Budovanie a organizovanie občianskej spoločnosti.

Autor: Anton Kovalčík | 27.5.2019 o 8:42 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  186x

Problémy len zriedkakedy možno vyriešiť z miesta vzdialeného od výskytu problému. Ešte zriedkavejšie vzdialenou byrokraciou spoza stola.

Zdroje by preto mali byť presúvané nielen na nižšie úrovne vlády, ale všade tam, kde existujú skupiny, ktoré sa snažia veci riešiť na mieste.

Demokratické systémy pozostávajú z viac, než len hromady indivíduí, ktoré fungujú samostatne, či už v trhovej ekonomike, alebo od ochrannou rukou masívnej ústrednej vlády. Skutočná spoločenská moc vyžaduje sprostredkujúce inštitúcie, ktoré konajú v mene jednotlivcov pred obrovskými a mocnými štruktúrami štátu a trhu. Moderné štáty sú síce závislé na občianskej spoločnosti, pokiaľ ide o sociálny kapitál, ale nie sú v silnej pozícii na to, aby ho vytvorili. Civilná spoločnosť v pravom slova zmysle musí vyrásť z pocitu vzájomnej povinnosti a zodpovednosti madzi občanmi navzájom. Teda zdola.

Budovanie občianskej spoločnosti je komplexným problémom, ktorý v sebe skrýva vzájomné pôsobenie mnohých premenných v neustále sa meniacom prostredí. Čo činí verejnú sféru a organizovaný život pomocníkmi pri oveľa rozsiahlejších zmenách spoločenských, ekonomických a politických štruktúr. Niektoré budú zreteľné, iné nie, no väčšina bude záležať na kontexte a okolnostiach.

Vecí, ktoré je možné zmeniť najjednoduchšie sú zvyčajne najmenej dôležité, tie ozaj dôležité sa menia len veľmi ťažko. Aby sa rozvinula občianska spoločnosť, je potrebné posilniť podmienky pre efektívnu spoluprácu medzi organizovaným životom, verejnou sférou a dobrou spoločnosťou útokom na všetky formy nerovnosti a diskriminácie tým, že sa ľuďom poskytnú prostriedky na to, aby boli aktívnymi občanmi, zmenou politiky tak, aby povzbudzovala väčšiu účasť, zaručením nezávislosti organizácií a vybudovaním základov pre inštitucionálne partnerstvá a koalície.

Aby to mohlo fungovať je potrebné odstrániť bariéry, ktoré ľuďom bránia byť aktívnymi občanmi a pripravujú ich o pocit bezpečia, ktorý je potrebný na to, aby boli ochotní vyjsť v ústrety iným a nadväzovať s nimi spojenia.

Nie je príliš ťažké žiť angažovane z pozície bezpečia a privilégií, pretože riziko je tu minimálne a potrebná snaha menej intenzívna. No očakávať od ľudí, ktorí majú problém s uživením seba a svojej rodiny, aby sa delili o svoj čas, spolupracovali a zúčastňovali sa na aktivitách je nerozumné, pokým sa im nevytvoria podmienky, za ktorých by takéto konanie mohlo pre nich byť racionálne a bezpečné. Debatovať o politike a brať mocných na zodpovednosť vyžaduje energiu aj odvahu, hlavne keď neexistujú žiadne právne, sociálne ani finančné záruky, ktoré by človeka podporili, keď mocní zaútočia späť.

Veľa ľudí na Slovensku dnes tvrdí, že ozvať sa dnes je ešte väčšie riziko, než za vlády jednej strany. Myslím, že sa až tak veľmi nemýlia.

Vlády sa len tak sami od seba ľahko nereformujú. Zaiste, je pre nich jednoduché ústne predložiť nejaký plán, či nebodaj záväzok, alebo povrchný prejav politickej vôle a pritom udržiavať nemenný stav. Tu by mali nastúpiť spoločenské organizácie bežných ľudí, ktoré budú maž dostatočnú moc na to, aby kontrolovali vládu, ministerstvá, či iné „vyššie“ kruhy, prípadne aj brali ich na zodpovednosť za neplnenie sľubov, či rôzne prehmaty.

Podstatou organizovania komunít je vygenerovanie moci. Moci uskutočniť požadovanú zmenu pre tých, ktorí ju práve nemajú a zobrať trochu moci od tých, ktorí ju zneužívajú. Moc, ktorá dokáže byť praktická, pružná, múdra a trpezlivá. Moc organizovanej komunity znamená schopnosť vyvolať odozvu.

Jedným zo základných pojmov je tu „Cieľ,“ čo je človek, alebo skupina ľudí, ktorí môžu urobiť zmenu, ktorú komunita požaduje. Sekundárny cieľ je vplyvná skupina, alebo osoba, ktorá je schopná ovplyvniť primárny cieľ. Ak sa skupina zameria na ovplyvnenie nesprávneho cieľa, nedostane čo chce a ešte bude vyzerať nekompetentne.

Ustálený stav, či status quo, sa nechce zmeniť. Snaha zmeniť ho prináša trenice a konflikty. Pri kampaniach organizovaných za účelom dosiahnutia požiadavkov komunity k nim zákonite dochádza. Konflikt vytvára situáciu, keď sa oponenti, teda „Ciele“ naučia, že je v ich vlastnom záujme výhodnejšie akceptovať požiadavky komunity, než pokračovať v konflikte.

Zaiste, nedokážeme zmeniť všetko. Ale to neznamená, že nedokážeme urobiť nič. Najväčšou výzvou pri organizovaní komunít je preto vyjasniť si, čo zmeniť dokážeme, ak zoberieme do úvahy moc, ktorú momentálne komunita má. Kľúčovým je pritom fakt, že požadovaná zmena musí byť konkrétna, nie všeobecná. Nemôžeme bojovať všeobecne za bezpečnosť na našej ulici, ale môžeme vybojovať to, že nám tam poverené úrady dajú stĺp verejného osvetlenia, či rozšíria chodník pre chodcov.

Príliš často sa pozbierané skupiny aktivistov vopred nepripravia predtým, než začnú požadovať nejaké zmeny. Výsledkom je to, že sa neinformovaní a s minimom presvedčenia postavia pred svojho oponenta, médiá, či vlastných podporovateľov, začnú klásť neúmerné požiadavky, bez toho, aby si vlastne dali dohromady čo vôbec chcú a ako by sa to malo dosiahnuť. Takáto kampaň je prehraná ešte predtým, než sa začala.

Vždy sa musí nájsť nejaký prvotný hýbateľ (možno ten najnaštvanejší člen komunity, ktorý chce niečo zmeniť), kto privedie najskôr len zopár, potom viac ľudí zo svojho okolia k tomu, aby prediskutovali ich potreby a našli spoločný základ pre akciu. Konverzácia a budovanie vzťahov povedú k identifikovaniu problémov, na riešení ktorých sa chcú podieľať. To môže byť veľmi náročné a nevďačné, pretože niektorí povedia, že radšej niekomu zaplatia za riešenie problému, akoby sa mali na riešení podieľať, iní budú podozrivo zazerať, že čo z toho máte. Na rozdiel od mimovládok, ktoré prídu zhora s návrhom problému, ktorý chcú riešiť, organizované komunity chcú riešiť problémy, ktoré ich bezprostredne pália. Trpezlivým budovaním členskej základne z ktorej postupne vykryštalizujú prirodzení lídri, rešpektovaní a volení komunitou.

Podľa skúseností tam, kde je komunitné organizovanie najviac rozvinuté, teda hlavne v USA, úplne decentralizované organizácie, ktoré odmietajú akékoľvek vedenie, sú v praxi často dominované malými skupinkami, ktoré nemajú žiadne oficiálne právomoci, ani zodpovednosť.

Občianska spoločnosť je miestom, kde jednotlivci vstupujú do vzájomných vzťahov dôvery a spolupráce. Je bariérou proti štátnickej ideológii a veľkolepým snom o „národnej komunite“, ktoré často sledujú ideológovia a demagógovia v demokratických, aj totalitných štátoch. Čím hrubšia je vrstva občianskej spoločnosti, tým väčšie sú zábrany pre centralizovanú vládu. Keď občianska spoločnosť zmľandravie, jednotlivec ostane stále viac a viac bezmocný a izolovaný v spoločnosti, kde všetky cesty vedú k právnikom, súdom a sociálnym agentúram.

Jednou zo základných súčastí demokratickej kultúry a vedľajším produktom občianskej spoločnosti je dôvera. Ľudia, ktorí si navzájom nedôverujú sa dajú ľahšie ovládať. Spoločnosti so silnými putami spoločenskej dôvery a spolupráce majú obrovskú výhodu pred tými, ktoré sú charakteristické izoláciou jednotlivcov a spoločenskou rozštiepenosťou.

Prechod od toho zlému, k tomu dobrému nie je „ich“ zodpovednosťou. Tiež sa málokedy udeje jedným obrovským skokom. Ani na vrchol rebríka sa človek nedostane jednym skokom, ale postupne, pomaly, stupienok za stupienkom.

p.s.: „Nepochybujte o tom, že pár premýšľajúcich, zanietených ľudí môže zmeniť svet. Vlastne je to vždy práve tak.“ — Margaret Mead
 

 

 

Použitá literatúra: R. Solnit – Hope in the Dark.

                             M.Warren – Dry Bones Rattling.

                             A.Schutz, M.Sandy – Collective Action for Social Change.

                             R.Putnam – Bowling alone.

                             M.Edwards – Civil Society.

                             H.Boyte – The Citizen Solution.

                             H.Boyte – Everyday Politics.

                             R.Hopkins – Power of Just Doing Things.

                             D.Eberly – The Rise of Global Civil Society.

                             S.Alinsky – Reveille for Radicals.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?