200.

Autor: Anton Kovalčík | 15.2.2021 o 0:01 | (upravené 18.4.2021 o 12:11) Karma článku: 2,52 | Prečítané:  393x

Príbehy zvyčajne nezačínajú na konci deja, tento však bude tak trochu výnimkou. Aj keď to vlastne ani koniec nie je.  Bohužiaľ. Zaslúži si aj začiatok, pokračovanie a súvislosti, no tie ešte musia chvíľu počkať na spracovanie.

Prvá aj Druhá svetová vojna zanechali mnohé ruské cintoríny s padlými vojakmi v oslobodených krajinách, hlavne v Európe. Veci sa začali meniť v šesťdesiatych rokoch, keď sa pozostatky padlých vojakov vracali domov z miesta, kde padli, vo vzduchotesne uzavretých zinkových rakvách. V sedemdesiatych rokoch prichádzali zo sovietsko-čínskej hranice, o desaťročie neskôr z Afganistanu. 

Sovietsko-afganská vojna pridala do bežného ľudového slovníka niekoľko nových výrazov: "Čierny tulipán" - vojenské lietadlo prevážajúce mŕtvych vojakov domov (väčšinou Antonov AN-12) a "Náklad 200" (Cargo 200) - oficiálne vojenské označenie pre bojové straty. Dnes sa už zinkové truhly nepoužívajú. Mŕtvi vojaci sú uložení do čiernych plastových vriec a prepravovaní mraziarenskými nákladnými autami alebo vagónmi.

Zelení mužíci bez insignií.Zelení mužíci bez insignií.

23. februára 2014 sa na Kryme vyrojili malí zelení mužíci, bez akýchkoľvek vojenských insígnií, avšak s výzbrojou a výstrojom, aké používali výlučne špeciálne a výsadkové jednotky ruskej armády. Veľmi rýchlo obsadili vojenské posádky, letiská a dôležité vojenské objekty, bez akéhokoľvek odporu ukrajinskej armády, ktorá dostala príkaz neklásť odpor. Nemali by šancu. Ukrajinci boli čoskoro odzbrojení, tí, ktorí sa nepridali na stranu Rusov si museli narýchlo zbaliť veci do igelitiek, odovzdať celý výstroj a odísť na územie mimo Krymu. Potýčky boli minimálne. https://www.youtube.com/watch?v=TNKsLlK52ss

V marci sa začali protesty pro-ruského obyvateľstva v oblasti Donbasu na východnej Ukrajine, ktoré viedli k obsadeniu budov pro-ruskými militantmi a k vyhláseniu nezávislej Doneckej, resp. Luhanskej Ľudovej Republiky. V auguste tam bez povolenia Ukrajinskej vlády dorazil konvoj ruskej armády, vrátane delostrelectva a "humanitárnej pomoci." Začal sa otvorený vojenský konflikt medzi Ukrajinou a vojenskými a polovojenskými jednotkami pro-ruských separatistov, podporovanými materiálne aj personálne ruskou armádou.

Ľudia nachádzali smrť na Ukrajine z rôznych dôvodov a rôznymi spôsobmi. Niektorí tam šli bojovať za svoje ideály, iní kvôli peniazom či sláve. Boli aj takí, ako napríklad výsadkári z Ruskej Federácie, ktorým povedali, že idú na bežné cvičenie, no našli sa v bojovej zóne. 

Cesta pre mnohých začínala hľadaním na ruských sociálnych sietiach hlavne "VKontakte", čo je ruská obdoba Facebooku. Bol medzi nimi aj 24ročný Armén Artur Gasparian. Od roku 2011 žil v Moskve, kam prišiel za prácou. Asi z toho nič moc nebolo, keď ho napadlo poslať správu skupine, ktorá verbovala dobrovoľníkov na boj v Donbase. Netrvalo dlho, kým mu zavolal chlapík, ktorý sa ho pýtal aj na kód jeho vojenskej špecializácie. Keďže Artur už predtým bojoval v Náhornom Karabachu, mal teda skúsenosti z bojov, preto bol pozvaný na stretnutie. Ukázalo sa tam desať záujemcov. Keď im človek, ktorý nábor organizoval povedal, že pôjdu do centra bojov v Slavjansku a takmer na istú smrť, dvaja z nich odišli. Nebolo im nič sľúbené, žiadne peniaze, iba jedlo, uniforma a zbraň zdarma. Nakoniec aj to, že ak sa nájde ich mŕtvola, bude dopravená domov k ich príbuzným. Tí, ktorí ostali, súhlasili, že uzavrú svoje účty na sociálnych médiách a pripravia sa na cestu.

Interview v časopise "Novaja Gazeta" trochu viac poodhalilo spôsob, akým boli žoldnieri verbovaní. Hlavným kritériom bola ich vojenská odbornosť. Najžiadanejší boli ľudia zo špeciálnych jednotiek, ostreľovači a vojenskí prieskumníci. Na všetko bola stanovená cena. Bežní bojovníci mali mesačný žold okolo 2.000 dolárov, velitelia 2.500. Za zranenie mohli dostať od 3.000 do 10.000 dolárov. Smrť bola ocenená na 10.000 dolárov a úhradu nákladov na pohreb.

Bez ohľadu na to, ako boli naverbovaní, všetci boli poslaní do Rostova na Done, veľkého ruského mesta blízko hraníc s Ukrajinou. Prešli aspoň nejakým základným výcvikom, dostali uniformu, obuv a volacie meno, no museli odovzdať mobily a všetky osobné veci. Nepoznali sa navzájom podľa skutočných mien, iba podľa tých, ktoré dostali pri výcviku. V noci, po dvoch týždňoch tréningu nasadli na nákladiaky a pred prechodom hranice dostali zbrane. 

26. mája Ukrajinci už poznali výsledky prezidentských volieb. V Donecku sa voľby neuskutočnili, pretože ozbrojenci z takzvanej Doneckej Ľudovej Republiky, vyhrážkami potenciálnym voličom a členom volebných komisií, zabezpečili, že žiadne volebné miestnosti neboli otvorené. Dovtedy boje medzi ukrajinskou armádou a separatistami prebiehali mimo územia mesta. V pondelok po voľbách sa však predstavitelia DĽR rozhodli veci zmeniť. O tretej hodine nadránom skupina asi sto ozbrojencov z bataliónu Vostok okupovala medzinárodné letisko v Donecku. Jedným z nich bol Artur Gasparian. Neskôr k nim ako podpora dorazila skupina ostreľovačov. Predstavitelia ukrajinskej vlády im dali ultimátum, aby do druhej popoludní všetci ozbrojenci letisko opustili, inak na nich zaútočia. Nikto im neveril, pretože dovtedy ukrajinská armáda nedosiahla žiadne podstatné víťazstvo. Sniperov však pre istotu stiahli. O druhej sa ukázali stíhačky a vojenské vrtuľníky ukrajinskej armády, ktoré začali ostreľovať pozície ostreľovačov, krátko na to sa na letisku ukázali ukrajinskí výsadkári. Okolo piatej sa separatisti zhromaždili na prízemí a po krátkej diskusii s veliteľstvom dostali príkaz nasadnúť do dvoch nákladných áut Kamaz a vrátiť sa na základňu. Po zotmení sa veľkou rýchlosťou uberali do Donecka, pričom strieľali naslepo všade dookola. Po prekročení hraníc mesta boli ich nákladné autá zničené "priateľskou paľbou", keď si ich iná skupina separatistov pomýlila s Ukrajincami. Okrem iných zabitých v tomto boji, na dlážke márnice v Donecku sa ocitli telá 31 občanov Ruskej Federácie.

Keďže pre účely propagandy majú mŕtvi niekedy väčšiu cenu než živí, vedenie DĽR, ktoré niekoľkokrát neúspešne žiadalo Rusko o vojenskú pomoc, sa rozhodlo zabiť dve muchy jednou ranou. Tým, že z návratu tiel ruských občanov urobia veľkú show, dúfali nielen, že ukážu svetu svoje utrpenie, ale že sa im podarí vyvinúť ďalší tlak na Putina, ktorý prisahal, že bude chrániť ruské životy všade na svete. 

Vopred oznámili novinárom miesto a čas a asi stovka sa ich zhromaždila pri vstupe do nemocničnej márnice. Novinári, vrátane tých z ruských prominentných agentúr sledovali, ako sa do dvoch mraziarenských návesov nakladajú uzavreté truhly. Predstavitelia DĽR tam po prvýkrát verejne priznali, že na Ukrajine bojujú občania Ruskej Federácie. Väčšina novinárov ich potom nasledovala na predmestie, kde sa bojovalo. Iba malá skupina nezávislých novinárov sa rozhodla autá sledovať ďalej. Na ich prekvapenie nezamierili von z mesta, ale do doneckej továrne na výrobu zmrzliny "Zima." Tam zistili, že všetky truhly boli prázdne, pretože deň predtým boli všetky telá prenesené z márnice a uložené vo veľkokapacitných mraiacich boxoch továrne. Šokovaní novinári sledovali ako separatisti ukladali telá do čiernych vakov a potom do rakiev, na ktorých bola umiestnená malá vlajočka Doneckej Ľudovej Republiky. Na boky návesov namaľovali červené kríže a číslo "200". Neskoro v noci 29. mája 2014 prekročili ukrajinsko-ruské hranice.

Na hranici sa nekonala žiadna kontrola. Všetky bezpečnostné kamery boli na príkaz troch mužov v uniformách, ktorí sa zjavili tesne pred príchodom, vypnuté. Oficiálne žiadne autá hranice neprekročili aj keď dostali príkaz nasledovať neznámu trojicu v čiernych "Land Cruiseroch" do  márnice oblastnej vojenskej nemocnice v Rostove, ktorá ešte od čias vojny s Čečenskom mala márnicu s kapacitou 400 tiel. Tam boli telá preložené do vojenských zinkových rakiev. 

31. mája 2014 boli online zverejnené fotografie 31 Rusov zabitých v bitke o letisko v Donecku. Fotografie hlavy, s malým pravítkom a platničkou s číslom pod bradou. Okamžite sa rozšírili po ruskojazyčnom internete a objavili sa v mnohých blogoch. Niektorí ľudia na nich spoznali susedov a príbuzných. Našli ich vo vojenskej márnici v Rostove. Rakvy, ktoré dostali, boli zapečatené. Predstavitelia, ktorí sa s nimi rozprávali, nikdy neprezradili svoju totožnosť. Počas konverzácie používali hlavne dve frázy: "Váš (syn, manžel) dobrovoľne vyšiel na ulicu, na ktorej sa strieľalo," resp. "Identita každého nebohého bola overená jeho spolubojovníkmi." Bez uvedenia ich mien. Pomoc s pohrebom tiež prišla od neidentifikovanmých sponzorov.

Niektorí boli identifikovaní a vrátení rodine, iní, identifikovaní aj nie, skončili na niektorom z cintorínov v Rostove. Keďže oficiálne nepadli v žiadnej vojne, neboli ani pohreby s vojenskými poctami či nebodaj pomníky. Boli objavené náhodne.

10. októbra 2014 šiel ruský bloger "Andrej" na Severný mestský cintorín v Rostove navštíviť hrob svojho otca. Od poslednej návštevy sa tam ale veľa zmenilo, s čím sa podelil na svojom "Live Journal". Tam, kde kedysi bola prístupová poľná cesta, kde sa obišli dve autá, sa týčili tri rady čerstvých hrobov a nebolo miesto ani na jedno auto, takže musel vystúpiť a ďalej ísť peši. Nevyzeralo to však ako jednotlivé hroby, skôr ako dlhé zákopy používané na pochovávanie. Všetky hroby boli podobné, iba neforemné kopčeky čerstvej hliny a zeminy. V pravidelných vzdialenostiach bol do zeme zapichnutý drôt, na ktorom bola tabuľka s menom a dňom narodenia a úmrtia. Všetky dátumy úmrtia boli blízko seba - leto a jeseň 2014. Na niektorých tabuľkách boli miesto mena iba iniciály v azbuke (N.M. a N.Ž.), ktoré znamenali Neznámy muž, resp. Neznáma žena.

Jednou zo zainteresovaných osôb, ktoré sa snažia o navrátenie všetkých ruských padlých domov, je aktivistka za ľudské práva Elena Vasiljevová. Na Facebooku založila skupinu "Cargo 200 z Ukrajiny do Ruska." Počas prvého týždňa existencie skupina pritiahla osem tisíc ľudí. Jedného dňa na stránke oznámila, že počet padlých ruských vojakov na Ukrajine dosiahol 3.500. Takmer hneď na to Facebook stránku zrušil. Skupina vtedy mala 22.000 členov. Asi po mesiaci a viac než dvoch stovkách petícií bola stránka obnovená. 

Rostovský cintorín nebol jediný. Vojaci boli tajne pochovávaní aj v Pskove, odkiaľ pochádzali mnohí výsadkári bojujúci na Ukrajine. Každý, kto sa chcel o tom dozvedieť viac či hroby vidieť, sa stal cieľom vyhrážok, napadnutí (napríklad aj televízni reportéri z BBC, či novinári z ruskej nezávislej televízie "DOŽĎ", ako je to vidno v nasledujúcom videu (od 5:31, za pozretie to stojí celé):

 

Zatiaľ sa ľudia na Ukrajine so svojimi padlými lúčili takto:

Jeden z najslávnejších vojnových reportérov, Joe Galloway, ktorého vo filme "Shock And Awe" stvárnil Tommy Lee Jones, v jednej scéne vyhlásil, že:

"Najväčším poučením z vojny vo Vietname je, že keď to vláda pos.rie, vojaci platia cenu."

Na Ukrajine to ešte stále platí aj po siedmich rokoch od začiatku konfliktu.

 

p.s.: ako sa o svojich padlých starajú USA, je dobre ukázané vo filme https://www.csfd.cz/film/230584-posledni-cesta/prehled/

 

Zdroj informácií: Andrew Kosach - Black Bags for Cargo 200.

                           https://www.youtube.com/watch?v=tBLs_AsBtjg

                           https://www.youtube.com/watch?v=WPSXBZA_m5M

                            https://www.youtube.com/watch?v=AqetCJW-GL4

                           https://www.youtube.com/watch?v=ano9jhB5rO4

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?