Majiteľ psa sa odpovedi najprv vyhýbal, no napokon prezradil, že v podlahe na mieste, kde pes sedí, trčí z dosky klinec a tlačí psa do zadku. Na to sa ho kamarát opýtal: "No a prečo niečo neurobí? Prečo si nepresadne." Zaznela odpoveď: "Asi ho to zas až tak nebolí."
V skutočnosti to nie je ani tak o tom psovi ako o nás, ľuďoch. Nariekame, horekujeme ako sa nám zle žije, ako je všetko nanič, no keď príde na to, že by sme s tým mali niečo urobiť, radšej sedíme na zadku a voľkáme si vo svojom nešťastí. Pri pohári piva, či aj niečoho silnejšieho v krčme sa nám to sťažuje.... na futbal, či hokej, na televízny program, na politikov, na svokru... Ak sa niečo ozaj veľké udeje, tak si aj zademonštrujeme... no nič viac. Demonštrujeme proti niečomu, čo nechceme, ale akosi nemáme jasno, čo vlastne chceme a hlavne čo sme pre to ochotní urobiť... Ešte si pamätám koniec roka 1989 (alebo to bol začiatok 1990?), keď som bol na námestí v Ostrave v dave demonštrantov vybavených zväzkami kľúčov. Už vtedy sa mi zdalo, že niektorí tam boli len preto, že to bolo úžasné vzrúšo... Ešte si pamätám, že sme v prvých slobodných voľbách mali na kandidátke niekoľko desiatok strán - najzaujímavejšími boli asi "Strana Priateľov Piva" a "Nezávislá Erotická Iniciatíva." Do parlamentu sa nedostali. Škoda.
Dnes máme opäť šancu niečo urobiť. Znova nariekame, že niet koho voliť, že všetci sú rovnaké ošípané (ospravedlňujem sa tým milým zvieratám, z ktorých máme rezne a ľudovú zabíjačku). A preto nemá cenu zabíjať čas voľbami, radšej si skočím na jedno chladené. Klasik by sa opýtal: "Cui bono?" Komu to vyhovuje? Odpoveď nie je ťažké nájsť. Tým ktorým vyhovuje terajší stav. Čím menej ľudí pôjde voliť, tým je väčšia šanca, že sa nič nezmení. A môžeme sa sťažovať ďalej... Len či nám dôjde, že sa môžeme sťažovať len sami na seba. Na nikoho iného. Tak ako jeden mravec svojim uštipnutím slona nezabije, ani jediný volič nezmení nič na slovenskej mizérii. Potom aj Ján Kuciak zomrel zbytočne. Päťdesiat, či sto tisíc mravcov má ale veľkú šancu slona odstaviť. Rozhoduje len ten, kto sa ukáže.
Odjakživa platí, že moc korumpuje. Absolútna moc korumpuje absolútne. No aj bezmocnosť korumpuje. Robí ľudí cynickými, apatickými. Paralyzuje osobnosť. Ale môže človeka aj pozitívne naštvať a naštartovať ho na cestu zmeny. Len treba prestať nariekať a aspoň zdvihnúť zadok z tej podlahy s klincom, či z gauča a prejsť sa do miestnosti s volebnou komisiou za stolom. Ak si inak neviete vybrať, skúste rozpočítavačku eniky, beniky kliky bé, áber, fáber a tak ďalej.
Rozhoduje len ten, kto sa ukáže.
Alebo ako vraví Tesco : "Every Little Helps."
