Všetci boli radikálnymi libertariánmi zdieľajúcimi záujem o to ako môžu počítače ovplyvniť politiku a spoločnosť.
Všetci verili, že zásadnou politickou otázkou dňa je, či vlády na celom svete využijú internet na obmedzenie slobody a súkromia prostredníctvom digitálneho sledovania, alebo samostatní jedinci podkopú alebo aj zlikvidujú štát nástrojmi ktoré ponúka počítačová technika. Čoskoro sa začali stretávať pravidelne a osvojili si označenie "the cypherpunks", čo bola slovná hračka s cyberpunk - žánrom sci fi. Začali si robiť emailový zoznam ľudí s podobnými záujmami, najprv mimo ich územia v USA, neskôr medzinárodne. Zostavovali a vylepšovali softvér, hlavne sa snažili vylepšiť doterajší spôsob šifrovania, aby znemožnili vládnym orgánom sledovať ich.
Zoznam emailov bol využívaný stovkami talentovaných programátorov a hekerov. Na prelome rokov 1993 a 1994 sa do zoznamu pripojil programátor pod prezývkou "Proff". Okamžite sa zapojil do agresívnej výmeny názorov, kritizovania technických vedomostí druhých a do plánov na zvrhnutie vlád. Neskôr vyšlo najavo, že ním bol talentovaný austrálsky programátor Julian Assange. Skutočnosť, že neznášal vládu bola spôsobená tým, že v roku 1991 bol zatknutý za to, že sa nabúral do austrálskej telekomunikačnej firmy Nortel. Aj keď sa vyhol väzeniu, počas dvoch rokov nad ním visela hrozba trestného stíhania, až kým sa v roku 1994 nepriznal k 25 prípadom hekovania.
Assange veril, že anonymita, ktorú ponúka kryptografia by mohla umožniť a povzbudiť ľudí aby zverejnili štátne tajomstvá. Veril, že by to prinútilo vlády byť otvorenejšími a transparentnejšími, zodpovednejšími a dúfal, že zopár z nich by sa podarilo zvrhnúť.
V roku 2006 pozýval ľudí na spoluprácu s WikiLeaks: "Našim prvotným cieľom sú vysoko represívne režimy v Číne, Rusku a centrálnej Eurázii, no očakávame tiež, že budeme nápomocní tým na Západe, ktorí chcú odhaliť nelegálne alebo nemorálne správanie ich vlastných vlád a korporácií." WikiLeaks nepatrila medzi médiá, no mohla im poskytnúť nespracované informácie v nádeji, že niekto zistí pravdu ktorá stojí za príbehom a to podľa štandardov WikiLeaks. Na zozname jej cieľov v rokoch 2006 až 2009 boli Čína, polícia v Keni, Scientológia, Sarah Palinová, banka Julius Baer, skupina Bilderberg a Iran. Postupne však boli represívne režimy nahradené západnými vládami a firmami; hlavným cieľom sa čoraz viac stávala vláda USA.
Začiatkom roka 2010 Bradley Manning (dnes Chelsea Manningová) poskytol WikiLeaks stotisíce diplomatických telegramov a tajných správ spolu s videom na ktorom bol útok amerických helikoptér v Iraku pri ktorom bolo zabitých 12 ľudí vrátane dvoch novinárov. Prepukla celosvetová debata nielen o obsahu a okolnostiach videa, ale o potrebe spravodlivosti a zodpovednosti a o právnej oprávnenosti útoku. Video sa zdalo byť prvým krokom WikiLeaks na ceste k odhaľovaniu nespravodlivosti. Začali pribúdať finančné príspevky, ocenenia od organizácií na ochranu ľudských práv. Manning zatiaľ dostal 35 rokov vo vojenskom väzení ( v roku 2017 mu bol trest zrušený).
V novembri 2009 WikiLeaks zverejnila emailovu korešpondenciu z Jednotky pre výskum klímy univerzity East Anglia (https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/514838/od-kyota-do-katowic-a-potom-dalej.html). Presný zdroj úniku sa nikdy nepodarilo vystopovať, vyšetrovatelia sa dostali najďalej k webovému serveru v niekedy uzavretom ruskom meste Tomsk na Sibíri.
Kristinn Hrafnsson, jedna z hovorcov WikiLeaks 26.10.2010 opakovala predchádzajúce Assangeove vyhlásenie o tom, že čoskoro zverejnia veľké množstvo kompromitujúceho materiálu o vláde a podnikateľoch Ruska. Novinári aj bežní zvedavci očakávali novinársku bombu, no žiadna neprišla.
Na druhý deň, 27.10.2010, vydalo "Centrum pre Informačnú Bezpečnosť" ruskej FSB (nástupca KGB) vyhlásenie: "Je dôležité zapamätať si, že s ohľadom na naše úsilie a zodpovedajúce rozkazy môže byť [WikiLeaks] natrvalo znedostupnená."
Ruské tajomstvá sa na WikiLeaks nikdy neobjavili: Miesto nich Assange 28.11.2010 zverejnil telegramy ukradnuté z amerického ministerstva zahraničných vecí, ktorých bolo okolo 250.000 a do značnej miery poškodili vzťahy USA s krajinami na celom svete. Snaha WikiLeaks brať na zodpovednosť najhoršie režimy sveta a Assangeova odvaha zoči voči diktátorom sa vyparili ako ranná hmla.
V roku 2010 sa v kruhoch WikiLeaks začal pohybovať Assangeov známy, švédsky novinár ruského pôvodu, odhodlaný antisemita a popierač holokaustu, Israel Shamir. Nezdržal sa dlho, po pár týždňoch odišiel. Aj s veľkým súborom neupravených telegramov. O niečo neskôr pristál v Bielorusku a telegramy odovzdal Lukašenkovmu šéfovi štábu Vladimírovi Makeimu. Ako inak, Lukašenko v decembri drvivou väčšinou vyhral prezidentské voľby a proti vzniknutým protestom poslal bezpečnostné zložky. Telegramy obsahovali údaje o financovaní bieloruskej opozície americkou vládou, takže novozvolený prezident mal ľahkú prácu s odhaľovaním a zatýkaním oponentov.
Koncom roka 2011 sa začalo veľa podporovateľov WikiLeaks diviť, prečo organizácia, ktorá mala napomáhať transparentnosti pomáhala presne tomu druhu politika, proti akým chcela pôvodne bojovať.
Potom, od 17.apríla 2012, bola na ruskou vládou sponzorovanom spravodajskom kanáli RT odvysielana dvanásťdielna séria Assangeovej show "World Tomorrow".
Dva mesiace po tom sa uchýlil na Ekuádorske veľvyslanectvo v Londýne aby sa vyhol vydaniu do Švédska kvôli žalobe zo znásilnenia. Po rôznych ťažkostiach ktoré tam spôsobil boli radi, že sa ho 11.apríla 2019 zbavili. V súčasnosti je vo väzení v Londýne, kde je happy, že má viac slobody než na veľvyslanectve. Jedná sa o jeho vydaní do USA.
Jeho pôvodný zámer pri založení WikiLeaks bol obrátený úplne naruby a nadovšetko prospel agende jedinej krajiny a neboli to USA, ani žiadny zo západoeurópskych štátov.
Zdroj informácií: Clint Watts - Messing with the Enemy.
https://www.theguardian.com/media/2011/sep/02/why-i-had-to-leave-wikileaks
https://www.newstatesman.com/blogs/the-staggers/2012/03/belarus-assange-lukashenko
