reklama

Zlato nad soľ, alebo horúčka neustupuje.

V podstate ani nebolo takmer nič počuť, keď telo dopadlo na betónovú plochu zadného dvora výškového obytného domu v New Yorku. Iba akési žuchnutie, ako keď sa vyvráti vrece plné obilia. Telo bolo po páde z výšky desiateho poschodi

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Vyšetrovateľ newyorského oddelenia vrážd, poručík Szikora, otvoril dvere do kancelárie svojho šéfa a opatrne sa opýtal:

„Šéf, môžem na chvíľu?“

„Poďte, mám pár minút, kým neodídem hore s hláseniami za minulý mesiac.“

„Šéf, možno som narazil na niečo veľmi podozrivé, v každom prípade zaujímavé. Ráno ma zavolali na miesto za domom na 86-tej východnej ulici, kde sa pod oknami našlo telo ženy oblečené iba v nočnej košeli. Na prvý pohľad bolo vidno, že pravdepodobne vypadla, alebo vyskočila z niektorého z okien vo vyšších poschodiach. Nebol ale nájdený žiadny list na rozlúčku, susedia a známi, ktorí ju videli deň predtým, tvrdili, že rozhodne nebola v depresii, ani melancholická, či smutná.“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„No dobre, tak je to pravdepodobne samovražda, akých sme už mali v tomto roku desiatky. V čom je teda problém?“

„Problém je v tom, že susedia ju identifikovali ako osobnú sekretárku senátora Nelsona Rockefellera....“

„Á krucinál! Už len to nám chýbalo. Dobre že ste s tým za mnou prišiel. Nerád by som, aby sme v tomto prípade stúpili do hovien. Zatiaľ s tým nič nerobte, uvidím, čo mi na to povedia hore.“

Asi o dve hodiny prebehol cez miestnosť vyšetrovateľov ako víchor a cestou zakričal:

„Szikora, okamžite ku mne! Aj s poznámkami!“

Oslovený vyšetrovateľ vyskočil od stola, zhrabol kôpku papierov a prebehol cez celú miestnosť až do kancelárie svojho šéfa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Szikora, človeče …..Keď som to povedal svojmu šéfovi, ten zase svojmu a tak to prešlo po celom reťazci až úplne hore, tak asi mnohým stiahlo zadok. Potom sa to vrátilo späť ako nevyležaná chrípka. Z najvyšších, podotýkam z najvyšších kruhov prišlo nariadenie, že prípad máme vyšetriť a uzavrieť ako pravdepodobnú samovraždu. Ja osobne mám zobrať všetky vaše poznámky k prípadu a v zapečatenej obálke ich poslať hore. Tak mi ich teda pripravte, a to hneď, nech ten horúci zemiak máme čo najskôr ďaleko od nás.“

„Ale šéf....“ snažil sa oponovať chudák Szikora.

„Žiadne ale! Myslite na svoju kariéru, ženu a deti a nepichajte do osieho hniezda, lebo to vyzerá tak, že v tomto hniezde sú veľmi veľké a zlostné osy.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Asi o mesiac sa inšpektor Szikora vrátil domov a našiel svoju manželku v kresle ako číta svoj obľúbený bulvárny časopis National Tattler. Pobozkal ju na temeno hlavy a nezaujato prehodil:

„Zasa čítaš tie nezmysly? Čo dnes píšu? Niekde pristálo UFO?“

„Ale no tak!“ Ozvala sa dotknutá manželka. „Dopraj mi trochu radosti. Vieš, že bez vetra sa ani lístok nepohne. Mnohé veci, o ktorých písali, sa ukázali pravdivé.“

„Áno? Napríklad ktoré?“ Podpichoval ju ďalej.

„Mal by si prestať s tým podpichovaním ak chceš mať teplú večeru a teplú posteľ...“

„OK, vzdávam sa. Tak čo tam dnes je?“

„V Nepále zase videli Yetiho a tiež píšu, že Rockefellerova sekretárka zomrela za podozrivých okolností a že bola tou osobou, ktorá im dala informácie o tom, ako Mr. Rock a jeho rodina okradli našu krajinu o všetko zlato. Písali o tom pred mesiacom....“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Szikora mal zrazu pocit, akoby dostal baseballovou pálkou po hlave, točila sa mu hlava, aj žalúdok. Vrátil sa späť k manželke:

„Kde máš ten časopis? Ten spred mesiaca.“

„Niekde v stolíku, medzi ostatnými. Čo ťa to zrazu tak zaujíma?! Predtým si mi povedal, že sú to blbosti.“

Na druhý deň zobral obidva časopisy k svojmu šéfovi.

„Šéf, prečítajte si toto.“

Keď dočítal, zatvoril časopis a pomaly, s hlbokým výdychom povedal:

„Szikora, možno je na tom čosi pravdy, možno je to pravda úplná a perfektný motív na zinscenovanie samovraždy. Ale vravel som vám už predtým. Sme príliš nízko v potravinovom reťazci a tí, čo sú hore, veľmi hore, nás môžu ľahko zožrať. Prípad sa uzavrel ako samovražda a tak to aj ostane. Nebude to prvý, ani posledný raz v dejinách tejto krajiny. A ak máte rád svoju rodinu, uspokojíte sa s tým, tak ako som sa uspokojil ja.“

Keď Jim Garrison, okresný prokurátor v New Orleans, otvoril dvere do svojej kancelárie, zakopol o hrubú obálku, ktorá ležala na zemi hneď za dverami. Nebola na nej žiadna adresa prijímateľa, ani odosielateľa, iba jeho meno, napísané strojom.

Otvoril ju a vybral z nej niekoľko hárkov popísaného papiera a dve staršie čísla časopisu National Tattler. Keď si prečítal rukopisné poznámky, aj články, vyznačené v časopise, jeho právnický nos zacítil ďalšiu pozoruhodnú príležitosť a rozhodol, sa, že sa vydá po stope, ktorá bola v materiáloch naznačená.

Aby sa dostal hlbšie do problému, rozhodol sa začať od základu a dohodol si stretnutie so známym komoditným obchodníkom Richardom Carrom, špecializujúcim sa na drahé kovy.

Keď sa posadili v jeho luxusne zariadenej kancelárii, ten sa ho hneď opýtal:

„Pán Garrison, čo odo mňa potrebujete?“

„Potrebujem sa dostať do obrazu, pokiaľ ide o zlato, obchod so zlatom, zlatý štandard, zlato a ekonomika USA, FED, zásoby zlata v USA a podobne.“

„OK, čo teda už viete o zlate?“

„Že je žltej farby a ženy ho milujú najviac v kombinácii s diamantmi....“

Odpoveďou bol výbuch smiechu.

„Ok, to si musím zapamätať. Dobre, teda vás uvediem do problematiky.

Zlatý štandard nebol nikým navrhnutý, ale v podstate sa vyvinul na základe všeobecného prijatia faktu, že zlato je užitočné ako všeobecná menová jednotka. Keď rôzne komodity súťažili o úlohu peňazí, tá ktorá časom najmenej strácala na hodnote to vyhrala.“

„A to bolo zlato.“

„Presne. Použitie zlata ako peňazí sa datuje tisícky rokov do minulosti. Prvé známe zlaté mince boli vyrazené v Lýdskom kráľovstve v Malej Ázii okolo roku 610 pred Kristom. Prvé zlaté mince v Číne boli razené tiež asi v tom období.

Avšak iba v roku 1821, ako prvá priemyselná veľmoc, predstavila Zlatý štandard Veľká Británia, až s odstupom ďalšie krajiny. Mnohé európske štáty, keď v priebehu 19. storočia prechádzali na zlatý štandard, zmenili názvy svojej meny napríklad z Daler v prípade Švédska a Dánska, alebo z Guldenu ako Rakúsko-Uhorsko, na Koruna, pretože tie prvé sa používali pre strieborné mince, tie nové názvy už pre mince zlaté.“

„Moment pán Carr, preruším vás,“ ozval sa Garrison. „Čo presne znamená pojem Zlatý štandard.“

„OK... á propos, pán Garrison, dáte si kávu, alebo aj nejaký drink? Moja asistentka robí vynikajúcu kávu.“

„Rád si dám kávu. Pomáha mi myslieť. A, ak to nie je problém, pohár sherry.“

Keď to sekretárka priniesla a zatvorila za sebou dvere, Carr pokračoval.

„Jednoducho, Zlatý štandard je peňažný systém, pri ktorom základná účtovná jednotka v ekonomike, teda mena, sa rovná určitej nemennej hmotnosti zlata. Existujú rôzne druhy Zlatého štandardu. Napríklad Štandard zlatých mincí, kde peňažná jednotka je spojená so zlatými mincami v obehu, a s mincami z menej hodnotných kovov, ktorých hodnota sa ale vyjadruje v pomere k zlatej minci.

Podobne Zlatý výmenný štandard má typicky v obehu iba mince zo striebra alebo iných kovov, pričom štát zaručuje ich výmenu v pevne stanovenom pomere za menu inej krajiny, ktorá je v systéme Zlatého štandardu.

A aby to nebolo také jednoduché, Štandard zlatých prútov je systém, kde zlaté mince vôbec neobiehajú, ale pri ktorom zodpovedné štátne orgány súhlasili, že na požiadanie vymenia zlaté prúty, alebo lepšie povedané tehličky, za pevne stanovené množstvo národnej meny, teda v podstate papierové peniaze.“

„Keď mi to ešte raz a pomaly vysvetlíte, budem tomu aj rozumieť....,“ zasmial sa Garrison.

„Ono to vôbec nie je zložité, iba na prvé počutie sa to tak zdá.“

„No dobre, nejak to teda strávim. Ako sme sa k tomu dostali my, myslím USA?“

„Aby som ešte dokončil o Zlatom štandarde... Pred a v priebehu Prvej svetovej vojny, väčšina vlád čelila narastajúcej potrebe štátnych výdavkov, prí nízkych príjmoch z daní. Zlatý štandard ich obmedzoval pri tvorbe peňazí, preto ho väčšina krajín opustila, aby mohli prefinancovať náklady na vojnu, čo ale prinieslo veľkú mieru inflácie, ktorá bola rôzna v rôznych krajinách. Keď sa k nemu po vojne vrátili, prinieslo to obrovské problémy a definitívne Zlatý štandard pochovala Veľká depresia.“

„Takže dnes nie je žiadna mena na svete krytá zlatom, alebo na zlato naviazaná, ak tomu rozumiem.“

„Dá sa to tak povedať. Teraz, pokiaľ ide o vývin vzťahu USA a zlato, všetko to začalo uprostred Depresie.

5.apríla 1933 prezident Roosevelt podpísal vládny príkaz, ktorým Američanom zakázal vlastníctvo zlata vo forme prútov, odliatkov, alebo mincí, s výnimkou veľmi vzácnych mincí. Ľudia dostali na výber. Buď svoje zlato odpredajú za oficiálnu cenu 20,66 USD za unciu, alebo môžu byť odsúdení na pokutu 10.000 USD a až 10 rokov väzenia.

V roku 1935 bola potom oficiálna cena zlata úradne stanovená na 35 USD za unciu. Iba cudzinci mohli predávať zlato za túto vyššiu cenu. Takto mohli napríklad Warburg a jeho priatelia, ktorí svoje peniaze pred krachom burzy v roku 1929 investovali do nákupu zlata v cene 20,66 USD za unciu a vyviezli ho do Londýna, priviezť zlato naspäť a predať ho americkej vláde za 35 dolárov.“

„Šikovný ťah...“ poznamenal Garrison.

„Len tak pre zaujímavosť, viete, kde sa stanovuje cena zlata?“

„Nemám predstavu, pán Carr. Asi na nejakej burze. Nikdy som sa o to nejak zvlášť nezaujímal.“

„Už od roku 1919, teda takmer 60 rokov sa každý deň stanovuje v jednej miestnosti súkromnej investičnej banky N.M. Rotschild and Sons v Londýne.

Ale vráťme sa späť. 31. decembra 1974 tento Rooseveltov vládny príkaz zrušil prezident Ford a ten istý deň Kongres obnovil právo Američanov vlastniť zlato.

Aby mohla vláda bezpečne uskladniť také množstvo zlata, v roku 1936 začala neďaleko vojenskej základne Fort Knox v štáte Kentucky budovať Centrálny depozitár zlata USA. Výstavba trezora bola ukončená v decembri toho istého roka a prvé dodávky zlata tam došli v nasledujúcich siedmich mesiacoch. Na dopravu použili okolo 500 železničných vagónov.

V roku 1953 prezident Eisenhower nariadil audit vo Fort Knox. Zistilo sa, že depozitár obsahuje vyše 700 miliónov uncií zlata, čo bola značná časť svetových zásob.“

„A koľko je ho tam dnes, pán Carr?“

„Správna otázka, ale neexistuje na ňu správna odpoveď. Nikto nevie, koľko zlata je tam dnes. Aj napriek tomu, že Federálny zákon prikazuje každoročný fyzický audit zlata v trezoroch Fort Knox, posledným spoľahlivým auditom bol ten z roku 1953,“ povedal zamyslenému Garrisonovi.

„To je asi tak všetko, čo by som vám o tom mohol povedať. Ak chcete vedieť niečo viac, doporučujem vám obrátiť sa na Eda Durella, priemyselníka z Ohia, ktorý sa už dlhšie snaží zistiť podrobnosti o zlate vo Fort Knox. Má prehľad aj o rôznych konšpiračných teóriách, o ktorých ja tu špekulovať nebudem. Konšpirácie nemám rád.“

„Ďakujem, pán Carr. Pomohli ste mi získať prehľad. Pán Durell mi hádam odpovie na ďalšie otázky.“

„Vítam vás v mojom dome pán Garrison,“ srdečne natiahol ruku na privítanie hosťa ohijský priemyselník. „Som poctený, že môžem osobne spoznať človeka, ktorý mal odvahu prehrabovať sa v špine, ktorá obklopovala atentát na prezidenta Kennedyho.“

„Ďakujem za privítanie, pán Durell. Povedal vám pán Carr, čo ma zaujíma najviac?“

„Iba v hrubých rysoch. Ale poďme si sadnúť do mojej pracovne. Uvelebíme sa v pohodlných kreslách, dáme si dobré brandy a porozprávame sa.“

Keď sa usadili, domáci pán sa opýtal hosťa:

„Ak dovolíte, najprv sa opýtam ja. Ide vám hlavne o objasnenie smrti pani Boyerovej, alebo vás viac zaujíma zlato, Fort Knox, a udalosti okolo neho?“

„Myslím, že medzi obidvomi témami by mohla byť spojitosť. Ak sa nad tým zamyslím, tak mi v mysli vyvstávajú viaceré otázky. Napríklad, či sú informácie o manipulácii s americkým zlatom, ktoré uvádza tento časopis, ozaj získané na základe toho, čo im povedala pani Boyerová? Za ďalšie – sú pravdivé? A potom, prečo by to robila po toľkých rokoch vernej a diskrétnej služby Rockefellerovcom? A majú oni dostatočný vplyv, moc a záujem na manipulácii so svetovým zlatom....?“

„Počkajte, pán Garrison, počkajte. Len pomaly jedno za druhým. Ak o tom chceme debatovať, budeme sa často pohybovať na tenkom ľade, plnom dohadov, nepriamych dôkazov a tvrdení, ktoré sa nedajú overiť … ani vyvrátiť.“

„To je mi úplne jasné. Tak napríklad pani Boyerová.“

„Pani Louise Boyerová mohla mať informácie o manipulácii so zlatom z prvej ruky. Dlhé roky bola osobnou sekretárkou Nelsona Rockefellera, mala prístup ku všetkému, čo sa dialo za zatvorenými dverami a určite toho vedela dosť veľa. Jej starý otec bol plukovník House, ktorý pomáhal Morganovi, Rockefellerovi a Warburgovi previesť zákon o FEDe cez Kongres USA.

Ja osobne som kontaktoval človeka, ktorý bol zdrojom toho článku, Dr. Petra Davida Betera, ktorý bol právnym poradcom Americkej asociácie zlata a Americkej Exportno- importnej banky. Zistil som, že obvinenia, zverejnené v článku a podklady k nim sa zhodujú s výsledkami mojich vlastných predbežných šetrení. Aj keď niektoré jeho tvrdenia sa zdajú byť príliš divoké, všetko to, čo mi povedal o manipulácii zlata má svoju logickú prepojenosť. On označil pani Boyerovú tesne po jej smrti za zdroj informácií pre ten článok v Tattleri.

Svoje spojenie s pani Boyerovou mi opísal na našom prvom stretnutí:

„,Pán Durell, nie ste jediný, koho informácie v Tattleri šokovali. Ale aby som predišiel vašim pochybnostiam, poviem vám, čo tomu predchádzalo.

Rozprával som o Rockefellerovych finančných aktivitách v niekoľkých rozhlasových reláciách, keď som dostal nepodpísaný list, potvrdzujúci informáciu, ktorú som dostal z iného zdroja zvnútra Rockefellerovho kruhu. Neskôr som zistil, že ten list napísala pani Boyerová a konečne sme sa dostali do telefonického kontaktu. Bolo to všetko prísne utajované, všetky naše stretnutia. Pri našom poslednom rozhovore sa mi vôbec nezdala byť v depresii. Keď som sa dozvedel o jej smrti, bol som veľmi šokovaný.'”

Takže v princípe možno povedať, že mala veľmi blízky prístup k informáciám, a ak to bola ozaj ona, kto informácie poskytol dr. Beterovi, obvinenia z článku môžu byť pravdivé.“

„Áno, v princípe to môžeme tvrdiť a ja aj verím, že to tak v skutočnosti bolo.“

„Ale prečo by to robila. Kde je motív?“

„Možno z pomsty, možno už na to nemala žalúdok. Takých možno by sme našli ešte viac, ale žiadnu istotu mať nebudeme. Nikdy. A možno ozaj spáchala samovraždu a ešte pred smrťou chcela zanechať odkaz v podobe toho článku.“

„A Rockefellerovci?“

„Mali dostatočné bohatstvo, vplyv, kontakty, aby ju umlčali, ak to bola pravda. Ale na ich mieste by som to urobil v tichosti, aby sa o tom čo najmenej rozprávalo. Určite by som ju nedal vyhodiť z okna. Ale ja nie som Rockefeller.“

„A čo druhá strana mince, teda zlato, okolo ktorého sa to všetko točí?“

„Vrátim sa ešte k tomu článku. Samozrejme, spôsobilo to veľký rozruch aj v najvyšších kruhoch a diskusiu aj v Snemovni reprezentantov. 18. júla 1974 vystúpil kongresman Rarick z Louisiany a žiadal kongresové vyšetrovanie. Povedal doslovne:

„, Nemám ani najmenšej vedomosti o tom, či tieto obvinenia sú pravdivé, alebo nie. Vlastne žiadny člen Kongresu nemôže stopercentne vedieť, či sú zverejnené informácie správne pretože FED funguje ako štvrtá vetva vlády... Pretože FED nie je subjektom nezávislého účtovníctva, alebo vládneho auditu, neexistuje spôsob, ako dokázať, alebo vyvrátiť tieto obvinenia, možno s výnimkou aktívneho zapojenia Kongresu. Verím, že takáto akcia je potrebná. Ak sú obvinenia pravdivé, potom táto krajina čelí hospodárskej kríze, ktorá je oveľa horšia, než akákoľvek iná kríza v jej dejinách. A ak nie sú pravdivé, musia byť vyvrátené, skôr, než im ľudia začnú veriť. Lebo ak sa to stane, vzniknutá panika môže zapríčiniť kolaps nášho menového systému.“' Kongresman Rarick potom napísal list šéfovi FEDu Arthurovi Burnsovi, v ktorom ho požiadal o návštevu vo Fort Knox. Burns poslal jeho list na Ministerstvo financií.“

„A s akým výsledkom?“

„S veľmi zaujímavým výsledkom. 23. septembra 1974 viedla Mary Brooksová, riaditeľka Mincovne USA, skupinu 6 kongresmanov, jedného senátora a zástupcov tlače na návštevu Fort Knox, a to na príkaz Ministra financií. Celá prehliadka trvala menej ako štyri hodiny a návštevníkom bol otvorený iba jeden z trinástich trezorov, v ktorých malo byť zlato.

Neuskutočnila sa návšteva obrovského centrálneho trezora, ani o ňom nepadla zmienka. Návšteve ukázali zlaté tehly, ale tie mali oranžový nádych, čo naznačovalo, že ide o mincové zlato, ktoré obsahuje najmenej 10 % medi. Neukázali im žiadne tehly zlata v rýdzosti 0.999, o ktorých sa kritici najviac zmieňovali.“

Ed Durell na chvíľu prerušil svoje rozprávanie a dolial obom do prázdnych pohárov brandy z krištáľovej čaše. Potom sa chvíľu prehrabával v kôpke papierov, z ktorej napokon vytiahol dve fotografie.

„Agentúra Associated Press zverejnila fotografiu z návštevy Fort Knox, na ktorej Kongresman Conlan váži tehlu zlata. Smola je v tom, že váha ukazuje približne 10 kilogramov, pričom podľa auditu z roku 1953, jedna tehla vážila asi 13 kíl. Keď sa na túto nezrovnalosť Conlan opýtal na Ministerstve financií, dostal odpoveď, že sa jedná o mincové zlato, ktoré je asi o 10% ľahšie než zlato rýdze, a okrem toho, hmotnosť tehly sa v dôsledku zlievania môže líšiť o 10%. Ale ak si to teraz spočítate, aj tak vám vyjde hmotnosť jednej tehly viac, než 11 kilogramov. Takže klasické zahmlievanie zo strany vlády.“

Garrison k tomu dodal, krúžiac pohárom brandy v ruke:

„Možno existuje rozumné vysvetlenie týchto nezrovnalostí v počte tehličiek, ich hmotnosti, a rýdzosti zlata, ale prečo vláda, neprešetrí skutkový stav veci a nezodpovie tým nepríjemné otázky? Mohla by jednoducho navždy zlikvidovať všetky pochybnosti skeptikov a konšpirátorov jednoduchým zvyčajným auditom, pri ktorom by sa všetky tehly spočítali a zvážili, a na veľkej, náhodne vybranej vzorke by sa zistila ich rýdzosť tak, ako je to uvedené vo vysvetlení Ministerstva financií k auditu z roku 1953.“

„Presne. Takto, ak zoberiete do úvahy kroky vlády v posledných rokoch, musíte zákonite nadobudnúť dojem, že vláda má čo skrývať.“

Durell pokračoval po bohatej večeri, opäť pri poháriku brandy, keď sa obaja ponorili do hlbokých, pohodlných kresiel:

„V ten deň, keď Mary Brooksová zorganizovala výlet do Fort Knox, oznámilo Ministerstvo financií, že, prvýkrát po 21 rokoch, bude súhlasiť s auditom zlatých rezerv USA. Zamýšľaný audit mal ale zahŕňať len 20% zlata a mal sa uskutočniť v nasledujúcich 30 dňoch. Po obrovskej vlne kritiky Ministerstvo nakoniec oznámilo, že audit sa bude týkať všetkého zlata. No úradníci sa zase rozhodli urobiť to spôsobom, ktorý nemohol odstrániť všetky oprávnené pochybnosti.

Rozhodli sa podriadiť auditu iba 10% zlata každý rok, takže by celé množstvo zlata bolo preverené v priebehu 10 rokov.

Pán Garrison, vraví vám niečo pojem Kalifornský zlatý podraz?“

„Viem o Kalifornskej zlatej horúčke, ale o zlatom podraze som ešte nepočul.“

„Experti v oblasti zlata poznajú 10-ročný audit, ktorý vyvolal prízrak Kalifornského zlatého podrazu v druhej polovici 19. storočia. Nečestní bankári v Kalifornii vtedy dostali zo spriaznených kruhov na Ministerstve financií dôvernú správu, že ich zlato bude kontrolované pobočka za pobočkou, v priebehu určitého času. Koordinovaným postupom boli schopní predĺžiť čas cesty auditorov medzi pobočkami. Zároveň, pomocou rýchlejších koní, mohli zlato, ktoré už bolo predtým skontrolované, previezť do ďalšej banky. Auditori takto preverovali zlato, ktoré už bolo viackrát preverené.

Aj teraz pochybovači argumentovali, že Ministerstvom navrhnutý spôsob auditu Fort Knox, ponechá dostatok času na zdržiavanie a manipuláciu auditu, čo nebol zlý argument, najmä vo svetle neskorších zistení o lajdáckom vedení účtovníctva v Puncovnom úrade USA v New Yorku, kam v rozpätí rokov 1961 až 1974 previezli z Fort Knox 90% všetkého zlata rýdzosti 0,999.“

„Pán Durell, ako potom dopadol samotný audit? Keď vás tak počúvam, tak mám obavy, že to asi bola riadna fraška.“

„Slabé slovo. Vláda najprv oznámila, že audit uskutoční ona sama, čo zase vyvolalo ďalšie obavy a pochybnosti o jej úmysloch. Je predsa všeobecným zvykom akcionárov spoločnosti, ktorá zo zákona podlieha povinnému auditu, aby sa dožadovali jeho uskutočnenia nezávislou spoločnosťou. Všetci sa divili, prečo vláda neodstráni akékoľvek pochybnosti raz a navždy tým, že inventúru zlata vo Fort Knox zverí niektorej z veľkých renomovaných účtovníckych firiem.

Postupom času bolo jasné, že k skutočnej fyzickej inventúre počtu a kvality každej jednej zlatej tehly nedôjde. Ministerstvo pripustilo, že mnohé časti trezorov, kde bolo umiestnené zlato, neboli ani otvorené, pretože pečate na dverách boli neporušené. Iba pár oddelení bolo reálne otvorených, a z nich iba malý kúsok tehál bol spočítaný. Z tohto kúska ešte menší kúsok bol reálne aj zvážený. A z tohto veľmi veľmi malého množstva zvážených tehiel, iba niekoľko bolo otestovaných na rýdzosť. A ani u týchto nebola použitá tradičná metóda vŕtania. Na rozdiel od metódy použitej v roku 1953, úradníci Ministerstva iba odobrali tenké plátky z povrchu skúmaných tehál.

Všetko toto pridalo vodu na mlyn skeptikom a kritikom, ktorí začali rozvíjať tie najdivokejšie teórie, napríklad aj o tom, že všetko zlato vo Fort Knox je v skutočnosti iba pozlátené olovo.“

„To by boli urobili lepšie, keby žiadny audit nebol!“ Reagoval Garrison. „Ani neviem, či sa smiať, alebo plakať. A náš národ, a celý svet s ním, stále verí, že ekonomika a financie najmocnejšej a najbohatšej krajiny sveta stojí na pevných základoch!“

„Pokračujeme? Ešte nie je koniec príbehu.“

„Samozrejme. Nech je to čokoľvek.“

„Rok po tom, čo novinári nakukli do Fort Knox, vystúpil na verejnosť bývalý veliaci generál tejto pevnosti, generál John. L. Ryan, Jr., a opýtal sa, prečo novinárom neukázali hlavnú miestnosť pre uskladnenie zlata, ktorú on sám nazval „centrálny hlavný trezor.“ 16. novembra 1975 listom potvrdil jeho existenciu tak ako to predtým potvrdil pred Kongresovým výborom. Tu mám doslovný prepis jeho listu, ním overený.

Uvádza tu, a teraz citujem:

„,Na dverách trezoru boli dva kombinačné zámky, dva zámky na kľúč a časový mechanizmus, ktorý zabraňoval otvoreniu dverí inokedy, než vo vopred nastavených dňoch a hodinách. Agent, ktorý bol v službe, poznal jednu kombináciu a mal jeden kľúč, jeho zástupca poznal druhú kombináciu a mal druhý kľúč. Bolo mi povedané, že kľúč k časovému mechanizmu je držaný vo Washingtone...Do Fort Knox som prišiel v júli 1942 a vrátil som sa tam v januári 1952 ako náčelník štábu. Počas inventúry v roku 1953 som bol v Depozitári viackrát a viem, že zlato bolo skladované v tom trezore... Z Fort Knox som odišiel v máji 1959. Som pevne presvedčený, že v tom čase bolo zlato uskladnené v trezore.“'

Nakoniec generál nakreslil mapu, na ktorej je vidno obrovský centrálny trezor, ktorý zaberá asi 75% plochy podlahy na úrovni základov a je obkolesený chodbou a trinástimi menšími trezormi. Jeho rozmery sú odhadom 20 krát 24 metrov.“

„Je možné, že ho neukázali preto, lebo je jednoducho prázdny?“

„Poznáte lepší dôvod? Ak by ho ukázali, definitívne by tým vyvrátili všetky pochybnosti o tom, koľko zlata vlastne Fort Knox ukrýva. Nielenže ho neukázali... vláda popiera jeho existenciu.“

„A čo teda Louise Boyerová?“Opýtal sa na záver Garrison.

„Veď to viete. Polícia to vyhlásila za samovraždu. V najlepšom prípade sa na ňu bude spomínať ako na pešiaka, ktorý položil svoj život na oltár hľadania pravdy. Nikto nebude mať záujem strkať do jej prípadu nos, lebo by mohol oňho prísť. A nielen o nos. A možno to ozaj bola samovražda....,“ uzavrel Durell.

„Tomu predsa sám neveríte,“ oponoval Garrison.

„Iba som vás skúšal.“

V priebehu 14 rokov, až do svojej smrti v roku 1988, napísal Ed Durell tisícky listov množstvu vládnych úradov, úradníkov a predstaviteľov bánk, no svoj hlavný cieľ, úplný audit zlatých rezerv USA vo Fort Knox, nikdy nedosiahol.

Keď v roku 1981 prezident Ronald Reagan preberal úrad, jeho konzervatívni priatelia ho presviedčali, aby preveril možnosť návratu k zlatému štandardu, ako jedinej možnosti, ako zastaviť nadmerné vládne míňanie. Znelo to ako rozumná možnosť, preto Reagan vymenoval skupinu odborníkov, nazvanú Zlatá komisia, aby zistila skutočnosť a výsledok mu nahlásila.

Správa Zlatej komisie Kongresu USA v roku 1982 priniesla šokujúce odhalenie. Vláda nevlastní vôbec žiadne zlato. Všetko zlato, ktoré ostalo vo Fort Knox, vlastní FED ako záruku za dlh vlády USA...


 

Napísané z využitím informácií z: G.C. Hatton: Missing lifeboat?

Anton Kovalčík

Anton Kovalčík

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  506
  •  | 
  • Páči sa:  1 764x

Vyštudovaný ekonóm. Som ryba, ktorá väčšinou pláva proti prúdu, aj keď niekedy narazí hlavou o kameň. Nemám rád nekritické prijímanie čohokoľvek, čo sa mi naservíruje. A som notorický optimista. Zoznam autorových rubrík:  Prežijeme?Web náš každodenný...Te Deum...Kde bolo tam bolelo...Infovojna.Wokenaci.Ekonómia (nielen) pre laikov.Heavy mentalČo na to profesor Higgins?Magistra vitae.SúkromnéNezaradenéVox popapuli.

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu