Informačné vojny - Intermezzo.

Autor: Anton Kovalčík | 19.5.2021 o 0:01 | Karma článku: 3,26 | Prečítané:  271x

Nedávno som na Facebooku čítal zdieľaný článok českého publicistu Víta Kučíka, ktorého podstatnú časť si tu, s jeho súhlasom, dovoľujem prezentovať. 

Bude to dobrá bodkočiarka za sériou článkov, v ktorej som sa venoval internetu, platformám, sociálnym sietiam a informačným vojnám. Ich dobrej aj tej druhej stránke.

"Nechajte ľudí, aby si urobili vlastný názor! Alebo si myslíte, že sú všetci nesvojprávni hlupáci?!"

To je jedna z najčastejších námietok proti tým, ktorí bojujú s dezinformáciami. 

Odpoveďou je, že dezinfo kampane sú také sofistikované, že si žiadny, akokoľvek vzdelaný človek aj keby mal IQ 151, kvalifikovaný názor urobiť nemôže, pretože ich podstatu a skutočné podprahové vnímanie môžu rozpitvať iba tímy špecialistov s pokrokovou technikou a aj to za dlhé časové úseky. Primitívne klamstvo nie je problém odhaliť, stačí na to Google. Dezinformačná kampaň trvá roky a primitívne klamstvá v nej nenájdete. Skladá sa z mnohých na sebe nakopených vrstiev, z ktorých každá odvádza pozornosť niekam inam a ktorých cieľom je dostať psychiku a názorové rozpoloženie miliónov ľudí tam, kde ich objednávateľ kampane chce mať. 

"Vytvoriť si vlastný názor" je myšlienka so silným emotívnym nábojom. Prináša pocit slobody a osobnej nezávislosti, čo sú ozaj silné emócie. Avšak na čo sme si ozaj schopní urobiť nejaký nezávislý názor?

Základné ľudské schopnosti a vzorce správania sme sa naučili v prvých mesiacoch, resp. rokoch nášho života. Pre naše psychické zdravie potrebujeme mať pocit slobodnej voľby, avšak v skutočnosti sme  značne obmedzení tým, čo sme sa naučili, a čo sme získali. Pohybujeme sa po mentálnych koľajach, ktoré síce majú svoje križovatky a výhybky, ale aj tie sú pevne dané. Aj tá najinteligentnejšia ľudská myseľ sa dokáže pohybovať iba po tých koľajach. Mimo nich nie je nič, žiadny slobodný priestor. 

Civilizačná sieť mentálneho koľajiska je riadne komplikovaná vec, umožňuje nám však civilizovaný život. Jazdiť po koľajach je teda dobré. Má to však jeden zásadný predpoklad - vyžaduje to dôveru. Inštinktívnu dôveru k matke, ktorá sa o nás stará v prvých rokoch života. Dôveru v pravdivosť toho, čo nás učia v škole. Dôveru v užitočnosť vzdelania. Dôveru v existenciu objektívnej pravdy a možnosť jej poznania. Dôveru v centrálne autority, ktoré to všetko organizujú a v spoločnosť, ktorá to všetko akceptuje a spolu s nami zdieľa. Tá dôvera znamená to, že verím, že aj ostatní hovoria tým istým jazykom ako ja, pod slovami chápu tie isté významy ako ja, jazdia po tom istom mentálnom koľajisku, na ktorom rešpektujú tie isté pravidlá. 

Dezinformačné kampane využívajú pokročilé psychologické poznatky a zameriavajú sa na hlboké jadro tmelu, ktorý spája individuálnu myseľ s ľudskou spoločnosťou. Posolstvá dezinfo-kampaní mieria na to najcitlivejšie miesto - na elementárnu dôveru. 

Dôveru v komunikačný jazyk a význam slov. Významový posun zaznamenali nielen politické pojmy ako konzervatívny, liberálny, vlastenecký, demokratický, ale aj bežné slová ako prirodzený, slušný, normálny a podobne. Dôsledkom toho všetkého je, že individuálna myseľ nemôže automaticky brať obsah komunikácie ako daný, najprv musí rozlíšiť, s kým hovorí, aby určila, aký význam budú mať jeho slová. Okrem nálepkovania to vedie k predbežnej komunikačnej nedôvere voči ostatným. 

Dôveru  v možnosť poznania objektívnej pravdy. Bizarné hoaxy sa nás snažia presvedčiť, že netreba veriť kolektívnemu poznaniu, iba svojim zmyslom. Alebo netreba veriť ani kolektívnemu poznaniu, ani svojim zmyslom, ale svojej intuícii, že toto Skryté Tajomstvo je pravdivé. Pravda je relatívna alebo je ako ukrytý poklad, ktorý nájde iba vyvolený. Podkopáva to dôveru v akúkoľvek všeobecne zdieľanú pravdu a samozrejmosť, k základnému spojivu každej spoločnosti.

Dôveru k procesu predávania skúseností. Nie náhodou sa medzi dezinformačnými naratívmi silno ozýva odpor k inklúzii v školách, pôsobenie neziskoviek tamtiež, líčenie západných univerzít ako centier ľavicového neomarxizmu a podobne. Cieľom nie je riešenie problémov v týchto oblastiach, ale podprahové podsúvanie názoru, že školský proces už nie je dôveryhodný, že sa treba mať na pozore nielen pred učiteľmi, ale aj pred samotným vyučovaným obsahom.

Dôveru v organizátorov spoločenského mentálneho koľajiska. Dezinfo naratívy ich vykresľujú ako "elity", "oni", t.j. "tí, ktorí nie sú my," pripisujú im všemožné negatívne vlastnosti a vyzývajú k rôznym formám nedôvery a odporu voči nim. Dezinfo scéna často manipulatívne vykresľuje kľúčové osobnosti spoločnosti (politikov, vedcov, umelcov a iné vplyvné osoby) nie ako organizátorov spoločenského života, ale ako jeho tvorcov, čo falošne implikuje rozdelenie na vládnucich a ovládaných a z toho vyplývajúcu potrebu obrany, revolúcie, vymanenia sa z poroby a podobne. 

Paušálny útok na dobrý úmysel a tým aj na legitimitu významných spoločenských skupín vedie k paušálnej nedôvere k tomu, čo tieto osoby v spoločnosti organizujú, ako aj k danému segmentu spoločnosti ako takému. Každá zo spoločenských oblastí má svojich organizátorov, svoje elity či inak kľúčové osoby. Dezinformačné kampane nepracujú v bežnej rovine racionálnej kritiky činov konkrétnych osôb, ktorá je navýsosť potrebná, pretože udržiava ich konanie v rozumných medziach. Je to základný proces demokratickej spoločnosti. Hovoríme tu o kampaniach podprahových posolstiev, ktoré útočia na dôveru k týmto osobnostiam a takto kolektívne likvidujú dôveru k celým zložkám ľudskej spoločnosti.

Tieto vzorce dôvery sú podprahové, väčšinou nevedomé, nemajú nič spoločné s inteligenciou ani stupňom vzdelania. Emócia "vlastného názoru" je naopak jednou z nevyhnutných podmienok, ktorú zadávatelia dezinformačných kampaní potrebujú, aby ich činnosť bola úspešná.

Nositelia emócií "vlastného názoru" sú totiž ochotní rezignovať na objektívnu pravdu, ktorá hovorí, že štátni aktéri z východu majú motiváciu hybridné kampane organizovať a aj tak činia, rezignovať na dôveru v kolektívne predávanie skúseností tým, že popierajú poznatky našich, aj západných bezpečnostných služieb o týchto kampaniach, rezignovať na dôveru voči akejkoľvek významnej osobe, ktorá emóciu "vlastného názoru" nepodporuje. 

Účinné odpovede na tieto manipulatívne kampane nepoznáme, zatiaľ ich iba hľadáme. V každom prípade je jasné, že hľadať ich musíme nie v individuálnej, ale kolektívnej rovine. 

Človek ako individuálna osamotená myseľ im adekvátne čeliť nemôže. 

Toľko Vít Kučík.

 

Info vojny boli, sú a veľmi pravdepodobne sa nikdy neskončia. Aj táto moja séria príspevkov  o internete v dobrom aj zlom, o manipuláciách a informačných vojnách bude časom pokračovať, ale až keď spracujem množstvo nových materiálov.

Zatiaľ post scriptum: https://www.csfd.cz/film/975748-falesna-slava/prehled/

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Harabin prebral otcovu rétoriku, načas zrejme príde o talár

Súdna rada už dočasne odstavila zvolenského sudcu Miľana. Tiež nenosil rúško.

Komentár Zuzany Kepplovej

Pomôžme Timrave napísať román (komentár)

Sme takí odvážni a dynamickí ako naša politická reprezentácia.


Už ste čítali?