Slovenská stránka Wikipédie uvádza dve definície populizmu v politike:
1. politická taktika spočívajúca vo vystupovaní na verejnosti tak, že sa zdôrazňuje pochopenie pre problémy ľudí a prípadne sa im aj sľubuje bez reálnych podkladov; tiež vo význame zaujať za každú cenu, bez ohľadu na vec samú.
2. politická ideológia, ktorá sa zameriava na bežného človeka, odmieta elitárstvo a vyslovuje sa za rozšírenie prvkov demokracie; môže byť ľavicová aj pravicová (liberálna alebo konzervatívna).
V roku 1967 sa v London School of Economics uskutočnila veľká konferencia s cieľom definovať populizmus. Vyšlo najavo, že mnohí účastníci sa na definícii nedokázali zhodnúť.
Pojem sa väčšinou používa ako označenie pre "anti establišment" (aktivite zameranej na kritiku dominantných skupín, alebo elít, ktoré majú v rukách moc v štáte, alebo v nejakej organizácii) akéhokoľvek ideového zamerania. Na obsahu nezáleží, dôležitý je postoj. Termín sa preto často spája s určitými náladami a pocitmi: populisti sú "nahnevaní", ich voliči sú "frustrovaní", alebo trpia "odmietnutím."
V predvolebnej kampani amerických prezidentských volieb 2015-2016 boli za populistov nespočetne krát označení Donald Trump, aj Bernie Sanders
Označujú sa tak politici celého spektra, od krajnej ľavice (Sanders, Syriza v Grécku, Podemos v Španielsku, Evo Morales a Hugo Chávez v Južnej Amerike), po krajnú pravicu (Marine LePen, Geert Wilders).
Populizmus niekto vidí ako hrozbu, druhý zase ako potenciálny nápravný prostriedok pre politiku, ktoré sa nejakým spôsobom príliš vzdialila "ľudu."
Niektorým pripomína opitého hosťa na svadbe: nerešpektuje dobré spôsoby, je neslušný, niekedy začne flirtovať s manželkami ostatných hostí. Niekedy z neho ale môže vyhŕknuť pravda o liberálnej demokracii, ktorá zabudla na svoje základne myšlienky.
Populizmus je niečím ako neustálym tieňom modernej zastupiteľskej demokracie, jej stálou hrozbou. Jeho lepšie poznanie umožní lepšie vidieť jeho rozlišujúce znaky a do určitej miery aj nedostatky demokracií, v ktorých žijeme.
Podľa najnovšej definície (Muller) je populizmus určitou moralistickou predstavou o politike, spôsobom vnímania politického sveta, ktorý ustanovuje čistý a úplne zjednotený, avšak absolútne fiktívny ľud, postavený proti elitám, ktoré sa odsudzujú ako skorumpované, alebo morálne menejcenné v nejakom inom ohľade. Okrem toho, že sú populisti anti elitistami, sú vždy aj anti pluralistami. Tvrdia, že oni a výlučne len oni, reprezentujú ľud. Pokým sami nie sú pri moci, populisti tvrdia, že všetci ich politickí konkurenti sú len časťou amorálnej skorumpovanej elity. Keď sú pri moci, populisti neuznávajú existenciu ničoho, čo by mohlo pripomínať legitímnu opozíciu. Kto nepodporuje populistické strany, nepatrí k tým pravým ľuďom (pravým Rusom, Američanom, Maďarom, ...)
Keď populistický politik zlyhá vo voľbách, nie je to preto, že nereprezentuje ľudí, ale preto, že väčšina sa neodváži ozvať sa. Aspoň tak to tvrdí. Problémom nikdy nie je populistova slabá schopnosť reprezentovať ľudí, ale vždy inštitúcie, ktoré nejako zapríčinili zlý výsledok. Aj keď tie inštitúcie navonok vyzerajú demokraticky,v zákulisí sa určite deje niečo, čo skorumpovaným elitám umožňuje naďalej zrádzať ľud. Konšpiračné teórie sú teda nedeliteľnou súčasťou populistickej rétoriky; vyrastajú priamo z logickej podstaty populizmu.
Základným rozdielom medzi demokratickým a populistickým politikom je ten, že ten prvý robí vyhlásenia vo forme podobnej hypotézam, ktoré sa dajú zo skúsenosti vyvrátiť na základe aktuálnych výsledkov, alebo pravidelných procesov, ako napríklad voľby. Ten druhý trvá na svojom prehlásení, nech sa deje, čo sa deje, pretože jeho tvrdenie je morálnej, alebo symbolickej povahy, nie je postavené na základe skúsenosti, takže nemôže byť vyvrátené.
Populistom vyhovuje takzvaná mediálna, alebo divácka demokracia, pri ktorej sa občania zapájajú do politickej aktivity primárne sledovaním politikov v médiách.
Populisti pri moci sú nepríjemní (jemne povedané) voči mimovládnym organizáciám, ktoré ich kritizujú, pretože každá opozícia zo smeru občianskej spoločnosti podrýva ich tvrdenie o tom, že len oni sú oprávnení reprezentovať občanov. Je mnoho príkladov o tom, ako sa Vladimír Putin, Viktor Orbán, ale aj nám bližší politici snažili zdiskreditovať kritické mimovládky a vyhlasovať ich za zahraničných agentov.
Dnešný úspech populizmu je možné spojiť s niečím, čo možno nazvať "nesplnené prísľuby demokracie", ktoré ale v určitom zmysle v našich spoločnostiach ani nemôžu byť splnené. Nikto nikdy tie prísľuby oficiálne nevyhlásil. Možno ich skôr nazvať "ľudovou teóriou demokracie", ktorá nielen vysvetľuje príťažlivosť demokracie, alebo aj "intuíciou", čo nielen vysvetľuje príťažlivosť demokracie, ale aj jej pravidelné zlyhania.
Hlavným rozdielom medzi demokraciou a populizmom, takto chápaným, je potom skutočnosť, že zatiaľ čo demokracia umožňuje väčšine občanov vybrať svojich oprávnených zástupcov, ktorých skutky môžu, ale nemusia zodpovedať tomu, čo si táto väčšina priala. Pripúšťa možnosti zlyhania počas rozhodovacieho procesu, ako aj možnosť zmeny toho, kto tvorí väčšinu. Populisti prehlasujú, že žiadne konanie populistickej vlády nemožno spochybňovať, pretože tak si to praje "ľud".
Populizmus nie je akousi opravou chýb liberálnej demokracie v zmysle snahy priviesť politiku "bližšie k ľuďom", ale môže byť užitočný v upozornení na fakt, že niektoré časti populácie ozaj nemajú zastúpenie. Mal by prinútiť obrancov liberálnej demokracie, aby sa viac zamysleli nad tým, čo môže byť v súčasnosti označené ako zlyhanie v systéme zastupiteľstiev, ako aj nad všeobecnejšími morálnymi otázkami súčasnosti: Čo sú kritéria pre príslušnosť k spoločnosti? Prečo pluralizmus stojí za to, aby sa zachoval? Akým spôsobom sa treba pozerať na problémy a sťažnosti voličov populistických strán ako slobodných a rovných občanov a nie ako na choré prípady frustrovaných, nazlostených a odmietaných mužov a žien.
Populizmus je hrozbou pre demokraciu, aj keď nie každý, kto kritizuje vládne elity je populista.
Použité zdroje informácií: Jan - Werner Muller What is populism?
