Tie, ktoré sú dôsledkom ľudskej činnosti poznáme od devätnásteho storočia v oblastiach, ktoré sú blízke priemyselnému znečisteniu, ako napríklad stredné Nemecko, či oblasť Midlands vo Veľkej Británii.
V roku 1955 americké Ministerstvo poľnohospodárstva ustanovilo Experimentálny les Hubbard Brook v oblasti White Mountains, New Hampshire, ďaleko od akejkoľvek priemyselnej oblasti. Zámerom bolo skúmať zavodnený ekosystém - les, rôzne rastliny a zver s ním spojené a vodu, ktorá cez les preteká. V roku 1963 vedci vypracovali Štúdiu ekosystému Hubbard Brook a objavili kyslý dážď na území Severnej Ameriky. Chemicky neutrálne kvapaliny majú hodnotu pH rovnú 7, bežný dážď okolo 5. Vedci tam namerali pH 4 a menej, v jednej vzorke dokonca 2,85 - rovnaké ako citrónová šťava.
Toto zistenie prišlo v čase, keď nastal značný posun v americkom prístupe k životnému prostrediu. V roku 1964 Kongres schválil Zákon o divočine (Wilderness Act). Prezident Nixon vytvoril o niečo neskôr Agentúru na ochranu životného prostredia (Environmental Protection Agency - EPA) a podpísal niekoľko významných zákonov o ochrane životného prostredia. Ronald Reagan po nástupe do funkcie prezidenta začal odklon Republikánov od ochrany a regulácie životného prostredia, čo ich dostalo na cestu kolízie s vedou.
Problémom kyslého dažďa boli vedľajšie škody, ktoré spôsoboval. Emisie síry a dusíka z tepelných elektrární, áut a tovární sa v atmosfére mohli zmiešať s dažďom, snehom, či oblakmi, prejsť veľkú vzdialenosť, ovplyvniť jazerá, rieky, pôdu a divočinu ďaleko od zdroja emisii. To ukazoval výskum v Hubbard Brook. Chemická analýza ukázala, že väčšina kyslosti bola spôsobená rozpustenými sulfátmi, zvyšok väčšinou nitrátmi, vedľajšími produktmi spaľovania uhlia a ropy.
Možné efekty boli znepokojujúce. Zahŕňali likvidáciu živín z pôdy a rastlín, okyslenie riek a jazier, poškodenie voľnej prírody, koróziu budov a iných štruktúr. Vedci teda hľadali možné varovné signály a našli ich. Štúdie vo Švédsku ukázali, že kyslé dažde redukujú lesný porast, iné štúdie v USA preukázali ich vplyv na rast rastlín a vývoj ich tkanív.
Vo Švédsku, Kanade a Nórsku bolo okyslenie riek a jazier spojené so zvýšeným úhynom rýb.
Keď kanadská agentúra na ochranu životného prostredia prišla k záveru, že väčšina kyslého dažďa, ktorý spadne v Kanade má svoj pôvod v USA, prezident Carter podpísal Zákon z roku 1980 o Programe na vyhodnotenie kyslých zrážok, čo bol desať ročný program výskumu, monitorovania a vyhodnocovania možných vplyvov oxidov síry a dusíka na životné prostredie a ľudské zdravie. Tiež vytvoril americko-kanadskú komisiu na spoluprácu pri výskume kyslého dažďa. Potom sa ale politické pomery v USA zmenili.
V roku 1980 sa do funkcie prezidenta USA dostal bývalý predstaviteľ tvrdých chlapíkov v Hollywoodskych filmoch, Ronald Reagan. Základom jeho programu bola obmedzovanie regulácie, znižovanie dosahu federálnej vlády a uvoľnenie síl a možností súkromného podnikania. V roku 1983 technické pracovné skupiny ustanovené na základe dohody USA s Kanadou potvrdili, že kyslý dážď spôsobený emisiami síry je skutočný a spôsobuje značné škody.
V roku 1982, zatiaľ čo pracovné skupiny fungovali na plné obrátky, Úrad Bieleho domu pre vedu a techniku vytvoril vlastnú skupinu na preskúmanie dôkazov o kyslom daždi. Človekom, ktorého požiadali aby skupinu vytvoril a viedol, bol spoluzakladateľ Marshall Institute a obhajca programu SDI, nukleárny fyzik William A. Nierenberg. Podobne ako Seitz a Teller, aj on neznášal ochrancov životného prostredia, ktorých pokladal za odporcov technického pokroku, bol zapáleným obhajcom Vietnamskej vojny, čo ho tiež postavilo proti väčšine vedeckej komunity. Do svojej pracovnej skupiny osobne vybral takmer všetkých z deviatich členov. Jedinou výnimkou bol S. Fred Singer, ktorého navrhol Úrad Bieleho domu pre vedu a techniku.
Podobne ako ostatní, aj on bol fyzikom, ktorý za kariéru vďačil Studenej vojne. Bol odborníkom na raketovú techniku a výskum kozmického žiarenia, jedným z prvých, ktorí presadzovali obežné satelity Zeme. Až natoľko, že prišiel k záveru, že myšlienka použitia družíc na výskum Zeme bola iba jeho. Popudil tým proti sebe väčšinu iných expertov v danej oblasti, ktorí zastávali názor, že jeho odhady sú príliš optimistické. Keď sa stal členom Nierenbergovej skupiny, ako jediný, ktorý nemal stále akademické postavenie. Bol členom Heritage Foundation, ktorá obhajovala neobmedzenú ťažbu ropy z morského dna, presun štátnej pôdy do súkromných rúk, redukciu noriem kvality vzduchu a zrýchlené vydávanie licencií na stavbu jadrových elektrární.
Nierenbergova skupina sa zišla v januári 1983. V júni ju Úrad Bieleho domu pre vedu a techniku požiadal o predbežnú správu a súhrn vedeckých odporúčaní. Skupina prišla k záveru, že je nutné radikálne znížiť emisie síry aby sa kyslé dažde dostali pod kontrolu. Prvotný návrh tlačového vyhlásenia bol odoslaný na schválenie do Bieleho domu. Vrátila sa s tým, že z nej boli vyškrtnuté dva odstavce, ktoré sa zaoberali dlhodobými následkami kyslých dažďov a niektoré ďalšie boli prehodené v takom poradí, aby znižovali dopad správy. Druhý dokument, ktorý sa zaoberal návrhmi ďalších krokov v boji proti kyslým dažďom sa vrátil z Bieleho domu s tým, že v ňom bol prvý odstavec zmenený Fredom Singerom z pôvodnej verzie navrhnutej výskumnou skupinou na:
"Kyslé zrážky sú vážny, no nie životu nebezpečný problém. Je to súčasne vedecký, technologický aj inštitucionálny problém."
V záverečnom súhrne boli zvýraznené tri body. Začínali sa nasledovne:
1. Vedecky si nie sme istí čo spôsobuje kyslé dažde.
2. Technológie na boj proti nim sú drahé a nespoľahlivé.
3. Inštitucionálne Zákon o čistom vzduchu a jeho dodatky už stanovil normy čistoty vzduchu na ochranu ľudského zdravia a majetku.
Singer, v podstate, stanovil hodnotu prírody na nulu. Jeho snahy vyústili do tvrdenia, že ak sa nič neurobí, nebude to nič stáť. Nakoniec správa, ktorá jasne hovorila o realite a závažnosti kyslých dažďov skončila s pochybnosťami.
V auguste americké aj kanadské noviny uverejnili články v ktorých konštatovali, že "Vláda USA pred kľúčovým hlasovaním v Kongrese ututlala správu, ktorá jej odporučila značné zníženie kyslého znečistenia ovzdušia."
Počas zostávajúcich rokov Reaganovho obdobia nebol prijatý žiadny zákon, ktorý by sa venoval kyslým dažďom. Vláda trvala na tom, že je to problém, ktorého náprava by stála príliš veľa.
V roku 1990, za prezidentovania George H.W. Busha, bol prijatý dodatok k zákonu o čistom vzduchu, ktorý zaviedol do praxe obchodovanie s emisiami, resp. ich kvótami, za účelom obmedzenia kyslého dažďa. Výsledkom bol 54 percentný pokles úrovne kysličníka siričitého v ovzduší medzi rokmi 1990 až 2007, zatiaľ čo cena elektriny po zohľadnení inflácie poklesla. V roku 2003 EPA mohla Kongresu oznámiť, že celkové náklady na zníženie znečistenia ovzdušia v predchádzajúcich desiatich rokoch boli v rozmedzí 8 až 9 miliárd dolárov, pričom vyplývajúce benefity sa pohybovali medzi 101 až 119 miliárd dolárov. Singerove tvrdenie o "miliardovom riešení miliónového problému" sa ukázalo ako nezmysel. Nevyšli ani tvrdenia energetického priemyslu, že systém prinesie obrovské ekonomické škody, nezamestnanosť a drahšiu elektrinu.
Vyvolávanie pochybností ohľadnom kyslých dažďov, ako aj pochybností o škodlivosti fajčenia, viedlo len k meškaniu zavedenia nevyhnutných opatrení a regulácií. V ďalších rokoch bola táto stratégia použitá znova a znova v iných oblastiach, väčšinou rovnakými ľuďmi a organizáciami.
Ale o tom potom.
Pokračovanie: https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/511288/zla-diera.html
Použité informácie: Oreskes - Conway: Merchants of Doubt.
Internet.
