Bola to iniciatíva, ktorí bola odpoveďou na takzvané filtrovacie bubliny rozmnožené na internete v ktorých ľudia dookola pozerali tie isté bezduché, často aj škodlivé veci, pretože boli sledovaní algoritmami ponúkajúcimi po každom kliknutí na video s mačiatkami ďalšie mačacie kúsky, po kliknutí na extrémistické videá ďalšie s podobnou tématikou. Algoritmus väčšinou správne predpokladal, že to je to, čo ľudí prinúti vrátiť sa späť a pozerať viac videí aby takto zarobili ďalšie peniaze z reklamy spojenej so sledovaným obsahom, nie pre seba ale pre You-Tube. Jemnejší, či ohľaduplnejší algoritmus však priniesol menej sledovacieho času než ten pôvodný, preto bol projekt zrušený.
Ešte k tým bublinám. Neexistuje možnosť ako komunikovať, diskutovať, robiť kompromisy a prosperovať kým nás tieto bubliny odvracajú a izolujú od tých, ktorí majú iný názor, vieru, či presvedčenie. Tieto preferenčné internetové bubliny taktiež prispievajú k preferenčným bublinám v reálnom svete. Stále viac žijeme na miestach kde chodíme, vyzeráme, myslíme a rozprávame tak ako naše okolie. Preferenčné bubliny sociálnych médií budú naďalej rásť, rozširovať sa a spájať s podobnými regionálne aj globálne. Potom tu bude riziko, že sa upevnia zmenou skutočného sveta na svoj obraz. Demokracia zomiera v preferenčných bublinách.
Vo všeobecnosti sme príliš závislí od našich technologických hračiek, apiek a stránok na Facebooku na to, aby sme mohli reálne zmeniť problémy technológie. Podľa jednej štúdie z roku 2016 sa našich mobilov dotkneme cca 2.617 krát denne. Sedemdesiatdeväť percent majiteľov smartfónov skontroluje ten svoj v priebehu pätnástich minút po prebudení. Jedna tretina Američanov by sa vraj radšej vzdala sexu, než svojho mobilu...
V apríli 2017 bývalý vývojár firmy Google Tristan Harris poskytol televízny rozhovor v ktorom sa diskutovalo o technikách aké používajú internetove platformy aby sa priživili na emóciách svojich užívateľov. Podľa jeho vyjadrenia zneužívajú slabé stránky ľudskej psychológie, pričom používajú finty z oblasti propagácie, public relations a herných automatov na to, aby vytvorili zvyky, neskôr závislosti. Nazval to "hekovaním mozgu." https://www.youtube.com/watch?v=awAMTQZmvPE
Študoval počítačovú vedu na univerzite Stanford, kde sa v prvom roku zapísal na kurz presvedčovacej technológie u profesora B.J. Fogga. Ten zastával stanovisko, že počítače umožňujú programátorom kombinovať psychológiu a spôsoby presviedčania s technikami používanými vo výherných automatoch, ako sú napríklad variabilné odmeny, a napojiť ich na ľudskú túžbu po spoločenskom uznaní a ocenení spôsobom, ktorému je ťažké odolať. Podobne ako kúzelník vytvorí ilúziu pri triku s kartami, programátor môže tiež vytvoriť zdanie toho, že užívateľ je ten, kto všetko ovláda, no v skutočnosti je to systém, ktorý celú činnosť riadi. Fogg učil etiku tak, že rozdelil študentov do malých tímov s úlohou vytvoriť návrh konceptu na eticky pochybnú presvedčovaciu technológiu - čím neetickejšiu, tým lepšie. Veril, že toto je najlepší spôsob prinútiť študentov aby sa zamysleli nad možnými dôsledkami svojej práce. Sám profesor Fogg neskôr tieto techniky presviedčania odsudzoval, podnikol niekoľko pokusov aby pritiahol pozornosť k ich nebezpečenstvu, no v Silicon Valley tomu nevenovali pozornosť.
Internetové platformy prijali jeho prístup k technológii presvedčovania a aplikovali ho na svojich stránkach každým možným spôsobom. Autoplay a nekonečné feeds eliminujú pohnútky, ktoré by nás nútili prestať. Nepredvídateľné premenlivé odmeny stimulujú závislosť. Tagy, lajky a upozornenia štartujú kolobeh snahy o vyniknutie a uznanie virtuálneho okolia. Ako užívatelia nemáme šancu.
Sociálne siete nám poskytujú tak veľké množstvo rôznych benefitov, že nám príde ťažko akceptovať skutočnosť, že otrávili politickú diskusiu v demokratických krajinách na celom svete. Problém nie je v sociálnych sietiach ako takých, ale v spôsoboch akými sa rozhodli ich zakladatelia, či majitelia speňažiť ich. Aby učinili svoj reklamný podnikateľský model funkčným, platformy ako napríklad Facebook a YouTube otočili naruby tradičný vzťah technológie k ľuďom. Miesto toho, aby sa stala nástrojom v službách ľudstva, sú to ľudia, kto je v službách technológie.
Po odchode zo Stanfordu založil Harris firmu Apture, ktorú neskôr kúpil Google aj so všetkými návrhármi. Čoskoro po príchode tam Harris prišiel k názoru, že boj o pozornosť užívateľov nemusí byť pre nich dobrý. Svoje obavy zverejnil vo forme akéhosi obežníka vnútri Google a keďže získal značnú odozvu, firma mu dovolila vytvoriť si vlastné pracovné miesto a náplň. Vytvoril novú pozíviu: návrhový etik. V jeho mysli mal návrh technologických produktov uprednostňovať užívateľovo blaho. Pri každom výrobku sú možnosti návrhu, ktoré môžu byť ústretové človeku, alebo nie. Ľudský prístup k designu sa zameriava na zmenšovanie schopnosti technológie vyvolať závislosť. Je to však len časťou celkového filozofického prístupu, technológie hnanej ľudskými potrebami, ktorá obhajuje návrat technológie do úlohy nástroja slúžiaceho užívateľovi. Zahŕňa to okrem užívateľského rozhrania aj otázky ochrany súkromia, bezpečnosti dát a aplikačnej funkčnosti.
Nikto asi nemôže byť prekvapený, že Harrisova snaha, aj napriek vystúpeniam v televízii či na konferenciách TED, okrem zdvorilého záujmu nepriniesla zatiaľ žiadne konkrétne výsledky. Veľkí hráči z oblasti sociálnych médií vytvorili pre seba, svojich top manažérov, akcionárov i zamestnancov bohatstvo vo výške viac než jedného bilióna dolárov.
Je ťažké primäť niekoho aby prijal nejakú myšlienku, keď jeho bohatstvo závisí na jej neprijatí.
Zdroje informácií: Roger McNamee - Zucked.
Rana Foroohar - Don´t be Evil.
Clint Watts - Messing with the Enemy.
