Orwell o nacionalizme.

Autor: Anton Kovalčík | 9.3.2019 o 10:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  460x

Slávny anglický autor románu 1984, či Zvieracej farmy, ktorý sa narodil v Indii v roku 1903 pod menom Eric Arthur Blair, bol aj známym novinárom či esejistom. V roku 1945 napísal esej "Poznámky k nacionalizmu."

 

Toto útle dielo je ďalším dôkazom nadčasovosti jeho tvorby. Zdá sa mi, že v posledných rokoch je stále aktuálnejšie a tým sa zvyšuje potreba zauvažovať nad jeho myšlienkami. 

Pri pojme nacionalizmus mal Orwell na mysli v prvom rade zvyk predpokladať, že ľudské bytosti je možné klasifikovať podobne ako rastliny, či živočíchy do rôznych tried, či kategórií, a že celé skupiny miliónov, či desiatok miliónov ľudí môžeme s istotou označiť ako "dobrí" alebo "zlí".

Následne, a o to dôležitejšie, tým myslel zvyk identifikovať samého seba s jednou zo skupín, či jedným z národov, postaviť ju nad dobro, či zlo a neuznávať žiadnu inú povinnosť okrem presadzovania jej záujmov. Za nacionalistické v širšom zmysle pokladal aj ideológie, napríklad fašizmus, komunizmus, bielu nadradenosť, radikálne náboženské prúdy a podobne.

Nacionalizmus si pritom netreba mýliť s vlastenectvom, pod čím Orwell myslel oddanosť určitému miestu, či spôsobu života, ktorý jednotlivec považuje za najlepší na svete, ale nechce ho vynucovať u ostatných ľudí. Vlastenectvo je vo svojej podstate obranné, vojensky aj kultúrne. Nacionalizmus, na druhej strane, je neoddeliteľne spätý s túžbou po moci. Hlavným motívom každého nacionalistu je zaistiť viac moci a prestíže nie pre seba, ale pre národ, či skupinu, ktorej obetoval svoju individualitu.

Nacionalista myslí výlučne, alebo hlavne v pojmoch kompetitívnej prestíže, víťazstiev, porážok, triumfov, či ponížení. Dejiny aj súčasnosť vidí ako reťaz vzostupov a pádov veľkých mocností, pričom každá udalosť mu pripadá ako dôkaz toho, že tá jeho strana má navrch, zatiaľ čo akýkoľvek nenávidený rival je menejcenný, či menej úspešný. Nespája sa nevyhnutne so silnejšou stranou. Tým, že si vybral stranu, presvedčí sám seba, že práve ona je tou najsilnejšou a je schopný zotrvať v tomto presvedčení aj keď dôkazy poukazujú na presný opak.

Nacionalizmus je hlad po moci sýtený sebaklamom. Každý nacionalista je schopný aj tých najväčších klamstiev, ale pretože je presvedčený, že slúži vyššiemu dobru, je si neotrasiteľne istý svojou pravdou.

Niečím podobným sú postihnutí politickí činitelia, ktorí prežijú akýkoľvek svoj omyl vďaka tomu, že majú oddaných prívržencov, či umeleckí kritici, ktorých úsudok je pokrivený podobne ako ten politický. Vždy majú pokušenie tvrdiť, že každý článok, blog, kniha, či iné dielo, s ktorého myšlienkami  nesúhlasia, musí byť zlé z literárneho, či umeleckého uhla pohľadu. Robia tak bez toho, aby si boli vedomí svojej neúprimnosti.

Základnými charakteristikami nacionalistického myslenia podľa Orwella sú:

1. Posadnutosť. Pokým to je možné, nacionalista sotva niekedy píše, premýšľa, rozpráva o čomkoľvek inom okrem nadradenosti jeho mocenskej skupiny. Každá výčitka na adresu jeho skupiny, či chvála tej konkurenčnej, ho privádza do stavu nepohody, čo môže napraviť jedine ostro formulovanou odpoveďou.

2.Nestabilita. Akokoľvek intenzívna je jeho lojalita, nezabraňuje mu v jej transfere na inú skupinu. Často môžeme prísť k faktu, že veľkí vodcovia národov, či zakladatelia nacionalistických hnutí ani nepatria ku krajine, ktorú zvelebujú. Platí to napríklad aj o Stalinovi, Hitlerovi, Napoleonovi, Poincarém, či o iných. V minulosti do radov fašistických hnutí často vstupovali bývalí komunisti, po druhej svetovej vojne v opačnom poradí. Pre intelektuálov mala táto možnosť presunu lojality významnú funkciu. Umožňovala im byť viac nacionalistickými - viac hrubými, vulgárnymi, viac zlými, smiešnymi, neúprimnými, než by mohli byť vo svojej rodnej krajine, alebo v akejkoľvek inej skupine, o ktorej mali skutočné poznatky.

3. Nevšímavosť k realite. Všetci nacionalisti majú schopnosť nevidieť paralely medzi podobnými skupinami faktov. Skutky sa považujú za dobré alebo zlé nie podľa ich vlastnej podstaty, ale podľa toho, kto ich vykonal. Mučenie, únosy, nútené práce, masové deportácie, uväznenie bez súdu, atentáty, bombardovanie civilistov - nie sú morálne závadné, pokiaľ ich vykonala "naša" strana. Ako kedysi vraveli Američania na adresu afrických diktátorov, ktorí boli na ich strane, nech to boli akékoľvek beštie: "Je to síce zku..ysyn, ale je to náš zku..syn." Britskí politici obhajovali právo na sebaurčenie v rámci Európy, ale už nie to isté pre Indiu. Dnes je to podobne s nezávislosťou Škótska, či zjednotením Írska. Samozrejme pri tom nepociťujú žiadny rozpor t tvrdeniach.

V myslení nacionalistu sú myšlienky, ktoré sú súčasne pravdou, aj nepravdou, sú známe, aj neznáme. Princíp, tak presne stelesnený v pojme "double-talk" (dvojreč) v románe 1984. Známy fakt môže byť tak neznesiteľný, či ideologicky neprijateľný, že sa už zo zvyku presúva do ústrania a nevstupuje do logických procesov. Udalosti, u ktorých je pocit, či presvedčenie, že sa nemali stať, nie sú zmieňované a nakoniec sú popierané. Kto si pamätá seriál Chalupári a jeho úvodnú znelku, spomenie si na to, ako z nej po emigrácii Waldemara Matušku zmizol jeho hlas a ostala len hudobná stopa. Aj ako prestali "existovať" umelci, či športovci, ktorí za čias takzvaného reálneho socializmu emigrovali na západ. Dnes sa k tomu opäť vraciame akceptovaním pojmu "post-truth."

Tam, kde vstupujú strach, nenávisť, žiarlivosť a zvelebovanie moci, narušuje sa zmysel pre vnímanie skutočnosti, schopnosť odlišovať dobé od zlého. Neexistuje žiaden zločin, ktorý by nebolo možné ospravedlniť, ak ho vykonali "naši".

Možno teda tvrdiť, že neexistuje nezaujatý prístup ku skutočnosti, ktorá nás obklopuje, že všetko, v čo veríme, čo je účelom našich snáh zahŕňa tie isté klamstvá, hlúposti a barbarstvá; čo sa často prezentuje ako dôvod, prečo sa držať bokom od politiky. Nezaujímať sa o politiku aj napriek tomu, že politika sa zaujíma o nás a do značnej miery ovplyvňuje náš život súčasný, aj budúci. Orwell bol presvedčený, že v modernom svete nikto, kto sa dá opísať ako intelektuál sa nemôže držať mimo politiky v zmysle vôbec sa o ňu nezaujímať. Každý sa musí angažovať v politike - v širšom zmysle slova - a každý si musí stanoviť preferencie. Každý musí rozoznať, že niektoré idey, niektoré ciele sú objektívne lepšie, než iné, aj keď sa niekedy posúvajú vpred rovnako zlými spôsobmi.

Dodám len, že to neplatí len pre intelektuálov.

 

George Orwell: Notes on Nationalism.

 

p.s.: https://www.youtube.com/watch?v=lV4Ahu0zFzM

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?