Komu je čo sväté?

Autor: Anton Kovalčík | 8.7.2020 o 8:42 | (upravené 8.7.2020 o 10:46) Karma článku: 2,02 | Prečítané:  461x

V jeruzalemskom Šalamúnovom chráme bola približne štvorcová miestnosť - Najsvätejšia svätyňa, v ktorej bolo miesto pre Archu zmluvy. Bolo to najuctievanejšie miesto židovského náboženstva, kam mohol vstúpiť iba veľkňaz raz za rok.

Kdekoľvek v dejinách sa veriaci Židia ocitli, modlili sa obrátení k chrámu. Dodnes z neho stojí len takzvaný Múr nárekov. Neexistuje vzácnejšie, či viac uctievané miesto. Sväté miesto pre každého Žida, 

Čo znamená, keď sa povie, že niečo je pre niekoho sväté? Čo je pre človeka stredom jeho vesmíru?

Nemusí to byť len niečo hmotné, čoho sa dá dotknúť. 

Pre niekoho je to viera, pre iného moc, bohatstvo, ľudská myseľ, ego, rodina, vlasť... 

Čo je stredom vesmíru pre kresťana, muslima, človeka veriaceho či ateistu? Mal by to byť jeho najhlbší cit, pomyselná Severka, podľa ktorej sa riadi. Tá jedna, jediná hodnota, ktorá je úpstredným bodom nášho života. Od nej sa odvíjajú naše myslenie, pocity, konanie. 

V čo verím ako najsvätejšie? Nejde iba o vieru v existenciu niečoho, či Niekoho, ale vieru v ústredný bod života, ktorý určuje hodnoty, ktorými sa riadime. Nesmierne nás bolí, keď nám takúto uctievanú hodnotu chce niekto zneuctiť, či zosmiešniť.

Vždy sa lepšie jedná, či spolupracuje s ľuďmi o ktorých vieme, čo je tým ich ústredným bodom. Poznáme ich hodnoty, pravidlá, či pravdepodobnosť toho, že sa podľa nejakých budú správať. 

Zaiste, existujú aj ľudia, o ktorých sa vraví, že im nie je nič sväté. Tvrdí sa to napríklad o niektorých komikoch (Monthy Pyton, či Ricky Gervais sú výborným príkladom, zväčša v pozitívnom zmysle). Čiastočne to kedysi platilo o pankáčoch, či anarchistoch, v princípe o každom, kto neuznáva hranice svojho konania, vystupovania, žiadne pravidlá, či hodnoty, ktoré by ho v čomkoľvek obmedzovali. V rámci zákona, samozrejme. Je im pritom úplne ľahostajné, ako sa pritom cíti ich okolie. Veď predsa máme slobodu prejavu, či konania. Máme, ale nie absolútnu. Sú veci, ktoré by mali byť nedotknuteľnými.

Nemožno v preplnenom kine zakričať "Horí!" Nesmiem prejsť cez križovatku na červenú. Nesmiem vylúpiť banku, či vyraziť zuby niekomu pretože sa mi nepáči ako sa na mňa pozerá, nesmiem znevážiť dôstojnosť človeka len preto, že s ním nesúhlasím. Vždy boli a budú pravidlá, ktoré nás všetkých obmedzujú v tom, čo je nám dovolené. Nemusí nám to vždy byť príjemné, ale je to v prospech celku. Chránia aj nás pred podobným konaním tých druhých. 

Aj tí, ktorým nie je nič sväté majú hlboko vnútri, v jadre ich bytosti ukryté niečo, čo si cenia nadovšetko, čo ich riadi. Niečo takmer "sväté". Možno ego, možno hnev, bolesť. Možno len z princípu nerešpektujú žiadne hodnoty, či pravidlá, lebo ak by ich rešpektovali, museli by zmeniť svoj spôsob života, možno byť tolerantnejšími. A to niekedy bolí.

Pretože existovali a stále budú existovať princípy, či hodnoty, ktoré nezávisia od stupňa vývinu spoločnosti, či od nálady alebo preferencií jednotlivcov, či skupín. To nás robí ľudskými bytosťami a odlišuje od zvierat.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?