Chemické a bio zbrane 4 - nedávna minulosť(?).

Autor: Anton Kovalčík | 22.2.2020 o 12:09 | (upravené 7.3.2020 o 17:01) Karma článku: 1,75 | Prečítané:  301x

Prezident Nixon mal viacero dôvodov, aby vystúpil s návrhom na zastavenie pretekov v chemickom a biologickom zbrojení. 

Britská i kanadská vláda videli možnosť na schválenie takejto dohody, narastal široký odpor proti ich používaniu vo Vietname a stalo sa niekoľko nepríjemných nehôd. 

V marci 1968 americká armáda uskutočňovala na skúšobnom území pri  Dugway sériu skúšok s nervovým plynom VX. Zostatkový plyn v nádobách v lietadle, ktoré ho rozprašovalo, sa uvoľnil a zasiahol pozemky v Skull Valley, kde sa páslo obrovské stádo oviec. Miestni fotografi a televízne štáby prišli nasnímať ovce, ktoré zrazu masovo ochoreli, no videli už len obrovské masové hroby, do ktorých sa ukladali mŕtvoly 6.000 oviec.

Uhynuté ovce v Dugway - Scull Valley.Uhynuté ovce v Dugway - Scull Valley.

Po roku 1968 sa vedci v Rocky Mountain Arsenal, kde sa vyrábal nervový plyn GB, rozhodli napumpovať jedovatý odpad z výroby do podzemného rezervoáru, kvôli čomu vyvŕtali asi trojkilometrový tunel, cez ktorý chceli priestor naplniť. Nedlho potom, čo začali s plnením, došlo k sérii zemetrasení, preto bola akcia v roku 1966 zastavená. Nasledovali protesty verejnosti.

V roku 1969 došlo k úniku nervového plynu VX na americkej základni na japonskom ostrove Okinawa. Okrem toho, že japonská vláda nemala poňatia o uložení chemických zbraní na jej území, do nemocnice bolo s príznakmi odvezených 23 vojakov. Rok predtým z neznámych príčin skolabovalo asi sto detí, ktoré sa hrali na neďalekej pláži.

O ruskom programe sa západ dozvedel od dvoch významných prebehlíkov - Vladimíra Pasečnika, vedúceho leningradského inštitútu ultra-čistých preparátov a Kanatjana Alibekova, významného medicínskeho odborníka.

Vyšlo najavo, že už rok po podpísaní Konvencie, v roku 1973, ZSSR založil Biopreparat, kryciu spoločnosť Sovietskej armády. V roku 1991 ovládala 40 výskumných a výrobných zariadení, niektoré v typicky rusky masívnych dimenziách. V lesoch neďaleko Moskvy pracovalo zariadenie, známe iba ako Poštová Schránka V-8724, nezaznamenané na žiadnej mape. Zamestnávalo 4.000 ľudí. V roku 1982 v kazašskom Stepnogorsku postavili šesťposchodovú budovu, ktorá ukrývala 10 obrovských fermentačných nádrží na výrobu antraxu. V apríli 1979 v dôsledku lajdáckosti obsluhy v Sverdlovsku, teraz Jekaterinburgu, došlo k úniku antraxu do ovzdušia. Zomrelo niečo medzi 65 až 105 ľudí (https://en.wikipedia.org/wiki/Sverdlovsk_anthrax_leak). Podľa Alibekova, Rusi pred rokom 1990 postavili podzemnú továreň, ktorá bola schopná vyrábať 80 až 100 ton zmutovaného vírusu kiahní. 

Na jar v roku 1984 počas iracko- iránskej vojny zomrel 24-ročný Iránec Surab Norúz. Bola vojna, tak by na tom nebolo nič zvláštne. Teda pokiaľ by nezomrel po zásahu yperitom. Západné vlády, aj výzvedné služby privreli obe oči, keď iracká sieť nastrčených firiem, ktoré konali v záujme Irackého Štátneho Podniku na Výrobu Pesticídov na svetovom trhu nakúpila kompletné zariadenie a chemikálie potrebné na výrobu chemických zbraní. Biznis je biznis. 

Americká firma dodala plány na prvú továreň na ich výrobu v roku 1978. V roku 1979 táto továreň blízko mesta Akashat bola schopná vyprodukovať 2.000 ton chemických látok ročne. Ochranné obleky pre zamestnancov dodala Veľká Británia, nemecké a francúzske firmy predali zariadenie ďalších troch tovární: Salman Pak, Falúdža a Samarra.

Po vypuknutí Iránsko- Irackej vojny USA všestranne pomáhali Saddámovi, pretože nemali záujem na víťazstve Iránu. Okrem toho, že privreli obe oči nad jeho chemickým programom, dodávali mu správy o pohybe nepriateľských vojsk. Čeliac početnej prevahe iránskej armády počas dvoch ofenzív v auguste a novembri 1983, iracké letectvo zhadzovalo vo vzduchu explodujúce bomby, z ktorých každá obsahovala 64 litrov yperitu. Zabitých, či ranených bolo vyše 3.000 vojakov. Ďalších 2.500 nasledujúcej jari. 17 marca 1984 pri Basre sa stal Saddám prvým vodcom národa v dejinách, ktorý dal oprávnenie na použitie nervového plynu na bojisku. Celkovo bolo počas vojny v rokoch 1983 až 1988 pri irackých chemických útokoch zabitých 20.000 iránskych vojakov. Pravdepodobne niekoľko tisíc civilistov bolo zabitých koktailom z bojových chemických látok pri útoku na kurdskú dedinu Chalabdža.  http://news.bbc.co.uk/onthisday/hi/dates/stories/march/16/newsid_4304000/4304853.stm

Hneď v susedstve, v Sýrii, výroba aj použitie chemických zbraní prekvitali tiež. 

Počas občianskej vojny v Sýrii, v decembri 2012, džihádistická skupina Al-Nusrá obsadila vojenskú základňu "Regiment 111" 30 km severovýchodne od Aleppa, kde získala veľké množstvo yperitu, chlóru a sarinu. Po útoku ušli do vnútrozemia Sýrie, potom do Iraku. Neskôr sýrska vláda podnikla na povstalcov v Aleppe viac než 10 útokov nervovým plynom, yperitom a chlórom. Vláda obviňovala povstalcov, podporovali ju v tom Rusi, povstalci obviňovali vládu, na svojej strane mali Američanov. Oficiálne vykrikovali a vyhrážali sa, ale interne platilo, že pokiaľ počet mŕtvych neprekročí určitú hranicu, neurobia nič. Podobne to bolo po útoku v Ghute neďaleko Damasku.(https://en.wikipedia.org/wiki/Ghouta_chemical_attack). Medzinárodné organizácie sa nedokázali dohodnúť na reakcii a nakoniec neurobili nič. Rusi využili váhanie Američanov a dohodli pripojenie Sýrie ku Konvencii o chemických zbraniach. Inšpektori OSN potom preskúmali všetky zásoby a odstránili tie nelegálne. Vo vlastníctve vlády však ostal napríklad chlór. 

Z irackých, či sýrskych zdrojov sa chemické zbrane dostali do rúk bojovníkom ISIS-u, ktorí ich použili nielen proti Asadovi, ale aj proti Turkom, Kurdom a v Iraku proti irackej armáde. Neskôr sa objavili aj správy o chemických útokoch v Sudáne. Nič sa neurobilo. Svet sa díval iným smerom.

A tak je časť chemických zbraní v skladoch viac, či menej nestabilných štátov, nejaké majú teroristi a, chvalabohu, niečo skončilo na dne mora a niečo teraz likvidujú USA v nových prevádzkach na ich ničenie. 

                    

 

 

                                                                                                               

 

 

Na záver citácia z úvodu k vydaniu z roku 1986 knihy Marty Gelhornovej  "The Face of War":

"Iba vlády pripravujú, vyhlasujú a vedú vojny. Ešte nikdy v dejinách sa nestalo, aby davy obyvateľov vtrhli do sídla vlády a prinútili ju viesť vojnu. Predtým než chytia vojnovú horúčku, musia byť nainfikované nenávisťou a strachom. Musia byť naučení, že ich ohrozuje nepriateľ a že sú ohrozené životne dôležité záujmy ich krajiny. Tie sú ale vždy o moci a nemajú nič spoločné so životne dôležitými záujmami občanov, ktoré sú osobné a jednoduché. Sú vždy o lepšom živote pre nich a pre ich deti. Pre takéto záujmy netreba zabíjať, treba pre ne pracovať."

Tak neviem, mal Klaatu predsa len pravdu, či nie? https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/513892/klaatu.html

p.s.: čerstvý dodatok - https://www.washingtonpost.com/world/2019/05/03/deadly-gases-may-be-starting-leak-europes-world-war-weapons-cemeteries/?fbclid=IwAR1caLZulcS5v-MfTPBUBwELi_5D-5b9w7r4eLIEQHJ4CTv_RQYrp8Uu-tw

 

Použité informácie: Robert Harris, Jeremy Paxman - A Higher Form of Killing.

                                Martha Gellhorn - The Face of War.

                                https://www.youtube.com/watch?v=9ydMKB7nxW8

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čo sa môže a čo nie počas Veľkej noci. Otázky a odpovede

Na niektoré otázky kompetentné orgány ešte nevedia odpovedať.

Platí obmedzený voľný pohyb, aké sú výnimky?

Od stredy budú otvorené len niektoré hraničné priechody.


Už ste čítali?