reklama

Veľká depresia, alebo o tom, ako sme sa nepoučili.

V roku 1920 bol Warren G. Harding zvolený za prezidenta USA a v nasledujúcom roku nahradil v tejto funkcii Woodrowa Wilsona. Táto udalosť odštartovala obdobie známe ako búrlivé dvadsiate roky. Napriek faktu, že Prvá svetová vojna

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Hardingov minister financií, Andrew Mellon, dal vypracovať štúdiu o dopade výšky daní na celkové daňové príjmy štátu a chystal sa predstaviť ju prezidentovi.

„Pán prezident, historické skúsenosti, aj táto analýza nám ukazujú, že ak vláda zvýši dane, peniaze plynú buď do šedej ekonomiky, alebo do zahraničia. Naopak, zníženie daní malo vždy v histórii pozitívny vplyv na celkovú výšku dane, ktorá je zinkasovaná od daňových poplatníkov, a tým aj na hospodárenie vlády. Tieto čísla to dokazujú.“ A posunul k prezidentovi zväzok papierov.“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Vy teda tvrdíte, že ak znížime dane, vláda vyberie na daniach viac, zníži vlastný dlh a prestane byť závislá na pôžičkách od veľkých bánk?“

„Presne to som mal na mysli, pán prezident.“

Na základe tejto rady prezident Harding znížil dane s platnosťou od začiatku roka 1922. Najvyššia sadzba bola postupne štyrikrát znížená zo 73% v roku 1921 na 25% v roku 1925. Od začiatku roka 1923 boli znížené dane z príjmu pre osoby s nižšími príjmami.

Príjem z daní do štátnej pokladne sa výrazne zvýšil. Aj nezamestnanosť pokračovala v poklese. Začalo osem úžasných rokov rastu výroby a inovácií. Mzdy, zisky a produktivita rástli závratným tempom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

2. augusta 1923 prezident Harding za záhadných okolností zomrel pri ceste vlakom naprieč USA. Ako príčina bola určená buď otrava, alebo mozgová príhoda, hoci pitva nebola vykonaná. Vraj tak chcela jeho manželka ...

Starý Jay Spender sedel vo svojom kresle na verande domu, chvíľami driemal a chvíľami žmúril do ostrého svetla zapadajúceho slnka.

Jeho pravnuk Robert k nemu pristúpil a jemne mu zatriasol ramenom, aby privolal jeho pozornosť.

„Dedo....“

„Čo je chlapče? Deje sa niečo?“

„Deje sa to, že učiteľka nám kázala do pondelka napísať esej o Veľkej hospodárskej kríze a ako ju prežívali naši predkovia. Potrebujem, aby si mi niečo o tom porozprával. Prosím.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Porozprávam, aspoň mi ujde čas. Ale najprv mi prines za pohárik whisky, ktorú predo mnou skrýva tvoja matka, a aj jednu cigaretku. Nevrav mi, že nevieš, kde sú!“

„Dedo, vieš, že doktor ti zakázal piť aj fajčiť. Škodí to tvojmu zdraviu. A keby sa to mama dozvedela, zase mi dá domáce väzenie!“

„Doktor nech sa dá vypchať! Mám už vyše 90rokov, prežil som dobrý a pekný život! Ak ma to nezabilo doteraz, tak ako mi to môže ublížiť?! A keby aj, už ma to tu nebaví. Tak ma neštvi a prines, čo som ti povedal, inak príbeh nebude!“

„Dedo, nerozprávaj takto! Mám ťa rád!“

„Ja viem chlapče. Tak to prines, porozprávame sa a doktorovi, ani tvojej matke nič nepovieme.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Sem, do oblasti Lost Creek, sme sa prisťahovali v roku 1919, keď som mal asi 10 rokov. Môj otec sa práve vrátil z Veľkej vojny v Európe. Keď som sa ho pýtal na vojnu, nikdy o tom nechcel rozprávať. Začal pracovať ako čašník v kaviarni, neskôr ako predák na farme pána Andersona, ktorý bol švagrom bohatého kongresmana za Republikánov, Louisa McFaddena. Ale o ňom ti porozprávam až neskôr.

Pamätám sa, že v tom roku som oslavoval svoje desiate narodeniny. Rodičia mi usporiadali narodeninovú oslavu a ja som si chcel byť istý, že jeden môj dobrý priateľ určite na nej bude, preto som šiel k nemu, aby som mu pomohol s domácimi prácami. Tak som sa omeškal na svoju vlastnú oslavu, ale mal som tam najlepšieho kamaráta.

Keď som mal dosť rokov, musel som ísť zarábať; jeden dolár za deň práce boli vtedy veľké peniaze. Pamätám, že keď som sa oženil, dostal som raz jeden strieborný dolár za moju celodennú prácu. Keď som ho ukazoval svojej manželke Emme vypadol mi z ruky a zapadol do škáry, ktorá bola na priedomí. Aby sme ho vybrali, museli sme potom rozobrať všetky dosky z podlahy na priedomí. Také ťažké tie časy niekedy boli.

Vtedy to vyzeralo, že každý je chudobný. Myslím, že v celom meste bol len jeden telefón, iba dvaja alebo traja ľudia mali auto. Takmer každý na dopravu používal iba kone a vozy, alebo chodil peši.

Väčšinou sme farmárčili a v zime, keď mladšie deti šli do školy a ja som bol dosť veľký, šiel som s otcom za prácou, väčšinou na nejakú stavbu. Pamätám sa, že som pomáhal stavať tunel cez Zion's Canyon. Robili sme osem až deväť hodín denne a zarobili sme tam viac, než keď sme robili na farme.

Chodil som štyri roky na strednú školu. Na vysokú som nechodil, ale mal som štyri roky strednej. No, štyri roky... Prvých šesť týždňov som musel ísť pracovať na pole s cukrovou trstinou, aby som si zarobil na zvyšok školského roka. Pracoval som aj so zhŕňačom, ťahaným konským záprahom, na ceste, ktorá vedie odtiaľto až do Fish Lake. Prespával som v stane aj v treskúcej zime. Skoro som tam zmrzol, ale zarobil som si dosť, aby som mohol zaplatiť za svoje štúdium na strojného mechanika v Los Angeles. Ale v podstate ja som ich naučil viac, než oni mňa. Nežartujem!

Keď som mal 14 rokov, opravil som traktor pána W.R. Johnsona ktorý bol vtedy starostom nášho mesta. To bolo ešte predtým než začali na traktory dávať pneumatiky. Boli len také oceľové kolesá s priečnymi rebrami vpredu aj vzadu. Urobil som to v najvzdialenejšom rohu tohto mesta na lúke pod stromami, preto ma začali volať mechanik spod stromu. Bola to moja prvá skúsenosť so strojmi. Fungovalo to! A dobre to slúžilo!

Viac som sa potom naučil, keď sme žili v Tucsone, v Arizone. Naučil som sa tam robiť na sústruhu a všetky druhy strojníckych prác. Pamätám sa, že sme sa tam sťahovali na dvoch autách. Mali sme starý Chevrolet, ktorý bol bez okien a starý Ford model T, ktorý mal vzadu plošinu, na ktorej sme viezli všetky svoje veci, vrátane pár kusov nábytku. To bolo v roku 1927. Tam som chodil do školy a tam som dal do poriadku obe autá, takže keď sme sa vrátili naspäť sem, ušetrili sme na spotrebe 38 dolárov. A bola nás celá kopa. Otec, mama a jedenásť detí.

Svoju manželku som stretol tu v Aurore. Chodili sme spolu asi päť rokov. Keď som potom šiel budovať tunel cez Zion's Canyon, stretol som tam jednu slečnu, s ktorou som tam chodil asi rok. Bola to moja posledná žena, ktorú som mal, Florence. Oženil som sa s ňou o 62 rokov neskôr.

Spolu s mojim otcom, jeho bratom a niekedy aj s pomocou niektorých mojich bratov sme rezali stromy a nakladali ich na vagóny. Neskôr sme postavili malú pílu, kde sme stromy rezali na hranoly a ďalej predávali. Postavil som ju z dvoch predných náprav Forda T, motora zo starého Buicka a koľajníc. Posuv dreva zabezpečovalo lano, ktoré ťahal jeden z mojich bratov, tvoja stará mama Emma mala na starosti pridávanie rýchlosti plynovým pedálom z Buicka, aby sa píla nezadrhla v dreve. Z takýchto hranolov som potom vlastnými rukami postavil svoj prvý dom.

V tých rokoch, aby sme získali peniaze, sme farmárčili a v zime sme väčšinou šli pracovať na nejakú stavbu. Pomáhal som napríklad budovať cestu cez Strawbery Canyon až hore do Duchesne. Ak si pozrieš mapu, uvidíš, kde to je. Väčšinu času som pracoval so zhŕňačom, ktorý bol taký ťažký, že ho museli ťahať štyri mocné kone. Inokedy som vŕtal diery, do ktorých potom napchali dynamit a odpálili ho, aby odstránili skaly, ktoré zavadzali, a podobne.

Veľkej depresii, ktorá potom, po roku 1929, nastala, som sa stal vďačný za všetko, čo sme mali. Všetko, čo sa pokazilo sme si museli opraviť, ak sa to dalo opraviť. Veľa vecí pre život sme si museli urobiť sami. Dúfam, že ďalšia depresia už nebude. Tak ma to ovplyvnilo. Ale môže sa stať, že bude. Len neviem ako. Ľudia sú dnes milionármi. Ja nie som.“

Starec na chvíľu prestal, akoby sa zamyslel a potom povedal:

„Vyschlo mi v hrdle. Prines mi ešte za jeden pohárik.“

„Dedo, o chvíľu tu bude mama!“

„Dobre, tak nadnes končíme. Zajtra ti to dopoviem. A teraz choď kadeľahšie!“ Oprel sa v kresle a privrel oči, akoby zaspal.

Po smrti prezidenta Hardinga sa jeho nástupcom stal viceprezident Calvin Coolidge, ktorý pokračoval v jeho politike znižovania daní a zvyšovania dovozných prirážok. Táto politika bola taká úspešná, že ekonomika stále pokračovala v raste, a obrovský federálny dlh, ktorý sa nahromadil počas 1. svetovej vojny, bol znížený o 38% na 16 miliárd dolárov. Vtedy začal FED zaplavovať krajinu peniazmi, takže zvýšil peňažnú zásobu o 62%.

V januári 1925 prezident Coolidge v prejave pred nakladateľmi novín povedal:

„ … Hlavným záujmom Američanov je biznis. Sú zaneprázdnení kupovaním, predávaním, investovaním a prosperovaním vo svete.“

Aj keď investovanie na akciovom trhu má reputáciu riskantnej operácie, v dvadsiatych rokoch to tak nevyzeralo. S rastúcou ekonomikou sa aj akciový trh zdal byť neotrasiteľnou investíciou. Čím viac ľudí investovalo, tým viac rástli ceny akcií. Ceny rástli a klesali počas celého roka 1925, aj 1926. Následný strmý rast v roku 1927 presvedčil ešte viac ľudí na investovanie, až v roku 1928 nastal boom akciového trhu.

Akciový trh sa stal miestom, o ktorom obyčajní ľudia snívali, že tam zbohatnú. O akciách a ich cenách sa rozprávalo na každom rohu, na party, v holičstve, v krčme. Noviny prispeli svojim dielom príbehmi o šoféroch, slúžkach alebo učiteľoch, ktorá sa vďaka investovaniu do akcií stali milionármi, čo ešte viac naštartovalo nákupnú akciovú horúčku.

Aj keď stále viac ľudí chcelo kupovať akcie, nie každý si to mohol dovoliť. Keď niekto nemal dosť peňazí, aby mohol zaplatiť plnú cenu akcií, mohol ich kúpiť „na maržu“. V hotovosti zložil časť zo svojich vlastných peňazí a zvyšok si požičal od brokera. Niekedy mu stačilo vložiť len 10 – 20% vlastných peňazí, takže si požičal 80 -90% ceny akcií. Prinášalo to ale jedno veľké riziko. Ak cena akcií klesla pod úroveň požičanej časti, broker zvyčajne vydal „privolanie marže“, čo znamenalo, že kupujúci musel prísť s hotovosťou a vyplatiť celú výšku dlhu.

Dôverujúc tomu, čo vyzeralo ako rast, ktorý nikdy neskončí, mnohí investori zanedbali vysoké riziko. Dokonca aj niektoré firmy investovali do akcií svoje peniaze, ba aj niektoré banky investovali vklady svojich klientov.

„Dedo, môžeme pokračovať? Mama nepríde skôr než o tri hodiny.“

„A cigaretku máš? A naplnený pohár?“

„Tu je to, dedo.“

„No tak si sadni. Kde som včera prestal?“

„S tým, že začala Veľká depresia a že si si všetko vedel opraviť.“

„Aha.“ Starý sa na chvíľu zamyslel a potom pokračoval:

„Keď som pracoval na stavbe Zion's tunelu, začínal som tam ako nosič vody. Zobral som na plecia štyri desať litrové kožené vaky, spojené povrazom, naplnil som ich vodou na dne kaňonu, a cestou hore som dával vodu všetkým, ktorí tam pracovali, a potom zase na spiatočnej ceste dole. To bola moja celodenná práca. A trvala ozaj celý deň.

Napoludnie som potom robil kávu pre všetkých vŕtačov, kopáčov a pre všetkých, ktorí robili tú ťažkú prácu. Nemal som poňatia o tom, ako sa robí káva, tak som zobral 25-litrovú kanvicu, postavil som ju nad ohnisko, naplnil som ju vodou a pridal som tam pol kila kávy. Nemal som o tom ani šajnu, ale oni tú kávu vychvaľovali. Bol som najlepší varič kávy v štáte!

Jedného pekného dňa ma povýšili na zásobovača. Mal som jazdiť na starom malom Chevrolete. Vtedy sme nemali pick-upy, ako dnes, ale oni odmontovali zadné sedadlá, odrezali rám a na jeho miesto pripevnili plošinu z dosák. Jazdil som s tým hore-dole, pokým oni budovali cestu a tunel. Vozil som im všetky možné zásoby, aké potrebovali... dynamit, reťaze, lopaty a podobne.

Potom ma povýšili na obsluhu vzduchového kompresora. Pumpoval som vzduch pre sedem vŕtacích kladív, ktoré vŕtali diery do skaly, aby tam potom mohli dať dynamit a roztrhať tie skaly na kusy. Môj otec obsluhoval jedno z týchto kladív. Vŕtali do hĺbky asi päť metrov. Po chvíli vŕtania sa všetko pokrylo jemným prachom. Potom stlačili gombík a vyfúkli ten prach z diery. Zase chvíľu vŕtali a potom vyfúkli prach z diery. Keď boli v hĺbke päť metrov, na spodok dali pätnásť šúľkov dynamitu a odpálili to. Tým iba zväčšili priestor na dne diery, do ktorého potom dali štyri alebo päť plných debničiek dynamitu. Všetky ich pospájali drôtmi, ktoré potom viedli asi 300 metrov do úkrytu, kde bola batéria. Do tej pripojili drôt a elektrickou iskrou z nej odpálili dynamit. Vyzeralo to, akoby sa pohla celá hora. Toto bola moja posledná práca tam.

Potom sme sa presťahovali do Nevady, kde sme prežili desať rokov. Po večeroch a v noci som pracoval v opravovni áut, cez deň na železnici. Nezarábal som príliš veľa, ale bolo to viac, než predtým. V roku 1936 sme začali platiť sociálne poistenie. Strhávali nám časť výplaty, aby sme to mohli dostávať v dôchodku. Teraz sa nám to snažia ukradnúť.

Keď som bol v Kalifornii, pracoval som na stavbe plynovodu, kde som sa naučil zvárať. Bol tam jeden chlapík, ktorý bol slobodný, našetril si trochu peňazí a za ne si kúpil nový Ford Model A, ktorý dokázal ísť neuveriteľnou rýchlosťou až sto kilometrov za hodinu! Aspoň pre nás to bolo neuveriteľné. Každý z nás, ktorí sme tam pracovali, sa chcel na tom aute povoziť. Tak sme mu platili jeden dolár len za to, aby sme mohli šoférovať auto stokilometrovou rýchlosťou. Takto sme mu vlastne pomohli splatiť to auto!

Jedli sme väčšinou to, čo sme si sami dopestovali. Napríklad jablká. Vždy sme mali mäso, hlavne šunku, zemiaky a veľa fazule. A mama napiekla výborný chlieb. Nikdy sme nepociťovali to, čo by sa dalo nazvať príšerný hlad. V podstate sme sa mali celkom dobre. Peniaze na živobytie sme zháňali všemožnými spôsobmi. Raz som zobral staré štvorvalcové auto značky Star a odobral som jeho zadnú časť. Na jej miesto som pripevnil drevenú debnu s plochým dnom a na ňu som namontoval stroj na mletie zrna. Cez diery v jej dne som ho mohol remeňmi spojiť so zadnou nápravou. Takto sme jazdili na miesta, kde bolo treba zomlieť zrno, urobili sme svoju prácu a odviezli sme sa domov, alebo na iné miesto, kde bolo treba mlieť. Vieš, koľko sme pýtali? Osem centov za vrece. Takto sme zomleli niekoľko ton obilia.

Ešte som urobil veľa iných prístrojov a pomôcok pre iných ľudí. Vedel som opraviť takmer každý stroj, ktorý sa mi dostal do rúk. Vždy, aj v tých najhorších problémoch som sa nepozeral na stroj, alebo na problém a nenariekal nad tým, že je pokazený, ale premýšľal som nad tým, ako stroj opraviť, alebo ako problém vyriešiť. Nikdy som sa nesťažoval na ťažký život, a bolo by na čo, lebo som vedel, že mi to nepomôže. Že si najprv musím poradiť sám, a ak sa nedá, až potom si pýtať pomoc od iných. Každý si vtedy musel poradiť sám.

Preto som ti povedal, že tej kríze, ktorá nastala po roku 1929 vďačím za všetko.“

„Mama!“ ohlásil sa Robert, keď vošiel do dverí kuchyne.

„Robert!“ obrátila sa matka na syna a otvorila mu náruč, ktorú on okamžite zaplnil.

Obaja mali slzy v očiach keď sa syn ozval:

„Je mi tak ľúto, že som nestihol prísť na dedov pohreb:“

„To je v poriadku. Netráp sa tým. V tejto horúčave sme nemohli dlhšie otáľať s pohrebom.“

Keď sa naobedovali, matka zobrala syna za ruku a zaviedla ho do izby, v ktorej ešte nedávno býval jeho pradedo.

„Toto ti tu nechal. Kázal mi,aby som ti dala. Vraj by si to určite chcel.“

Robert si zobral starú krabicu od topánok, previazanú obyčajným ľanovým povrazom a odišiel s ňou do svojej izby.

Sadol si na posteľ, chvíľu na ňu iba uprene hľadel a potom rozviazal povraz a začal postupne vyberať jej obsah. Na posteli sa postupne ocitli staré fotografie, staré výstrižky z novín, listy, rôzne dokumenty a nakoniec staré retiazkové hodinky a britva.

Na fotkách bol väčšinou jeho pradedo s rôznymi ľuďmi, ktorých, ktorých Robert nepoznal, na niektorých pravdepodobne aj so strojmi, o ktorých mu kedysi dávno, ešte pred jeho odchodom na univerzitu, rozprával. Novinové výstrižky, listy, aj poznámky boli z dvadsiatych a tridsiatych rokov, z obdobia Veľkej hospodárskej krízy, ktorej sa na univerzite najviac venoval. To vďaka pradedovmu rozprávaniu, ale aj vďaka faktu, že s tou esejou vtedy vyhral regionálne školské kolo.

Poukladal si ich podľa dátumu uverejnenia a pomaly ich začal čítať.

 4. marca 1929 nastúpil do úradu prezidenta Herbert Hoover.

 Už 25. marca zažil akciový trh minikrach. Keď ceny akcií začali padať, panika zachvátila celú krajinu, po tom, čo brokeri a banky začali vo veľkom vydávať „privolanie marže“. Keď bankár Charles Mitchell vyhlásil, že jeho banka bude pokračovať v požičiavaní peňazí, trh sa upokojil a panika na chvíľu ustala. Ale aj tak existovali znaky blížiaceho sa poklesu. Výroba ocele klesala, klesal tiež počet nových domov a počet predaných áut.

V apríli poslal Paul Warburg tajné varovanie svojim priateľom, že kolaps a celonárodná depresia nastane koncom roka. Všetci giganti Wall Street tej doby: John D. Rockefeller, J.P. Morgan, Joseph Kennedy, Bernard Baruch a im podobní, predali svoje akcie tesne pred krachom a všetok výťažok uložili do zlata alebo hotovosti.

Od júna do augusta ceny akcií opäť dosahovali svoje vrcholné úrovne.

3. septembra akciový trh dosiahol najvyššiu hodnotu. O dva dni začal klesať, najprv len mierne. Ceny akcii sa príliš nemenili počas celého septembra a októbra, až pokým nenastal ich masívny pád na Čierny štvrtok 24.10.1929.

Ceny akcií sa zrútili. Obrovské množstvo ľudí zrazu chcelo predať svoje akcie. Brokeri a banky požadovali maržu. Ľudia po celej krajine sledovali telegrafy, ktoré chŕlili čísla, zvestujúce ich skazu. Popoludní sa skupina bankárov rozhodla investovať svoje vlastné peniaze, aby zastavili pád, čo sa im na chvíľu aj podarilo a panika ustala.

O štyri dni, 29.10.1929, nastal Čierny utorok. Akciový trh sa totálne zrútil a vyprovokoval Veľkú depresiu, najhorší ekonomický kolaps v modernej priemyselnej dobe. Z USA sa rozšírila do celého sveta a skončila až niekedy začiatkom štyridsiatych rokov.

Do roku 1932 dosiahla nezamestnanosť v USA takmer 25%, firmy a rodiny neboli schopné splácať úvery a prichádzali o všetko, viac než 5.000 bánk skrachovalo. Desiatky tisíc Američanov sa stali bezdomovcami a po celej krajine pre nich začali vznikať núdzové mestečká z chatrčí a stanov.

V Európe mala Veľká depresia najhorší dopad v Nemecku, Holandsku, Československu a Poľsku.

V priebehu iba niekoľkých týždňov po krachu sa vyparili tri miliardy dolárov bohatstva. Vlastne, celkom sa nevyparili, iba skončili v menšom a menšom počte rúk. Ako príklad môže poslúžiť Joseph P. Kennedy, otec prezidenta Johna F. Kennedyho. V roku 1929 jeho majetok dosahoval hodnotu 4 milióny dolárov, do roku 1935 vzrástol na vyše 100 miliónov.

Robert si vtedy spomenul na niekoľko základných kníh, ktoré študoval na univerzite. Jedna z nich bola od jeho profesora, jedného z najvýznamnejších ekonómov 20. storočia, profesora Gailbraitha, ktorý napísal:

„Počas najväčšieho predajného šialenstva priviedol Bernard Baruch Winstona Churchilla na návštevnícku galériu Burzy cenných papierov v New Yorku, aby mu ukázal paniku a urobil naňho dojem svojou mocou nad divokými udalosťami na ploche pod nimi.“

Do celej mozaiky mu zapadli aj slová z knihy Curtisa Dalla, zaťa prezidenta Roosevelta, ktorý pracoval ako broker pre banku Lehman Brothers v deň, keď došlo ku krachu:

„Vlastne to bolo presne vypočítané 'oholenie' verejnosti svetovými finančnými silami, urýchlené náhlym znížením množstva hotových peňazí na finančnom trhu v New Yorku.“

Nasledujúci rok sa Robert stretol na konferencii, ktorá sa konala na pôde jeho univerzity s profesorom Miltonom Friedmanom, nositeľom Nobelovej ceny za ekonómiu, a požiadal ho o krátky rozhovor. Keď mu predložil závery, ku ktorým došiel počas svojho doktorandského štúdia, slávny ekonóm mu prisvedčil:

„Pán kolega, poviem vám to, čo som povedal aj v rozhlasovom interview v januári. Federálna rezervná banka definitívne spôsobila Veľkú depresiu drastickým skrátením množstva peňazí v obehu o jednu tretinu medzi rokmi 1929 až 1933. Venujte sa tejto téme aj naďalej, pretože sa zdá, že ľudia sa nepoučili a kedykoľvek môže prepuknúť ďalšia kríza a vyústiť do depresie, ktorá bude ešte horšia, než tá, ktorú nazvali Veľká. Píšte o tom, publikujte, vysvetľujte. Ale ľahké to mať nebudete.“

Na dne krabice našiel Robert starú, vyblednutú fotku, na ktorej bol jeho pradedo s nejakým iným mužom pred autom, typickým pre tridsiate roky. Na jej zadnej strane bolo napísané:

„Jayovi Spenderovi, najlepšiemu mechanikovi pod slnkom, s vďakou za opravu auta, Louis T. McFadden, člen Kongresu USA.“ Fotografia bola spojená obyčajnou sponkou s niekoľkými výstrižkami z novín.

Robert samozrejme vedel, kto bol kongresman McFadden, to, že bol najhorlivejším kritikom FEDu v rokoch Veľkej depresie, aj to, že v súčasnosti je akýmsi hrdinom všetkých teoretikov konšpirácie FEDu. Pod väčšinou tých novinových článkov bol ako autor podpísaný Patrick S.J. Carmack. To meno mu nič nevravelo, ale povedal si, že zistí, kto to je, a dohodne si s ním stretnutie.

„Pán Carmack, toto som našiel v pozostalosti môjho pradeda. Fotografiu aj články, pod ktorými ste podpísaný. Dlhodobo sa venujem histórii Veľkej depresie, jej príčinám, aj dôsledkom. Vopred vás chcem upozorniť, že neverím väčšine toho, čo tvrdia konšpiračné teórie o celosvetovom spiknutí medzinárodných bankových a finančných kruhov za účelom ovládnutia sveta . Snažím sa len získať rôzne názory a rôzne pohľady na túto problematiku.“

„Čo teda chcete odo mňa, pán Spender?

„V týchto článkoch píšete pomerne informovane o kongresmanovi McFaddenovi, o jeho činnosti, aj o predčasnej smrti. Jeho smrť ale vydávate za dielo spiknutia.“

„Pán Spender, ja som počas svojej novinárskej činnosti nazbieral dostatok údajov, ktoré moje závery potvrdzujú. Ale súhlasím s vami, neverte konšpiračným teóriám. Neverte im, ale nech vám to nebráni overiť si ich pravdivosť. Ja vám môžem povedať, to, o čom si myslím, že je pravda. Ale buďte taký múdry, neverte mi, ale overte si to. Potom povedzte, či mám pravdu, alebo nie!“

„Dobre, vráťme sa teda k McFaddenovi.“

„Predpokladám, že viete, že kongresman pochádzal z bankových kruhov. Bol pokladníkom a nakoniec riaditeľom banky, takže bol veľmi dobre informovaný o tom, ako to v tomto biznise chodí. V rokoch 1920 až 1931 bol členom Kongresového výboru pre bankovníctvo a menu. Z odborného hľadiska mal teda tú najvyššiu kredibilitu, aby sa vyjadroval k otázkam fungovania finančného systému.“

„Pán Carmack, v tých článkoch sa odvolávate na jeho prejav v Kongrese, kde ostro vystúpil proti FEDu, ale citujete z neho len časti.“

„Samozrejme, mám k dispozícii kompletné znenie jeho prejavu, pochádzajúce z Kongresovej knižnice. Netvrdí v ňom nič, čo by hneď aj nedokázal. Napríklad tu:

„,Niektorí ľudia veria, že členské banky FED sú inštitúciami vlády USA. Nie sú to vládne inštitúcie! Sú to súkromné úverové monopoly, ktoré okrádajú ľud Spojených štátov kvôli svojmu vlastnému zisku a zisku ich zahraničných klientov.

Nedávno bolo v jednom z našich štátov daných do exekúcie vyše 60.000 domov a fariem za jediný deň. V okrese Oakland, štát Michigan, bolo predaných 71.000 domov a fariem a ich vlastníci boli z nich vyhnaní. Ľudia, ktorí boli takto vysťahovaní, sú dôsledkom zákona o Federálnej rezerve!

V roku 1928 si členské banky systému FED požičali od bánk systému FED 60.598.690.000 dolárov na ich pätnásť dňové pokladničné poukážky. V roku 1929 ďalších vyše 58 miliárd, o rok neskôr viac, než 13 miliárd! Len si to predstavte! 60 miliárd dolárov splatných na požiadanie v zlate v priebehu jedného roka! Aktuálna platba za takéto obligácie vyžaduje šesť krát viac peňažného zlata, než je na celom svete!

V roku 1930, keď špekulujúce banky vypadávali z burzy na náklady daňových poplatníkov, FED im poskytol viac, než 13 miliárd dolárov. To ukazuje, že keď banky hazardovali na úkor vlády USA, reprezentovanej peniazmi, ktoré vydáva FED, tento im poskytol akékoľvek množstvo peňazí, o ktoré požiadali. Keď sa podvod začal rúcať, banky to vedeli vopred, a vystúpili z burzy s nepoškodenou kožou a nechali ľud USA zaplatil účet.“'

Pan Spender, a to som sa ešte nezmienil o tej časti prejavu, kde spomína, koľko miliónov dolárov previedol FED začiatkom tridsiatych rokov do Nemecka.“

„O väčšine z týchto vecí som vedel. Čo mi poviete, pokiaľ ide o jeho údajné zavraždenie?“

„Podľa rozprávania priateľov a príbuzných, boli tri pokusy zavraždiť ho. Prvýkrát ho tesne minuli dva výstrely z revolvera keď vystupoval z taxíka pred jedným z hotelov vo Washingtone. Guľky sa zaryli do dverí auta. Druhýkrát bol otrávený jedlom na bankete v hlavnom meste. Život mu zachránil priateľ lekár, ktorý mu ihneď vypumpoval žalúdok a previezol ho do nemocnice. Tretí pokus sa už vydaril. V októbri 1936 ho odviezli z banketu v jednom z hotelov v New Yorku s podozrením na črevnú chrípku do nemocnice, kde krátko na to zomrel.

Vravím vám, neverte tomu, čo tvrdím, ale buďte taký múdry a preverte si to.“

Doma si potom Robert prečítal záver McFaddenovho prejavu:

„To, čo tu potrebujeme, je návrat k Ústave Spojených štátov. Musíme úplne oddeliť Banku a Štát. Starý boj, ktorý tu bol bojovaný za čias prezidenta Jacksona musíme vybojovať odznova. Nezávislosť Štátnej pokladne musí byť znovu obnovená a vláda by mala držať svoje vlastné peniaze pod zámkom v budove, ktorú jej na to poskytnú občania. Mena, ktorá funguje na základe dlhov, nástroj podvodníkov, musí byť odstránená. Vláda by mala nakupovať zlato a na základe jeho krytia vydávať vlastné peniaze.... Burzy by mali byť zatvorené, pokým nedáme svoje finančné záležitosti do poriadku. Zákon o Federálnej Rezerve by mal byť vyhlásený za neplatný a banky FEDu, ktoré pošliapali svoj štatút, by mali byť okamžite zlikvidované. Nedôveryhodní vládni úradníci, ktorí porušili služobnú prísahu, by mali byť okamžite odvolaní a postavení pred súd. Ak to neurobíme my, predpovedám, že americkí občania, pobúrení, olúpení, pourážaní a zradení vo svojej vlastnej krajine, povstanú vo svojej zlosti a pošlú sem Prezidenta ktorý vyženie peňazomencov z Chrámu!“


 

Keď skončil, Robert sa sam seba opýtal:

„Ak je to naozaj tak, tak potom ako začať? Kde?“


 

Napísané s použitím: http://greatdepression.hubpages.com/hub/The-Great-Depression-Stories

Anton Kovalčík

Anton Kovalčík

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  506
  •  | 
  • Páči sa:  1 764x

Vyštudovaný ekonóm. Som ryba, ktorá väčšinou pláva proti prúdu, aj keď niekedy narazí hlavou o kameň. Nemám rád nekritické prijímanie čohokoľvek, čo sa mi naservíruje. A som notorický optimista. Zoznam autorových rubrík:  Prežijeme?Web náš každodenný...Te Deum...Kde bolo tam bolelo...Infovojna.Wokenaci.Ekonómia (nielen) pre laikov.Heavy mentalČo na to profesor Higgins?Magistra vitae.SúkromnéNezaradenéVox popapuli.

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu