... ak si ju dokážete uchovať - 2.

Autor: Anton Kovalčík | 30.1.2021 o 0:01 | (upravené 30.1.2021 o 7:42) Karma článku: 2,68 | Prečítané:  128x

Viac než akýkoľvek iný systém, demokracia závisí na voľnom toku informácií a otvorenej diskusii. Podľa toho sa potom rozhodujeme. Thomas Jefferson povedal, že informácia je základom demokracie. Myslel tým pravdivú informáciu.

Tretí prezident USA vedel o čom hovorí. Dezinformácie sú také staré ako samo ľudstvo. Keď v raji had povedal Eve, že sa nič nestane ak zje jablko zo stromu poznania, bola to dezinformácia. Šírenie klamstiev nebolo nikdy jednoduchšie ako dnes. Na sociálnych sietiach nie sú žiadne bariéry vstupu a nie sú žiadni strážcovia brány. Nie sú overovatelia faktov, editori, nakladatelia; každý je svojim vlastným nakladateľom. Hocikto sa môže zaregistgrovať na Facebooku alebo Twitteri a vytvoriť koľkokoľvek účtov fiktívnych osôb, čo je presne to čo robia armády trollov. Používajú tie isté behaviorálne a informačné nástroje ktoré poskytujú Facebook, Google a Twitter na to aby tieto platformy otrávili jedom klamstiev a presne zasiahli prístupné publikum. Je rovnako jednoduché a ľahké zdieľať lož ako pravdu. 

Jedným z dôvodov globálneho rastu dezinformácií je, že vedenie informačnej vojny je oveľa lacnejšie než nákup tankov alebo medzikontinentálnych rakiet a návrat investícií je pritom vyšší. Vyžaduje iba počítače a smartfóny a armádu trollov a botov. Nemusíte ani zvíťaziť; stačí iba zamútiť vodu. Je oveľa ľahšie vytvoriť zmätok než prehľadnosť. Dezinformácia takmer vždy zasiahne svoj cieľ, pretože ten cieľ - vy, my, oni - jej ide v ústrety. Žiadame si ju. Sociálni vedci to nazývajú "confirmation bias" čo by sa mohlo voľne preložiť ako "potvrdzujúca predpojatosť", alebo širšie "selektívne zhromažďovanie dôkazov" teda stav, keď uprednostňujeme informácie ktoré potvrdzujú naše presvedčenie či očakávania bez ohľadu na to, či sú pravdivé alebo nie (https://dennikn.sk/blog/161317/confirmation-bias-alebo-aj-tak-mam-vzdy-pravdu-ja/).

Musíme si priznať, že demokracie nie sú veľmi dobré pri boji proti dezinformáciám. Zatiaľčo autokracie požadujú jediný a jednotný pohľad na vec, demokracie prekvitajú na otvorenom trhovisku myšlienok, rady diskutujú, milujú rôznosť názorov. Sú otvorené pre prijímanie odlišných teórií a presvedčení,  vrátane tých zlých. V skutočnosti sú chránené zákonmi na ochranu slobody prejavu. Táto snaha o výmenu a rovnováhu rôznych názorov je to čo najviac hrá do kariet dezinformátorom. Vyhrávajú v momente keď začneme debatovať o prijatom fakte. Zaobchádzať s obidvomi stranami diskusie ako s rovnými keď sa jedna strana dokázateľne mýli alebo klame, nie je ani fér ani vyvážené - je to jednoducho zlé. Neexistujú dve strany klamstva ako dve strany mince. 

Spochybňovanie prijímaných informácií a spôsobu ich doručovania podkopáva demokraciu. Empirické fakty nie sú konšpiráciou elity. Vakcíny proti koronavírusu sa nevyrábajú z potratených detí. 

Jeden z dôvodov prečo vlády nie sú dobré ani vhodné pri boji proti dezinformáciám je to, že tí ktorých sa snažia presvedčiť im už vopred nedôverujú. Okrem toho sú príliš ťažkopádne a byrokratické. V konečnom dôsledku dezinformácie nevytvárajú rozpory a konflikty v spoločnosti, oni ich len zosilňujú. Fakty nie sú nikde zvýraznené žltým zvýrazňovačom, klamstvo aj pravda vyzerajú pri čítaní rovnako. Nestačí iba bojovať proti klamstvu pravdou, lebo pravda nie vždy víťazí. Pravdou je, že nemožno prinútiť ľudí aby prestali šíriť klamstvá a iných aby im prestali veriť. 

Mnohé demokratické vlády na celom svete v posledných dvoch až troch desaťročiach ignorovali dôkazy o narastajúcej nespokojnosti so spôsobom ako sa robí politika a ako funguje demokracia. Ešte zarážajúcejšie je množstvo dôkazov o nespokojnosti s demokraciou medzi mladými ľuďmi. Výskumy ukázali, že mladí ľudia vo vyspelých demokraciách stále menej veria, že je dôležité žiť v demokracii a sú otvorení autoritárskym formám vlády. Táto skepsa voči demokracii sa rozširuje aj na liberálne inštitúcie keď sú ľudia stále viac nespokojní s tradičnými politickými stranami, zastupiteľskými inštitúciami a právami menšín. V mnohých krajinách sa to spája s rastúcou túžbou po silnom vodcovi ktorý "si nerobí starosti s voľbami." Vlády do značnej miery ignorovali vlnu protestov ktoré sa takmer na celom svete konali v rokoch 2011 až 2013, keď sa protestovalo proti korupcii a sprzneniu demokratickej politiky finančnou i politickou elitou. Nebolo to zamerané proti princípom zastupiteľskej demokracie ale proti jej dnešnej praxi tak ako ju poznáme. 

Poľský filozof Zygmunt Bauman v roku 2016 v rozhovore pre španielsky denník El País povedal: "To čo sa teraz odohráva môžeme opísať ako krízu demokracie... Ľudia už viac neveria demokratickému systému pretože neplní dané sľuby."

Komunikačná revolúcia vyvolala chaos v demokratickom systéme vzájomnej kontroly a vyváženia medzi zložkami moci. Odstrašovacia a kontrolná funkcia tlače, ktorej hlavným poslaním bolo a je odstrašovať úrady od zneužívania moci a udržiavať ich čestnými, bola do veľkej miery zničená. Keď celé oblasti alebo veľké mestá nemajú oddané nezávislé média, len ťažko môžeme tvrdiť, že demokratická zodpovednosť funguje tak ako by mala. Pokiaľ občania ozaj prestali veriť hlavným zdrojom verejných informácií a komunikácie, ak im chýba kolektívny hlas ktorý by za nich rozprával s mocou, keď naozaj stratili rešpekt k legitimite tých ktorí sú pri moci, potom možno len ťažko neprísť k záveru, že demokracia je v riadnych problémoch.  Dnešný občan sa musí prebojovať cez šialené množstvo faktov, sietí, žiadostí o priateľstvo, tvrdení, blogov, dát, propagandy, dezinformácií, investigatívnej žurnalistiky, tabuliek, komentárov a reportáži. Je to mätúce a stresujúce, takže sa čoskoro naučíme opierať sa o jednoduché postupy aby sme tomu všetkému dali aký-taký zmysel. Čítame veci s ktorými už súhlasíme, obklopujeme sa rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi a vyhýbame sa informáciám ktoré nie sú v súlade s našim doterajším videním sveta. 

Priamym následkom informačného preťaženia je rozdelenie populácie do akéhosi kmeňového systému. Sú to ideálne podmienky pre to aby sa nesúhlas a rozdelenie zmenili na existenčnú, zaťatú opozíciu. Na existencii politických kmeňov ako takých nie je nič zlé. V demokraciách je určitý stupeň straníckosti nutný, dokonca žiadúci. Ale keď straníckosť prehluší všetko, kompromis sa stáva nemožným, čo vedie ku kolapsu demokracie. 

V konečnom dôsledku demokracia funguje iba vtedy, keď sú občania schopní myslieť za hranicami vlastnej úzkej sebeckosti. Ale na to aby sme toho boli schopní potrebujeme spoločný pohľad na svet ktorého sme spoluobyvateľmi. Potrebujeme prísť do kontaktu so životmi, potrebami a túžbami iných ľudí. Internetová filtračná bublina nás ale tlačí presne opačným smerom - vytvára dojem, že jediné čo existuje je náš úzky osobný záujem. Nie je to dobrý spôsob ako primäť ľudí aby spoločne robili lepšie rozhodnutia. 

Je na samotných demokraciách - ich občanoch, spoločnosti a ich volených zástupcoch - aby znovuobjavili demokraciu pre digitálnu éru. Vyšpekulovať ako môžu platformy a technológia dať ľuďom viac moci - nie moc kvôli moci samotnej, no kvôli tomu aby sa konštruktívne zúčastňovali na ovplyvňovaní spoločenského diania, kvôli tomu aby boli vypočutí, kvôli tomu aby mohli skutočne meniť veci.

 

Zdroj informácií: Martin Moore - Democracy Hacked.

                           Jamie Bartlett - The People vs. Tech.

                           Eli Pariser - The Filter Bubble.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?