Camino, deň 21.

Autor: Anton Kovalčík | 30.11.2016 o 18:00 | Karma článku: 5,74 | Prečítané:  453x

Antoni Gaudího, jedneho z najväčších architektonických géniov, prelomu 19. a 20. soročia som poznal len vďaka chrámu La Sagrada Familia https://sk.wikipedia.org/wiki/Sagrada_Familia

Čiastočne aj z LP Gaudí od Alan Parsons Project https://www.youtube.com/watch?v=7GU.

V dvadsiatyprvý deň mojej púte do Santiaga de Compostella som sa mal na vlastné oči zoznámiť s jeho ďalším úžasným dielom. S arcibiskupským palácom v meste Astorga.

Hospitallero v albergue v San Martin mi povedal, že to nemôžem minúť, lebo cesta vedie v jeho tesnej blízkosti. Pridal aj pár pikošiek. Ako všetci géniovia, fanaticky oddaní svojej práci, aj Gaudí bol trochu mimo. Celý život vraj nosil stále tú istú vestu, nepranú, špinavú. Podľa nej ho aj spoznali, keď ho zrazila električka, na následky čoho aj zomrel.  https://cs.wikipedia.org/wiki/Antoni_Gaud%C3%AD.

Zo San Martin do Astorgy to bola celkom príjemná cesta, ráno len okolo sedem stupňov, no v priebehu dňa sa oteplilo na príjemných dvadsať a niečo v tieni.

Cesta sa už začala vlniť, prišli mierne tiahle stúpania, nič extrémne. Do cieľa som dorazil tesne po jedenástej a o dvanástej som už bol ubytovaný. Keďže ma posledné dni pomerne nepríjemne bolela chrbtica medzi lopatkami, objednal som sa na masáž na albergue. Pekná, mladá, sympatická Španielka, ktorá hovorila po anglicky násobne lepšie, než ja po španielsky, robila divy, bolesť ustúpila a na druhý deň úplne zmizla. Dal som si záväzok, že už si nebudem ruksak frajersky vyhadzovať na chrbát jedným švihom...

Hneď po masáži som sa vybral na návštevu katedrály, aj Gaudího očarujúceho diela, ktoré vyzeralo, akoby sa vynorilo z ďalšieho filmu o Alenke v krajine zázrakov.

Na vstup do katedrály som musel chvíľu počkať, pretože práve prebiehala ďakovná omša za manželský pár, ktorý oslavoval významné výročie sobáša. Keď vyšli von, čakalo ich prekvapenie v podobe folklórneho súboru, tvoreného (asi aj) ich priateľmi.

V arcibiskupskom paláci som mal chvíľami podobný pocit, ako keď som stál v Sixtínskej kaplnke. Žasol som nad tým, čo všetko človek dokáže vytvoriť. Nech už je to na oslavu Boha, alebo pre svoju vlastnú "nesmrteľnosť."

Po tej masáži a návšteve pamiatok som riadne vyhladol, preto som sa rozhodol, že sa vyberiem do nejakej reštaurácie, kde ponúkajú menu pre pútnikov. Bolo ich viac, na námestí, aj v okolitých uliciach. Preberal som ako ten somárik medzi dvomi kôpkami sena, aj som mal na seba nervy, ale kompenzoval som si to tým, že som sa pristavil pri nápaditom, fantasknom výklade obchodu s hodinkami a klenotami, a na svoje dávne záujmy som si spomenul pri prehliadke veľmi dobre zachovaného a upraveného náleziska pozostatkov domu mešťana z doby rímskej.

Podobné, aj menšie žlté šípky na zemi, chodníkoch, stĺpoch, stromoch, múroch,... ukazujú cestu pútnikom do Santiaga. Zablúdiť je umenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Čo by nasledovalo, ak by súd rozpustil Kotlebovu ĽSNS?

Poslanci ĽSNS by o svoj mandát neprišli. Ich stranícka kasa by sa však zrejme vyprázdnila

KOMENTÁRE

Kotlebovci nosia fašistické relikvie do parlamentu

Parlamentný preukaz nezakryje extrémistickú slamu.

DOMOV

Generálny prokurátor navrhol zrušiť Kotlebovu stranu

Najvyšší súd obdržal podnet na rozpustenie ĽSNS.


Už ste čítali?