich predavačov, kade zasiahol, poprevracal stolíky peňazomencov a my s ním. Keď potom prišla chrámová stráž, ušli sme kadeľahšie.

Ale podstatou, toho, čo hlásal, bola láska. Všade okolo seba šíril pokoj a lásku. Miluj svojho blížneho z celého svojho srdca, z celej svojej duše, ako seba samého. Nečiňte iným, čo nechcete, aby činili vám. To bolo jeho posolstvo lásky.

„A čo ženy? Zaiste bolo okolo neho aj veľa žien. Určite bola nejaká jeho srdcu bližšia, než ostatné. Bol predsa len človek!“

„Viem, na čo narážaš, pani. Áno, chodilo s nami dosť veľa žien. Väčšinou nám na našich cestách posluhovali, chystali jedlo a podobne. On miloval všetkých ľudí, všetky ženy, či už s nami putovali, alebo nie. Ale miloval ich nie ako muž miluje ženu. Jeho láska bola iná. Jeho láska zahŕňala všetko a všetkých. Dokonca kázal milovať aj nepriateľov, čo mnohí nedokázali pochopiť a opustili ho. Ale ak chceš vedieť, okrem jeho matky k nemu mali najbližšie Marta z Betánie, sestra Lazara a Mária z Magdaly. Opýtaj sa ich. A...,“Peter na chvíľu zaváhal, „ on nebol len človek. Bol človekom a súčasne bol aj Božím synom.“

„Ako môžeme nájsť tú Máriu z Magdaly?“ opýtala sa ho Procula.

„Jednoducho. Každý večer ošetruje starých a chorých v uličke blízko Šalamúnovho chrámu. Tam ju nájdete.“

Keď sa potom v sprievode Jozefa z Arimatey, stotníka a otrokyne vracala do paláca, opýtala sa:

„Nerozumiem, prečo sa inak pokojný človek nahneval a urobil ten neporiadok v chráme. Veď obchod je predsa dobrá vec. Obchodovať, mať zisk a zbohatnúť predsa nemôže byť zlé!“

„Ježiš nenamietal nič proti bohatstvu, ak bolo dosiahnuté poctivým spôsobom. Bol iba proti tomu, aby si ľudia postavili bohatstvo a moc na oltár namiesto Boha. Bohatstvo a moc nemajú byť cieľom ľudského snaženia, ale prostriedkom, ako zabezpečiť seba a svoju rodinu a konať dobro svojim blížnym. Aj keď rozprával o talentoch, ktoré boli ľuďom zverené, povedal, že najviac budú odmenení tí, čo svoje talenty najlepšie zhodnotia. Tí, ktorí svoje talenty zahrabú do zeme zo strachu aby o ne neprišli, tým budú odobrané. V tom chráme išlo o to, že tie zvieratá tam robili hluk a špinili celé nádvorie, čo bolo nedôstojné Božieho príbytku. Ale podstata je v tom, že ak Židia prídu do Jeruzalema zaplatiť chrámovú daň, môžu ju zaplatiť iba špeciálnou mincou, strieborným polšeklom. Týchto mincí bol vždy nedostatok, pretože peňazomenci manipulovali s ich množstvom tak, aby za ne dostali čo najviac bežných mincí a tak zvyšovali ich cenu, pokiaľ boli ľudia ochotní za ne platiť. Dosahovali tak obrovské zisky, s ktorých časťou zaslepovali oči chrámovým hodnostárom. Ježiš ich vyhnal preto, lebo takto poškvrňovali svätosť Božieho domu. Preto potom Ježiša nenávideli. Jeden z nich zaplatil tridsať strieborných pre toho, kto Ježiša napokon zradil. Bol jeden z nás.“

Krásna, ešte mladá, žena, bola sklonená nad starcom a preväzovala mu zapálenú ranu na ruke. Dlhé havranie vlasy mala zviazané na chrbte a prikryté dlhou šatkou. Chvíľami prerušila ošetrovanie, aby si ľavou rukou odhrnula z čela neposlušné kučery, a hneď pokračovala v práci.

„Ty si Mária z Magdaly?“ opýtal sa Jozef z Arimatey.

„Kto sa pýta?“

„Volám sa Jozef a pochádzam z Arimatey. Som obchodník. Šimon, zvaný Peter, povedal, že ťa tu nájdeme.“

Žena sa otočila a so žiarivým úsmevom odpovedala:

„Áno som to ja. Už som počula o človeku, ktorý sa vyzvedá na Ježiša. A s ním aj jeho urodzená spoločníčka. Zrejme ste to vy. Chcete sa ma opýtať na Učiteľa?“

„Je veľa vecí okolo neho, ktorým nerozumieme. Možno by si nám o nich mohla povedať viac.“

„Sadnime si tu vedľa, na kamenný múrik. Rada vám poviem, čo si pamätám.

Nerada rozprávam o dobe pred stretnutím s Ježišom. Boli to pre mňa zlé časy. Poviem len toľko, že môj bývalý manžel, bohatý statkár z Magdaly ma vyhnal z domu, pretože som mu nemohla dať potomka. Dostala som sa do Jeruzalema, kde som istý čas žila na ulici a živila sa tým, čo som našla na trhovisku ako nepredané odpadky, alebo tým, čo som vyžobrala. Niekoľkokrát ma na ulici znásilnili, zbili, okradli aj o to málo, čo som mala. Kaď ma zase raz brutálne znásilnili, môj mozog sa zatemnil, správala som sa ako posadnutá, alebo bláznivá. Viem o tom len z rozprávania iných ľudí. Keď ma už chceli zavrieť do väzenia medzi bláznivých, stretla som na ulici Ježiša a jeho učeníkov. On podišiel ku mne, položil mi svoju ruku na hlavu, niečo rozprával a zrazu bola moja myseľ opäť čistá. Od tej chvíle som ho nasledovala.“

Procula ju prerušila:

„Peter nám vravel, že ty a Marta, sestra Lazara, ste mali k Ježišovi ako ženy najbližšie. Nechce sa mi veriť, aby v živote takéhoto človeka, ktorého poslaním bolo šíriť lásku, neboli žiadne ženy. Vieš, ako to myslím.“ A potom dodala: „Ľúbila si ho?“

„ Viem, ako to myslíš. Viem, že Marta bola do Ježiša zaľúbená tak, ako býva žena zaľúbená do muža, no on tento spôsob lásky neopätoval. Miloval aj ju, aj mňa, tým spôsobom lásky, ktorým miloval všetkých okolo, blížnych, aj nepriateľov.

Viem to, pretože Marta mi to povedala. Aj ja som ho milovala. No vedela som, že mi nikdy nedá takú lásku, akú očakáva bežne žena od muža. Dal mi lásku väčšiu, lásku, ktorá ma naplnila, lásku netelesnú. Lásku, ktorú pociťuje matka, keď prvýkrát berie na ruky svoje dieťa, lásku, ktorú pociťuje roľník, keď zožne prvú úrodu zo svojho poľa. Lásku, ktorú pociťuje Boh keď milosrdne odpúšťa tým ktorí sa proti nemu previnili. Pocítila som ju vtedy, keď som kľačala pod krížom, na ktorom zomieral. Raz som sa ho opýtala, či niekedy bol so ženou, on sa mi iba pozrel do očí a povedal: ´Mária, prečo sa ma pýtaš, keď vieš odpoveď?´

Keď som na tretí deň po jeho smrti prišla k hrobu, kam sme ho uložili, našla som kameň odvalený. Myslela som si, že niekto ukradol jeho telo. Začala som nahlas nariekať, keď sa zjavil On, ktorý bol ukrižovaný, a predsa bol živý. Nespoznala som ho, ale keď ma oslovil mojim menom, hneď som vedela, že je to On, a že vstal z mŕtvych, tak ako predpovedal. A vtedy som pocítila ten nával lásky, tej pravej lásky, ktorá všetko objíma vo svojom srdci. Preto sa teraz snažím rozdať aspoň jej časť svojim blížnym. Aj tu, týmto úbohým, chorým a starým.“

Procula krútila nesúhlasne hlavou pričom opakovala:

„Nie, to predsa nie je možné! To je nezmysel! Nikto predsa nemôže zomrieť a potom zase ožiť! To nie je možné!“

„Ja som to videl.“ Ozval sa hlas spoza jej chrbta. Keď sa otočila, stotník pokračoval:

„Bol som veliteľom stráže, ktorá strážila jeho hrob. Na tretí deň v noci som videl z hrobu vychádzať jasné, oslepujúce svetlo, kameň sa odvalil od vchodu a z hrobu vyšla postava muža celá v bielom. Potom som stratil vedomie.“

Proculu zo spomienok vyrušilo klopanie na dvere jej izby. Za dverami stál jej verný strážca, bývalý stotník stráže v Jeruzaleme:
„Odpusť pani, že ťa ruším. Vonku je nejaký pútnik a chce sa s tebou rozprávať. Tvrdí, že ho poznáš ešte z Jeruzalema. Ja si ho nepamätám.“

„Zaveď ho do miestnosti pre návštevy. Hneď tam budem.“

Keď po chvíli vošla do sály, ktorá bola určená na prijímanie návštev, príchodzieho najprv nespoznala. Mal na sebe otrhaný a zaprášený plášť a na nohách sandále, na ktorých bolo na prvý pohľad vidieť, že svojmu pánovi poslúžili na dlhej ceste. No keď sa na ňu pozrel a usmial sa, hneď vedela, kto k nej prišiel po tak dlhej ceste:

„Peter! Vitaj v Ríme!“



 



 

Anton Kovalčík

Anton Kovalčík

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  506
  •  | 
  • Páči sa:  1 764x

Vyštudovaný ekonóm. Som ryba, ktorá väčšinou pláva proti prúdu, aj keď niekedy narazí hlavou o kameň. Nemám rád nekritické prijímanie čohokoľvek, čo sa mi naservíruje. A som notorický optimista. Zoznam autorových rubrík:  Prežijeme?Web náš každodenný...Te Deum...Kde bolo tam bolelo...Infovojna.Wokenaci.Ekonómia (nielen) pre laikov.Heavy mentalČo na to profesor Higgins?Magistra vitae.SúkromnéNezaradenéVox popapuli.

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu