Červená pilulka.

Autor: Anton Kovalčík | 28.7.2020 o 7:33 | (upravené 29.7.2020 o 7:28) Karma článku: 2,65 | Prečítané:  507x

V kultovom Matrixe dostal Keanu Reeves na výber z dvoch piluliek. Modrá nezmení nič, bude pokojne žiť ďalej bezozmeny, v pokoji. Ak si zoberie červenú, uvidí skutočnosť takú aká je za fasádou, život už preňho nebude ako predtým.

Niečo podobné urobila v roku 2014 mladá americká režisérka dokumentárnych filmov Cassie Jay, inak takto presvedčená feministka. Dostala sa k téme hnutia za mužské práva v USA (Men's Rights Activists - MRA) a k jednému z ich vedúcich predstaviteľov Paulovi Elamovi, správcovi webovej stránky Hlas pre mužov (Voice for men). Bolo mu vyčítané to, že v jednom z článkov vyhlásil mesiac október za deň, keď treba ženy poriadne vytrieskať, čo z neho urobilo hlavného nepriateľa žien, propagátora násilia, no jednoducho fuj. Cez neho sa potom dostala k ľuďom, ktorí tvoria jadro MRA, uskutočnila s nimi vyše sto hodín rozhovorov, ktoré potom zostrihala do dvojhodinového dokumentu.  (https://www.youtube.com/watch?v=HK7n_XA40V8, existuje aj s českými titulkami). Mimochodom, aktívnymi členmi MRA sú aj ženy.

Aj napriek tomu, že film získal mnoho ocenení, feministická lobby proti nemu iniciovala veľké protesty, tlak na zákaz jeho premietania, proti režisérke drsnú očierňovaciu  kampaň s množstvom vyhrážok.

Prečo? Čo také neprípustné film ukazuje?

Feministky vnútili verejnosti predstavu o hnutí za práva mužov ako o mieste, kde sa muži stretávajú aby vyjadrili svoju nenávisť k ženám, kde zvelebujú kultúru znásilňovania a obviňovanie jej obetí, že sú to spiatočníci, rasisti, zbabelci, chcú dostať ženy späť do kuchýň. Všetci si myslia, že muži majú všetky práva a vždy aj mali, tak čo vôbec ešte chcú? Ak je to pravda, tak prečo potom nemôžu hovoriť o svojich problémoch? 

Film, samozrejme, rozpráva hlavne o situácii na severoamerickom kontinente, no situácia je takmer rovnaká aj v Austrálii, či Európe. 

Ak MRA zorganizuje stretnutie, je násilne  a hlučne prerušované militantnými feministami - ženami aj mužmi. Protestuje sa s cieľom umlčať akúkoľvek diskusiu o mužských problémoch. Týka sa to aj prednášok vysokoškolských profesorov, či konferencií. Na konferencii v Toronte, ktorej cieľom bolo nastolenie dialógu medzi pohlaviami s nadšením vyvolali falošný požiarny poplach, po ktorom museli všetci opustiť budovu. Aj o tom je film.   https://www.youtube.com/watch?v=BiJLoScKOVA

Jediný rozdiel medzi mužskými a ženskými hnutiami je v tom, že tie ženské v drvivej väčšine tvrdia, že muži sú ako celok utláčatelia, všetci žijeme v patriarchálnom svete. kde muži vymysleli pravidlá uprednostňujúce mužov na úkor žien. Patriarchát bol pritom výsledkom genderových úloh, nie naopak. Väčšina kultúr tieto úlohy rozdelila. Ženy - deti a domácnosť, muži - zabezpečenie živobytia a ochrana. Boli to ale povinnosti. Preto muži historicky dominujú v politike, či vo vrcholovom vedení firiem. Bola to ich úloha. Byť úspešným politikom znamená vzdať sa značnej časti svojho života, súkromia, slobody konania. Je oveľa viac mužov, než žien, ktorí to chcú robiť. Podobne to platí o vedúcich funkciách. Nie každá žena je ochotná obetovať rodinu, pracovať 80 hodín týždenne, byť neustále na cestách, rokovaniach a podobne. Bude azda nutné stanoviť kvóty na podiel žien v politike, či vedení firiem, bez ohľadu na ich ochotu, či schopnosť na danú činnosť?   https://www.youtube.com/watch?v=cRsYwu8uD4I

V roku 1930 bola schválená globálna Dohoda o nútenej práci. Zakazovala otroctvo a nútené práce, avšak s výnimkou, ktorú tvorili muži vo veku 18-45 rokov. Táto výnimka bola neskôr zrušená, no stále platí pre väzňov a vojakov, čo sú z 90% muži.

Dnes mužom ostali tie isté klasické pravidlá podľa ktorých vždy žili - že musia za každú cenu vždy chrániť a zaisťovať. No zmenilo sa všetko, čo sa týka žien. Teraz majú, chvalabohu, prístup ku všetkému, čo bolo pre mužov samozrejmé. Môžu robiť, čo chcú, no v drvivej väčšine neriadia kamióny (mám kámošku, ktorá riadi a miluje to), nepracujú hlboko v baniach, feministické organizácie sa nikdy nebudú sťažovať na nedostatok žien kopajúcich kanály, odvážajúcich komunálny odpad, či pracujúcich pri údržbe diaľkového vedenia elektrického prúdu.

Odjakživa sme si viac cenili prácu mužov, než žien, ale tiež sme si vždy viac cenili život žien, než život mužov. Gavalierstvo vládlo. Muži boli vždy postrádateľní. Vo vojnách bol pomer mužov na obetiach vždy okolo 95-99%. Najväčiu hlúposť v tomto smere kedysi v diskusii prehlásila Hillary Clinton. Podľa nej sú najväčšími obeťami vojen manželky a matky zabitých vojakov. Nie sú to náhodou tí zabití vojaci, ktorí sú obeťami? Vo vojnách, pri požiaroch, nešťastiach boli ako prvé vždy zachraňované ženy. Keď šla ku dnu loď, prvé do záchranných člnov nastupovali ženy a deti. Keď pred pár rokmi v New Yorku núdzovo pristálo na rieke Hudson dopravné lietadlo, prvé boli zachraňované ženy. Vždy to tak bolo. Muži boli postrádateľní. 

Keď v roku 2014 militanti z Boko Haram uniesli z dedinskej školy v Nigérii viac než 200 dievčat, vyvolalo to celosvetové pobúrenie a vlnu žiadostí a aktivity smerujúcej k ich prepusteniu. Mediálna vlna sa prehnala okolo celej zemegule hádam niekoľkokrát. Okrem pár málo významných novín, či miestnych televízií sa ale nikto ani najmenej nezmienil o tom, že v priebehu asi dvoch rokov predtým tí istí militanti niekoľkokrát povraždili  stovky chlapcov a mužov v danej oblasti, pričom dievčatám dali pokoj. Svet sa o Boko Haram začal zaujímať až keď uniesli dievčatá. Potom sa im dostalo pozornosti, po ktorej túžili.   https://www.youtube.com/watch?v=cHhVyeHRxWk

Hlavným problémom stále ostáva to, že spoločnosť akceptuje čokoľvek čo sa povie o právach žien a potom odsudzuje akúkoľvek snahu o dialóg o právach mužov nazývajúc to prejavom nenávisti voči ženám - mizogýniou.

V roku 2015 bolo na celom svete 900 študijných programov zaoberajúcich sa právami žien. Iba jeden, ktorý sa venoval mužom. V roku 2013 bolo v USA 4.584 smrteľných pracovných úrazov. 93% z nich boli muži. 76% obetí vrážd boli muži. Takisto 75% zo všetkých samovrážd. Muži tvoria drvivú väčšinu bezdomovcov a nezamestnaných, klesá iba podiel mužov študujúcich na vysokých školách... Muži v USA zvyčajne dostanú o 63% dlhší trest väzenia za ten istý skutok ako ženy. Počet prípadov rakoviny prsníka a rakoviny prostaty je takmer rovnaký, taktiež počet ich obetí. V roku 2009  bolo zo štátneho rozpočtu USA na výskum rakoviny prsníka uvoľnených 872 miliónov dolárov, na rakovinu prostaty 390 miliónov. Všetky uvedené čísla, sú z USA, no verím, že všade inde, aj na Slovensku, sú pomery podobné. Opatrovníctvo detí sa z 81% prisudzuje ženám. Po rozvode majú na dieťa právo, muži musia o deti bojovať. V prípade domáceho násilia (bude o tom reč neskôr) polícia automaticky berie muža, aj keď štatisticky je pomer mužov a žien na domácom násilí takmer vyrovnaný. V roku 2016 bolo v USA 2.000 útulkov pre ženské obeti domáceho násilia. Jeden pre mužov. Veľkým problémom sú podvody v oblasti otcovstva, falošné obvinenia o znásilnení, či sexuálnom obťažovaní, ktoré dokážu šmahom ruky, či rozhodnutím súdu zničiť život obvineného, niekedy ho doviesť k samovražde. 

Na konci filmu sa dozvieme, že Paul Elam uvedený článok napísal ako ironickú odpoveď na článok na feministickom webe Jezebel, ktorý citoval zo štúdie uvádzajúcej, že 70% žien bije svojich partnerov, pričom tí im to nevracajú. "Radšej sa s nami nezahrávajte." (Don´t f..ck with us). Keď Jezebelky medzi sebou, v redakcii, zisťovali, ako je to  s nimi, väčšina  znich sa priznala k násiliu na partneroch z rôznych dôvodov. Napríklad len preto, že "si o to žiadal." Rozhorčené feministky už ale neuviedli, že Elamov článok pokračoval: " Myslím to vážne? Nie. Nie preto, že je to zlé. Nie je to zlé. Každý by mal mať právo brániť sa. No väzenie za to nestojí."

O čom je dnes feminizmus? O rovnoprávnosti, privilégiách, či pomste za posledných x-tisíc rokov?

p.s.: 

Pokračovanie: https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/540365/janie.html

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?