Demokracia - dobrý nápad, alebo zlý?

Autor: Anton Kovalčík | 26.6.2017 o 20:31 | Karma článku: 4,84 | Prečítané:  263x

Winston Churchill pred dolnou snemovňou britského parlamentu v novembri 1947 prehlásil: "Nikto nepredstiera, že demokracia je dokonalá, alebo vševediaca.

Vraví sa, že demokracia je najhoršou formou vlády, okrem všetkých​ ostatných foriem, ktoré ľudstvo z času na čas vyskúšalo."

Mal pravdu?

Ľudské bytosti sú vo svojej podstate spoločenské živočíchy. Táto spoločenskosť sa špecificky prejavuje vo forme náklonnosti voči pokrvným príbuzným, alebo priateľom, respektíve ľuďom, s ktorými si vymieňame láskavosti. Táto prirodzená spoločenskosť môže byť prekonaná vývojom nových inštitúcií, ktoré ponúkajú pohnútky pre iné typy správania.

Ľudské bytosti sú vo svojej prirodzenosti tiež stvoreniami vytvárajúcimi a nasledujúcimi pravidlá a normy.   Tvoria pre seba pravidlá, ktoré regulujú spoločenský kontakt a umožňujú kolektívnu akciu skupín. Aj keď tieto pravidlá môžu byť racionálne navrhnuté, alebo dojednané, správanie zvyčajne nie je ukotvené v racionalite, ale v emóciách, ako je napríklad hrdosť, hnev, vina, alebo hanba. Mnohé pravidlá pretrvajú určité obdobie, preto ľudia majú tendenciu inštitucionalizovať svoje správanie. Takto nastáva prechod od skupinových spoločenstiev, cez kmeňové, ktoré ešte nemali ústredný zdroj autority, až k spoločnostiam na úrovni štátov.

V starovekom Grécku boli dominantnými dve formy dve formy štátneho spoločenského zriadenia (vo forme mestských štátov): demokracia a oligarchia.

Demokracia, teda v doslovnom preklade "vláda ľudu" má svoje korene v Aténach a v tamojšej Cleisthenesovej reforme v rokoch 508-507 pr. n. l. Ďalej ju rozvinul Perikles a Efialtes, takže aténska demokracia dosiahla svoj vrchol koncom piateho storočia. Najväčšiu moc v štáte malo zhromaždenie (ecclesia), ktoré prijímalo najzásadnejšie rozhodnutia. Právo zúčastniť sa na ňom mali všetci dospelí muži. Každodennú činnosť mala na starosti Rada (boulé), ktorú tvorilo 500 vylosovaných členov. Väčšina verejných úradov sa zapĺňala pomocou losovania, výnimkou bola pozícia generála, ktorá podliehala voľbe.

Alternatívou demokracie bola oligarchia, alebo "vláda niekoľkých".  Účasť na rozhodovaní vo veciach verejných bola obmedzená na tých, ktorí spĺňali viac alebo menej prísne podmienky majetkovej kvalifikácie.

Medzi ďalšie, takzvane správne formy vlády Aristoteles vo svojom diele "Politika" zaradzuje "kráľovstvo", teda vládu jedného v prospech celku, alebo aristokraciu, čiže vládu niekoľkých, pričom za aristokratov nepokladal tých, ktorí za svoje postavenie vďačia predkom, ale svojej vlastnej schopnosti.

Za zlé formy vlády pokladal "tyraniu", teda vládu jedného vo vlastnom záujme, ale aj "demokraciu" ako vládu más bez akéhokoľvek požiadavku na vlastnenie majetku. Chápal ju ako vládu más v ich vlastnom záujme.

Demokracia, v Aristotelovom ponímaní je nielen vládou množstva, je aj vládou spoločenskej triedy. Prvým druhom demokracie je tá, kde je zákonom vyhlásená rovnosť tak, že chudobní nie sú viac, než bohatí a naopak, žiadna z týchto skupín nie je nadriadená druhej a obe sú na rovnakej úrovni. Ďalším druhom demokracie je ten, kde sa uchádzač o verejný úrad musí kvalifikovať určitým majetkom, pričom požadovaná hranica je nízka. Tretím druhom demokracie je tá, kde sa o úrad môže uchádzať hocikto z bezchybným pôvodom, pričom konečnou inštanciou je zákon. Štvrtým druhom je ten, kde sa každý  občan môže uchádzať o úrad, ale stále najvyššie je zákon.

Piatym druhom demokracie u Aristotela je ten, kde sa môže o úrad uchádzať každý, ale zákon nie je poslednou inštanciou. To sa stáva, keď rozhodujúcimi sú ľudové dekréty (referendá), nie zákon;  zvyčajne je to dôsledkom pôsobenia lídrov demagogického typu. Demagógovia vyrastajú tam, kde zákon nie je absolútnym vládcom. Keďže demokracia tohto typu má charakter monarchie a nie je ovládaná zákonom, nadobúda charakter monarchistickej vlády a stáva sa despotickou; v úcte sú držaní pochlebovači. Narastá vplyv obľúbencov, ktorými sú v monarchiách pätolízači a v demokraciách tohto typu populárni vodcovia.

Sú to oni, kto tým, že záležitosti odkazujú na rozhodnutie ľudí, sú zodpovední za nahradenie zákonov ľudovými dekrétmi. Zdrojom ich silnej pozície je fakt, že ľudia rozhodujú vo všetkých veciach, pričom oni sami ovplyvňujú rozhodnutia ľudí, pretože im naslúchajú masy. Avšak tam, kde nevládnu zákony, nie je základná ústava štátu, úrady strácajú autoritu.

Názor na spoločenské zriadenie, hlavne na demokraciu, sa od Aristotelových čias, pravdaže zmenil, ale základ sa nemení, mení sa forma, detaily, procesy, inštitúcie.

V dnešnom ponímaní politický vývoj znamená zmenu v politických inštitúciách v priebehu času. Ak sa inštitúcie nedokážu prispôsobiť zmeneným podmienkam, zmenia sa sami, alebo musia byť zmenené zvonku.

Politický poriadok tvoria dnes tri základné kategórie inštitúcií: štát, ako hierarchicky usporiadaná organizácia, ktorá má monopol na legitímne použitie sily na vymedzenom území; vláda zákona, pričom zákon sa chápe ako súhrn pravidiel správania, odrážajúci širokú zhodu vnútri spoločnosti, ktorý zaväzuje všetkých členov spoločnosti, vrátane tých najvplyvnejších; povinnosť skladať účty, čo znamená, že vláda je zodpovedná za záujmy celej spoločnosti, nielen za svoje úzke osobné, alebo skupinové záujmy.

Povinnosť skladať účty sa dnes typicky chápe ako procedurálna zodpovednosť, to znamená pravidelné a férové pluralitné voľby, ktoré dovoľujú občanom vyberať tých, ktorí im vládnu a prinútiť ich k disciplíne. V politicky rozvinutej liberálnej demokracii sú všetky tri kategórie inštitúcie v rovnováhe.

Zodpovedné politické systémy majú  seba korigujúce mechanizmy, ktoré majú zabrániť rozkladu: ak vláda podáva slabý výkon, alebo skorumpované elity si privlastnia štát, neelity ich jednoducho môžu zbaviť mandátov. V dejinách sa to už veľakrát stalo, no nie je istota, že takýto seba korigujúci mechanizmus bude fungovať. Možno preto, že neelity sú mizerne organizované, alebo nesprávne chápu svoj vlastný záujem. Tento druh politického úpadku vedie buď k pomalému nárastu úrovne korupcie, so zodpovedajúcim znižovaním efektívnosti vládnutia, alebo k násilným populistickým reakciám na vnímanú manipuláciu elít.

Apatia verejnosti iba zvyšuje možnosť, že politiku v krajine uchvatnú do svojich rúk pevne a hlboko uchytené elity.

Dnes tak často spomínané zlyhanie demokracie nespočíva v koncepte, ale skôr v jeho praktickej realizácii. Väčšina ľudí na celom svete by oveľa radšej žila v spoločnosti, v ktorej je vláda zodpovedná a efektívna, kde vláda poskytuje občanmi požadované služby včas a efektívne. Ibaže len niekoľko vlád je schopných oboje poskytnúť, pretože inštitúcie sú slabé, skorumpované, majú nedostatočné, alebo žiadne kapacity.

Avšak... ako napísal Amartya Sen: "Zatiaľ čo sa demokracia neuplatňuje všade, ani nebola všade akceptovaná, vo všeobecnom ovzduší svetovej verejnej mienky je demokratický spôsob vládnutia považovaný za všeobecne správny."

 

 

Použité zdroje: Aristotle - Politics.

                         Francis Fukuyama - The Origins of Political Order.

                         Francis Fukuyama - Political Order and Political Decay.

                         Amartya Sen: Democracy as Universal Value, Journal of Democracy 10 (1999)

p.s.: https://www.youtube.com/watch?v=xwC_8Q2K3U4

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Froome štvrtý raz vyhrá Tour de France, Bardet uhájil tretie miesto o sekundu

Sobotňajšiu individuálnu časovku vyhral tímový kolega Petra Sagana z Bory-Hansgrohe Maciej Bodnar.

DOMOV

OĽaNO nie je iba Matovič, hovorí jeho líder. Uvažuje, že sa stiahne z politiky

Matovič hovorí, že sa mu stalo niečo závažné.


Už ste čítali?