Pulitzer by sa divil - 3.

Autor: Anton Kovalčík | 20.1.2021 o 0:01 | Karma článku: 3,18 | Prečítané:  184x

Niekdajšie impérium blogov Gawker Media ktoré vyhlásilo bankrot v roku 2016, malo v čele hlavnej redakčnej miestnosti obrovskú televíznu obrazovku na ktorej svietil zoznam článkov a čísel.

Webstránky firmy mávali bežne stovky miliónov zhliadnutí mesačne. Tie čísla pri článkoch oznamovali koľkokrát boli prečítané. Motivovalo to redaktorov písať také blogy a iné príspevky na stránku ktoré mali šancu dostať sa na tú tabuľu. Niečo ako Top 10 v hitparáde pop music, alebo ako pri vyhlasovaní ankety Zlatý slávik. Neboli tam najlepšie, najkvalitnejšie príspevky, ale tie ktoré sa ľuďom najviac páčili. 

Na rozdiel od Gawkeru, podobná obrazovka v redakcii New York Times neobsahovala čísla. Reportéri a blogeri nemali dovolené vidieť koľko ľudí kliklo na ich príspevky. Bolo to v jadre filozofie novín: podstatou autoritatívneho a rešpektovaného periodika je poskytovať čitateľom excelentné editorsky posúdené spravodajstvo. Veria, že čitatelia k nim neprichádzajú kvôli názoru davu ale kvôli názoru expertov. Editori rozhodujú o tom čo podľa ich názoru čitatelia potrebujú vidieť, nie nevyhnutne čo by chceli. Kombinácia obľúbených tém a filtračnej bubliny vynechá veci, ktoré sú dôležité ale komplikované či na prvý pohľad nudné. 

Článok o chudobe detí v nejakej krajine, alebo aj v našej vlastnej nás asi nezaujme do takej miery ako príspevok o tom ktoré frajerky Borisa Kollára ho boli navštíviť a ako sa pri tom správali. Tisíce mŕtvych pri konflikte niekde v Etiópii nás nebudú priťahovať tak ako narazená kostrč nejakej slovenskej kvázicelebrity. Bohužiaľ.

Sú ale miesta, kde sú médiá uprednostňujúce dôležitosť pred popularitou užitočné, dokonca nevyhnutné. 

Čitatelia novín bežne preskakovali politické témy, ale boli nútení aspoň hodiť očkom na titulnú stranu - a tak keď tam bol nejaký obrovský korupčný alebo iný politický škandál, vedelo o tom dosť ľudí na to, aby to malo dopad vo volebnej miestnosti. Ako môže priemerný občan ignorovať takmer úplne všetko čo sa deje a potom sa vzrušovať keď prepukne kríza? Môže tvrdiť, že sa nezaujíma o politiku, no politika sa rozhodne zaujíma o neho. Ako môžeme pohroziť vodcom v oblasti biznisu alebo správnych orgánov, že pokiaľ udalosti nadobudnú príliš korupčné rozmery, budú mať problém? Kedysi túto výstražnú úlohu zohrávala titulná stránka novín, dnes je možné jednoducho ju úplne preskočiť.

Dôležité záležitosti ktoré ovplyvňujú životy nás všetkých, ale existujú mimo oblasti našich bezprostredných záujmov, sú uholným kameňom a hlavným poslaním demokracie. Talentové súťaže, či Farma nás síce usadia pekne do gaučovky pred telku, no neprebudia v nás občana. V dobrom či zlom, toto bola a zostáva úloha editorov v tradičných médiách. 

Dať ľuďom to čo chcú, teda chlieb a hry, je plytká a krátkozraká občianska filozofia. Rast filtračných bublín na internete neovplyvňuje len to ako spracúvame správy, ale aj to ako myslíme. 

Internet a firmy z oblasti financií stanovili štandard pre ekonomiku informácií. Zatiaľ využili svoju moc na to aby intímnejšie spoznali svet obchodu. Vedieť viac než konkurent alebo ešte lepšie, vedieť to rýchlejšie, sa stalo kľúčom k obrovskému bohatstvu. Čo keby takto zrazu ekonomický úspech stál menej na informačnej výhode a viac na skutočnej produktivite užitočných vecí? Čo by ekonomika skutočne mala produkovať?

Tím analytikov z BuzzFeed News analyzoval týždeň obsahu na Facebooku v období predchádzajúcom americkým prezidentským voľbám v roku 2016. Porovnávali pravicové, ľavicové i centristické média, ako reportovali politické správy zdieľané potom komunitami na platforme. Zistili, že obzvlášť dobre si viedli dve obsahové skupiny: zavádzajúce alebo úplne lživé správy a mémy vyjadrujúce názory politických strán. Takzvané fake news prekonali pravdivé správy a vizuály zdieľateľné na sociálnych sietiach prekonali reportáže - malé kúsky klamstiev prekonali dlhšie kusy pravdy. Čím viac ľudia klikali na falošné informácie a zdieľali ich, tým viac sociálne siete pumpovali tento typ správ im aj ich kontaktom. Preferencie užívateľov sociálnych sietí a túžba týchto platforiem vyhovieť týmto preferenciám vytvorili úplne falošnú realitu. Frekvencia zdieľania správ ešte viac znižovala schopnosť užívateľov odblokovať klamstvá. Verí sa tomu čo je videné ako prvé a tomu čo je videné najčastejšie.

Návod je jednoduchý: vyberte si publikum, zlúčte jeho preferencie, vytvorte príbeh ktorý mu vyhovuje a je v súlade s tým ako ho chcete ovplyvniť, pridajte zdroj ktorý dosvedčí časť konšpirácie, potom to všetko vložte do sociálnych sietí a znásobte to použitím botov. Ak ste to urobili dobre, vaše publikum to bude lajkovať, retweetovať a zdieľať s členmi svojho kmeňa, dokonca aj blokovať tých ktorí budú dokazovať nepravdivosť falošného tvrdenia. 

Sociálne siete od nás požadujú aby sme vyhodnotili tisícky kúskov informácií denne, čo spolu s vyvolaným nedostatkom pozornosti vážne škodí našej schopnosti odlíšiť pravdu od fikcie. 

Na virálnom internete nezáleží na tom či je uvádzaný obsah pravdivý alebo falošný, zodpovedný alebo ľahkomyselný, prospoločenský alebo protispoločenský. Záleží jedine na tom koľko aktivačných emócií vyprovokuje.

Ochranná a dozorná funkcia tradičných médií bola a zostáva rozhodne nedokonalá. No čo ak sa ukáže, že bola, podobne ako demokracia, tým najhorším systémom okrem všetkých ostatných? Ak sú dejiny ľudstva sledom náhodných udalostí, potom odstránenie tejto funkcie bez akejkoľvek jasnej zmienky o tom čo by ju malo nahradiť, môže uviesť celý informačný systém na ktorom je naša civilizácia postavená, do chaosu.

 

 

p.s.: ak odhliadneme od informačnej hodnoty klasických novín tlačených na papieri, v prípade internetu chýba poetika šušťania papiera, možnosť len tak si v nich bezcieľne listovať, pozerať čo je nové - informácie z oblastí na ktoré by nás inak ani nenapadlo pozrieť sa, pestrosť tém bez toho aby sme dopredu museli vedieť čo hľadáme, pluralita názorov. Správami na nete tiež nemožno zakryť podlahu izby pri maľovaní alebo zabaliť sklo pri sťahovaní. Majitelia kadibudiek na dvore tiež prídu skrátka. 

 

Zdroj informácií: Andrew Marantz - Antisocial.

                           Martin Moore - Democracy Hacked.

                           Clint Watts - Messing with the Enemy.

                           Frank Pasquale - The Black Box Society.

                           Eli Pariser - The Filter Bubble.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Zuriana vo funkcii nechávajú. Ešte ho ani nezbavili mlčanlivosti

Šéf NAKA podal na obvineného svedka zo SIS trestné oznámenie.

Dobré ráno

Dobré ráno: Minister Krajčí nakúpil milióny zlých testov

Pôvodne to mali byť sady, s ktorými si každý doma spraví samotest.


Už ste čítali?